Z východu Slovenska omnoho viac vody odteká, ako na jeho území naprší. A to aj napriek tomu, že zrážky nie sú až tak zásadne nižšie než v minulosti. V čom je teda problém?

| Téma čísla | 14. 10. 2019

„Klímu určuje celý komplex cirkulácie vlahy a vody v životnom prostredí,“ hovorí vedec Robert Gregorek z Botanickej záhrady UPJŠ v Košiciach. Zamyslel sa nad minimalizáciou dôsledkov nedostatku vlahy a vody, vysvetlil dôležitosť dažďovej vody aj vplyv posunu klimatického teplotného pásma o vyše 200 km smerom na sever.

 

Robert Gregorek. Foto: súkromný archív

„V posledných rokoch sme svedkami niečoho, čo sa vymyká z dlhodobých priemerov. Ak sme zo začiatku hovorili o globálnom otepľovaní, tak dnes už zisťujeme, že tento výraz nie úplne vystihuje aktuálnu situáciu. Nejde len o zvýšenie priemernej teploty v ročnom slede, ale predovšetkým o netradičný vývoj klímy a teplôt v priebehu roka. Prívalové zrážky striedajú obrovské suchá. Neznámou už nie sú ani silné vetry, krúpy či  prudké zmeny cyklónálnej situácie. Došlo k zjavným zmenám vo vývoji počasia, ktoré vnímame všetci,“ začína svoje rozprávanie botanik Robert Gregorek.

Vypomstí sa nám odvodňovanie?

Košický záhradník potvrdil, že obrovský pôdny vlahový deficit, teda zásoba podzemných vôd, extrémne klesla. „Z východu Slovenska omnoho viac vody odteká, ako na jeho území naprší. A to aj napriek tomu, že zrážky nie sú až tak zásadne nižšie než v minulosti. V čom je teda problém? Mnoho desaťročí sa celá Východoslovenská nížina programovo odvodňovala, až sme sa prehupli do neželaného extrému. Podarilo sa nám získať množstvo ornej pôdy, avšak tá má vážne problémy. Časť roka je podmáčaná prudkými dažďami, inokedy praská od sucha a horúceho slnka. Odvodňovací režim, ktorý sme jej dlhodobo naordinovali, sa prejavuje extrémnymi suchami v bezzrážkovom období.“

 

 

Prehriate mesto odpudzuje dážď

Faktom je, že vlahový deficit je obrovský. Podľa Gregoreka sú známe štúdie, ktoré jasne preukazujú, ako doslova vyprahnuté suché rozhorúčené mesto „odpudzuje” dažďové zrážky. „Vytvára fyzikálne podmienky na odklon, prípadne úplnú absenciu zrážok. Ak sú prítomné silné výhrevné vzostupné prúdy, tak bohatá vlhká masa vzduchu, ktorá ide smerom na mesto, môže byť doslova vymrštená do veľkej výšky. Potom sme svedkami obrovských krupobití, na ktoré si začíname pomaly zvykať.“

 

Rozdiel medzi vodným a vlahovým deficitom

„V prípade vlahového deficitu hovoríme o miere dostupnosti vody pre rastliny. Voda ako taká je v krajine v riekach, potokoch… Jej parametre môžu byť zachované, ale to neznamená, že vlaha v pôde je k dispozícii v takej miere, aby spĺňala požiadavky vegetácie na danom území. Myslím si, že aj vlastnosti pôdy sa zmenili, že došlo k jej fyzikálnemu znehodnoteniu a už v nej nie je harmonické zastúpenie humusu, ktorý sám o sebe zabezpečuje nielen absorbciu vody, ale aj jej zadržanie. Ak hovoríme o vodnom režime a jeho deficite v krajine, máme na mysli pomer zrážok či odtok vody. Treba povedať, že súčasné zrážky ako také v úhrnnom množstve nie sú zásadným spôsobom rozdielne od historických meraní, aj keď, samozrejme, sú zaznamenané isté posuny. Tie by ale zrejme nemali taký tragický dopad, ak by boli v časovom priereze rovnomerne rozmiestňované. Určite nie je žiaduce, aby v našich klimatických podmienkach bola teplá zima, ktorá umožní odtok zrážok viazaných na sneh a ľad, a, naopak, v lete budú prebytky nárazových obrovských lejakov, ktoré môžu akurát spôsobiť povodne, ale nevedia efektívne dosycovať pôdny profil,“ vysvetľuje Gregorek.

 

Vysychajúce studne

Obyvatelia vidieka zvykli mať na vodnú zásobu domácnosti svoje vlastné studne. Ale v poslednom období bývajú zaskočení ich prázdnotou. Gregorek zdôrazňuje, že klesajúca zásoba podzemnej vody je aj v mestách. „Dokonca i v Košiciach. Každá stavebná aktivita spôsobuje narušenie prúdenia podzemných vôd. Keď je takýchto aktivít viac a nie sú dostatočne prezieravo zhodnotené, ľahko sa môže stať, že krajina sa s nimi nedokáže vyrovnať a zásadne sa mení. Prvým krokom k zlepšeniu by mali byť naozaj seriózne vypracované EIA správy, posudzujúce dopad stavby na životné prostredie. Často sú len akýmsi formálnym aktom, ktorý má za úlohu zjednodušiť presadenie investičného zámeru. Niekedy sú napísané povrchne a nezodpovedajú realite. Mali by sme si konečne uvedomiť, do akej miery stavebné zásahy človeka menia okolité životné prostredie a čo sme povinní vrátiť prírode.“

 

Pomôže dažďová voda?

Dažďová voda je prakticky i legislatívne vnímaná ako odpadová a končí v kanalizačnom potrubí. Gregorek sa teší, že už sa ozývajú prvé pomyselné lastovičky, ktoré k nej pristupujú inak. „Začíname si uvedomovať, že cesta k napraveniu situácie je zachytávanie dažďovej vody a budovanie dažďových záhrad. Nielen v mestách, ale aj na dedinách a dokonca aj vo vyšších polohách bude potrebné regulovať korytá riek a potokov, aby voda odtekala priebežne, a tak neohrozila najbližšie obývané oblasti povodňou. Dlhodobo sme pracovali na odvodení, vysušení, urýchlení odtoku vody. Teraz sa nám to vypomsťuje a ak nezmeníme štýl správania sa k prírode, môžeme očakávať väčšie komplikácie. Zadržiavanie dažďovej vody môže zmeniť vodný a vlahový deficit na vodnú a vlahovú rovnováhu. Nesmieme si však robiť ilúzie, že keď zmeníme prístup, tak okamžite sa vzniknutá situácia napraví. Tak, ako sme dlhodobo a dôsledne krajinu odvodňovali, tak dlhodobo musíme zotrvať pri náprave dôsledkov. Môže to trvať aj desaťročia. Avšak zdôrazňujem, že NIET NAD DAŽĎOVÚ VODU.“

Monotónnosť nie je pre prírodu prospešná

Jednou zo základných podmienok na zdržiavanie vody v krajine je podľa košického botanika obnova trvalejších porastov. „Stačí sa pozrieť do starých katastrálnych máp a hneď vidíme, ako pristupovali k prírodnému prostrediu naši predkovia. Obrábali množstvo drobných  polí, lúk a pasienkov. Tie boli popretkávané lesmi a krovitými porastami, čo zaručovalo pestrosť a rôznorodosť vegetácie. Práve tá je predpokladom dlhodobej stability. Uvedomme si, že monotónnosť a jednotvárnosť má za následky zdanlivo neracionálne správanie sa prírody a vývoja klímy. V súčasnosti sme nútení uvažovať o rôznych závlahových systémoch, pretože potrebujeme rýchlo a efektívne zmierniť prejavy globálneho otepľovania. Ak to nejde prírodnou cestou, tak sme povinní technickými prostriedkami na určitý čas vytvoriť a zabezpečiť zmiernenie spomínaných prejavov. Nech už sa rozhodneme pre aplikáciu akýchkoľvek konkrétnych opatrení, som presvedčený, že budú zviazané s vodou. Má vplyv na zníženie prašnosti, zvýšenie biodiverzity a zlepšenie kondičného stavu rastlín. Rozumné hospodárenie s vodou a vlahou významne vplýva na kvalitu pôdy a jej úrodnosť.“

Varovné signály alebo Keď pôda trpí

Záhradníci a poľnohospodári už dlhodobo pociťujú, že rastliny a pôda vysielajú pomerne výrazne varovné signály. Gregorek  priznáva, že si nepamätá tak plošne zlý kondičný stav drevín, ako sme toho dnes svedkami. „Jedným z prejavov je, napríklad, aj extrémny výskyt imela. To súvisí s neuspokojenými základnými potrebami rastlín, pretože im nie je harmonicky poskytovaná voda. Prichádza nárazovo a je prestriedaná úporným suchom. Koreňový systém sa nedokáže tak rýchlo prispôsobovať sa zmenám a rastlina ako taká trpí relatívnym smädom a hladom. Tento fakt zároveň súvisí aj s distribúciou živín. Samotný zhoršený príjem vody má za následok, že čosi, čo môžeme označiť ako imunitný systém vegetácie, je narušené. Rastlina má, obrazne povedané, dosť starostí sama so sebou a s uspokojovaním základných potrieb a funkcií, a preto nie je schopná výrazným spôsobom reagovať na klíčiace korienky rastlinných poloparazitov, napríklad imela. Za priaznivých okolností by mu drevina poskytla minimálnu šancu na rozvoj. Podobne je to aj so živočíšnymi škodcami. Ak má strom uspokojený vlahový režim, má aj dostatok miazgy či živice. Podkôrny škodlivý hmyz v ňom teda nemá jednoduchý život. Faktom ostáva, že vlahový deficit je realita a má vážne následky. Premieta sa aj do kondície pôdy. Asi najviac to bežne vnímame na stromoch, obilí, kvetoch… Teda to, čo vieme vizuálne zhodnotiť, že je zvädnuté, neprináša taký úžitok, na aký sme zvyknutí. Neuvedomujeme si, že v pôde sa v prípade priaznivých podmienok (teda dostatku vlahy a vody) deje obrovský zázrak, na ktorom spolupracuje množstvo organizmov. Obnovujú úrodnosť pôdy a podieľajú sa na tvorbe humusu. Je tam istý kolobeh živín a symbióza (spolunažívanie). Ak je tento reťazec vzťahov narušený, či už fyzikálnymi disproporciami, alebo biologicky, klesá pôdna úrodnosť a menia sa fyzikálne vlastnosti  pôdy. A už sme pri erózii, vyplavovaní povrchovej vrstvy pôdy a zakalených riekach, obohatených o nadmerné množstvo živín, ktoré sa do nich dostávajú z obnažených pôdnych stanovíšť. Pridajme k tomu ďalšie záťaže z poľnohospodárstva, priemyslu či dopravy…“

Ako dostať pôdu do dobrej kondície?
Gregorek tvrdí, že základom je primeraný podiel vlahy a vzduchu. „Vtedy v pôde prebiehajú náležité procesy a vytvára sa zázemie pre mikroorganizmy a väčšie organizmy. Vezmime si trebárs buk. Pod ním môže žiť aj viac ako 200 organizmov, a to nielen tých, ktoré vidíme pod mikroskopom, ale aj voľným okom. Musíme si uvedomiť, že obnova vlahového režimu krajiny žičí jej vegetácii, stabilizuje pôdu, a tak bráni jej deštrukcii veternou či vodnou eróziou.”

Zvyšovanie hladín oceánov sa netýka iba prímorských krajín

Ďalším faktom, na ktorý upozorňuje nielen Robert Gregorek, ale aj poprední vedci špecializujúci sa na klímu, je zvyšovanie hladín oceánov. „Neviem, prečo si niektorí myslia, že to nie je náš problém. Je dôležité uvedomiť si, že aj my ako vnútrokontinentálna krajina na to doplácame. V blízkosti oceánov sú ľudia svedkami extrémov (prudké búrky, vetry, tornáda, hurikány…). Avšak ich prejavy sa odrážajú aj na počasí u nás. Poľnohospodári sa sťažujú, že klíčiace či štartujúce jarné plodiny na poliach trpia extrémnym suchom. Naopak, v nevídanom čase, napríklad v auguste, zase prídu extrémne dažde, na ktoré naši predkovia neboli zvyknutí. Pri zvyšovaní hladín morí je dôležité uvedomiť si ešte jednu vec. Ak ľudia v prímorských oblastiach nebudú schopní normálnym spôsobom osídľovať a užívať krajinu, začnú migrovať, hľadať lepšie podmienky. A to nehovorím o tom, že nastáva posunutie klimatických pásem o viac ako 200 až 300 kilometrov na sever (na severnej pologuli). Jedným z dôsledkov je rozvoj škodcov a príliv nových patogénov, ktoré trápia našu vegetáciu už aj tak dosť oslabenú klimatickými zmenami. Spomeniem, napríklad, vrtivku orechovú. Ide o mušku, ktorá v Stredomorí znehodnocuje úrodu vlašských orechov. V posledných rokoch sme aj my svedkami sčernania ich obalov. Je za tým práve tento hmyz. Taktiež nás trápia nové druhy motýľov (vijačka krušpánová), štítničiek, roztočov…, ktoré oslabujú rastliny.“ 

Režim ústretovosti k prírode

„To, že sa bude musieť pristúpiť k úplne odlišnému organizovaniu krajiny, je asi samozrejmosť. Bude nevyhnutné zdržať vodu v prírode, na vidieku i v mestách (dokonca i v horských polohách, kde je zrážok vo všeobecnosti viac). Taktiež musíme prehodnotiť ťažbu drevín,“  vysvetľuje Gregorek a dodáva: „Musí nastať akýsi režim ústretovosti k prírode a prírodným väzbám, vzťahom. Ak je raz krajina ako celok narušená, tak chvíľu trvá, kým sa objavia benefity zo zmeneného prístupu.“

Správne kosenie

Ďalším prospešným a jednoduchým opatrením je podľa košického botanika ponechanie kvitnúcich porastov a v nich aj niektorých burinných druhov. „Zabezpečenie takejto rastlinnej pestrosti a normálnosti nie je možné bez účasti človeka, ktorý tento stav spôsobil. Je teda našou povinnosťou vstupovať do týchto vzťahov a pokúsiť sa o zmierenie dôsledkov toho, čo sme istým spôsobom zapríčinili. Mám aj vážne výhrady k režimu extrémneho kosenia. Nepristupujeme k nemu správne. V minulosti si každý poľnohospodár pokosil lúku či pole, nechal uschnúť seno, potom ho pozbieral… Ale nerobili tak všetci naraz. Vďaka tomu bola v krajine zachovaná pestrosť vegetácie. Našou veľkou výhodou a zároveň nešťastím sú obrovské technické vymoženosti. V priebehu dňa dokážeme pokosiť, zozbierať trávu, poorať… teda mnohorako vyplieniť život rastlín i živočíchov na viacerých kilometroch štvorcových. Z ekonomického hľadiska ide o efektivitu, ale z hľadiska prírody to rozhodne prospešné nie je. Mali by sme byť schopní zabezpečiť rozumné kosenie a zároveň aj závlahu.“

Východ Slovenska ako Španielsko či Taliansko

Ľudská činnosť dlhodobo viedla k už spomínanému odvodňovaniu krajiny z ekonomických dôvodov. „Extrémny úbytok vody sa tragicky premieta do stavu kondície rastlín a pomerne dávno sme prekročili akúsi pomyselnú hranicu. Stačí sa pozrieť na stromy a hneď vidíme, že lipy už v auguste majú žlté listy, že ich asimilačný aparát už prestal fungovať. Prejav suchej krajiny a predčasného ukončenia vegetácie máme každý rok. Akosi sme si zvykli na množstvo chorôb rastlín, na to, že nám, napríklad, „odchádzajú” smreky. Zarazilo ma, že pri vyhodnocovaní zásob pôdnej vlahy bolo východné Slovensko nepríjemným rekordérom. Práve snaha odvodniť krajinu a zväčšiť rozsah ornej pôdy priniesla spomínané neželané ovocie a východ krajiny sa ocitol v podobnej situácii ako časť Rumunska, Srbska, Španielska a Talianska, ktoré trpia extrémnymi nedostatkami vlahy v pôde. To je skutočnosť, ktorá sa veľmi ťažko prekonáva a vyznačuje sa zjavnými stratami na úrode a zlým zdravotným stavom vegetácie. Cez letnú dovolenku som ostal milo prekvapený, keď som autom cestoval cez Srbsko. Zavlažovali tam polia podobne ako naši generační predchodcovia na juhu Slovenska, čím ponúkali krajine potrebnú vlahu. Toto riešenie sa dá realizovať nielen na vidieku, ale aj v mestách. Prečo nemáme v parkoch závlahové systémy a prečo nám chýbajú kropiace vozy počas letných horúčav?“ pýta sa Gregorek. Priznáva, že nejde o lacnú záležitosť, ale je potrebné nájsť racionálne riešenie.

Čo môže urobiť takmer každý z nás?

„Záhradkári by mali mať minimálne sud či zásobník, do ktorých by zhromažďovali dažďovú vodu. V každej záhadke by malo byť aspoň maličké jazierko, kde by sa užitočný hmyz mohol napiť prirodzenej vody,“ konštatuje Gregorek. Podľa jeho slov ide o drobné opatrenia, ktoré pomáhajú.

Aký je vplyv deficitu vody a vlahy na človeka?

Košický botanik priznáva, že sa často zamýšľa nad tým, ako sú klimatickými zmenami atakovaní alergici. „Avšak riešenie ich trápenia rozhodne nie je v úplnom odstránení niektorých druhov rastlín (lieska, breza, žihľava…). Rozumnejší prístup je obmedziť vírenie prachových častíc, zabezpečiť zvlhčenie krajiny a úľava sa dostaví.“

Stíhame aspoň pribrzdiť?

Úloha dneška je hľadanie správnych ciest, ako vzniknutú situáciu stabilizovať, ak nie dokonca zlepšiť. Robert Gregorek z Botanickej záhrady UPJŠ si myslí, že veľký úspech bude, ak sa nám podarí negatívne trendy aspoň pribrzdiť. „Teším sa, že v súčasnosti si už aj ľudia, ktorí pôvodne neboli tak úzko spätí s prírodou, uvedomujú vážnosť situácie. Že dôsledky extrémov počasia a klimatických zmien sa týkajú všetkých a je potrebné uvažovať o zmenách v našom správaní a v životnom štýle.“

 

Robert Gregorek. Foto: súkromný archív

Ing. Robert Gregorek (1965) študoval na Záhradníckej fakulte Mendelovej univerzity v Lednici na Morave. Od roku 2003 pôsobí v Botanickej záhrade UPJŠ ako vedúci oddelenia dekoratívnej flóry, v súčasnosti poverený zastupovaním riaditeľa.

Ďakujem za rozhovor.                  

Eva Barnišinová

Foto prírody: redakcia

 


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Z východu Slovenska omnoho viac vody odteká, ako na jeho území naprší. A to aj napriek tomu, že zrážky nie sú až tak zásadne nižšie než v minulosti. V čom je teda problém?

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems