Ostáva to v rodine

| Stĺpček | 29. 10. 2019

Je skvelé mať veľkú rodinu. Tentoraz však nemyslím na potenciálne pestúnky, vzťahy a zážitky či požičaný kočík od sesternice. Ukazuje sa mi, že čím lepšie a do väčšej šírky poznám Lunine príbuzenstvo z oboch strán, tým viac rozumiem vlastnému dieťaťu.

Konkrétne. Naša Luna, verná svojmu mesačnému menu, to má od narodenia so spánkom neľahké. Ale nehľadajte za tým bradaté príslovie Nomen omen, kdeže! Môžu za to jej starí a prastarí rodičia. Vysvitlo, že môjmu dedovi museli ako malému variť akýsi odvar z makovíc (ehm), aby ho opiáty učičíkali do ríše snov. A manželovmu otcovi servírovali na večeru zásadne mak, síce jemnejšiu verziu uspávadiel, ale chápete. Nespavý pradedo z matkinej strany a dedo z otcovej je už celkom slušný predpoklad na prebdené noci, čo poviete? A pri spánku ešte ostanem. Dobre si pamätám, ako mi svokruša počas tehotenstva rozprávala príhody o ranom detstve svojho syna – môjho manžela. Aké to bolo samostatné dieťa, nechcel spať v spoločnej posteli, zásadne sám v postieľke, potreboval svoj priestor, skrátka sen každého rodiča. Realita u nás doma? Celé naopak. Lunu z našej spálne vytiahne asi až prvý frajer. Kde je ten otcov gén, pýtam sa? Jáj, tak asi bude po strýkovi (manželovom bratovi), ten spal v rodičovskej posteli do piatich rokov, hoci v socíku to nebolo moderné.

Ďalšiu kategóriu objasnených záhad tvorí reč malej huncútky. Od mojej babky som vedela, že ak dieťa do dvoch rokov mlčí ako ryba, je to úplne v poriadku. Taká vraj bola moja mama a tesne po druhých narodeninách spustila celé vety obsahujúce slová ako helikoptéRa… Boli sme teda trpezliví. Smiali sme sa, že Lunka volá svojho ocka O-O. Ale potom sme si spomenuli na jej sesterničku, aj ona tak volala ocina. Dali sme reči čas. Napriek tomu sa priznávam, štipku som sklamaná, že Lunička ani v troch rokoch jasne neartikuluje básničky, tak ako to mám na kazetovej páske nahraté ja: „Volám sa Lucka, mám tRi Rôčky a poviem básničku: pRinceznička na bále, RoztRhala koRále…“ Lapajka nám síce rozpráva celé príbehy, lenže vlastnou rečou a navyše s vynechaním, resp. alternovaním istých hlások. Napríklad, nevie vysloviť K a nahrádza ho písmenom T. Čo je dosť blbé, ak jej niekto nerozumie, keď kričí: „Chcem tatať!“ Našťastie, od starkej dobre vieme, že rovnaký logopedický bonus mal aj manželov bratranec. Obed si pýtal heslom – tura, taša, tompót! Všetko je teda v poriadku. Do chvíle, keď naše dievčatko v škôlke oznámilo, že sa vycikala a utrela si pišulku. Namiesto Š totiž hovorí Č.

Je fajn poznať svoju rodinu. Potom vám aj divné veci prídu úúúplne v poriadku.

Text a foto: Lucia Radzová


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Ostáva to v rodine

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems