„Keď držíte v rukách vlastný rodokmeň, rozbúcha sa vám srdce.“

| Téma čísla | 25. 10. 2019

Kto som a odkiaľ pochádzam? Túto otázku si položil Marek Rímsky ako desaťročný. Najprv túžil zistiť históriu svojho priezviska, neskôr aj to, odkiaľ pochádza jeho rod. Začal zostavovať vlastný rodokmeň, ktorý dodnes dopĺňa o „nových“ predkov. Ako po nich pátrať?  Ako nám pri tom (v niektorých prípadoch) môže byť nápomocný lodný prístav v New Yorku? A zistíme všetko v matrike?

Foto: archív Mareka Rímskeho

Čo je genealógia? Ide o pomocnú historickú vedu, ktorá skúma vývoj rodov a vzťah medzi rodovo príbuznými jednotlivcami. (lat. gens = rod). Kedysi sa využívala na to, aby príslušník urodzeného stavu vedel dokázať/potvrdiť svoj urodzený pôvod. Jej metódy využívajú ľudia snažiaci sa dopátrať k informáciám o svojich predkoch a ktorí si spracúvajú alebo nechávajú spracovať svoj rodokmeň,“ vysvetľuje Marek Rímsky.

 

Marek, prečo podľa Vás ľudia pátrajú po predkoch?

Myslím si, že neexistuje všeobecné vysvetlenie. Ja som mal v tomto smere v sebe odmalička prirodzenú zvedavosť, ktorá bola ovplyvnená mojím priezviskom. Iní majú radi históriu, a potom sú medzi nami takí, ktorí chcú vedieť, čo ich predkovia robili, kde žili a zomreli.

 

Môže sa do zostavovania rodokmeňu pustiť laik, alebo je potrebné nejaké vzdelanie?

Každý môže začať pátrať na vlastnú päsť a nemusí mať žiadne historické vzdelanie. Niektorí „laici“ sú v hľadaní dokonca lepší ako komerční genealógovia. Je potrebné zvládnuť čítať odlišné písmo, akým sa píše dnes (neraz je ťažko čitateľné), a tiež byť pripravený na to, že matriky boli písané v latinskom, maďarskom a nemeckom jazyku. So slovakizovanou češtinou by si už mala poradiť väčšina laikov bez problémov.

Z matriky evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania, 1587. Foto: archív Mareka Rímskeho

Ako teda začať?

Ideálne je, ak máme doma nejaké úradné dokumenty, týkajúce sa predkov – krstné, sobášne či úmrtné listy. Určite odporúčam porozprávať sa so staršími príbuznými, opýtať sa babky či dedka na ich rodičov, starých rodičov – kedy a kde sa narodili, zomreli, koľko mali detí, či emigrovali do Ameriky a podobne. To je akási základňa. Potom sa začína pátranie v matrikách. V našom geografickom priestore ich ako prvé viedli cirkevné inštitúcie – farnosti. Každý kňaz bol povinný na základe nariadení cirkvi (o ktorých sa rozhodovalo na konciloch, snemoch a synodách už od 13. a najmä v priebehu 16. storočia) viesť knihu, do ktorej sa zapisovali mená manželov a svedkov sobáša, spolu s jeho dátumom a miestom, kde bol uzavretý. Neskôr pribudlo zapisovanie pokrstených a ich krstných rodičov. Bádateľ by mal ešte vedieť, že matriky si viedli jednotlivé fary každého vierovyznania zvlášť – rímskokatolícke, gréckokatolícke, reformovanej kresťanskej cirkvi a židovské. Od roku 1895 sa podľa nariadenia uhorskej vlády začali viesť aj štátne matriky.

 

Z akých iných zdrojov (okrem matrík) môžeme čerpať pri zostavovaní rodokmeňa?

Matriky sú najpoužívanejšie. Stopy po urodzených predkoch je možné hľadať aj v iných typoch písomností – v rodových i rodinných archívoch šľachty, v správnych písomnostiach žúp alebo iných štátnych orgánov… Informácie o poddaných možno nájsť aj v urbároch. Ide o súpisy majetkov, na ktorých hospodárili sedliaci či želiari (v čase poddanstva príslušníci najchudobnejšej vrstvy, obrábali iba malú časť poľnohospodárskej pôdy). Urbáre obsahovali informácie ako meno hospodára, veľkosť obhospodarovanej pôdy a jeho povinnosti voči zemepánovi. Ale čo sa týka údajov z urbárov, osobne som skeptik.

 

Prečo?

V urbároch je uvedené meno osoby, rozsah obrábanej pôdy a jej povinnosť voči zemepánovi, výnimočne rodinní príslušníci. Nedajú sa preto jednoznačne preukázať príbuzenské vzťahy, t. j. že ide o tú istú osobu ako v matrike. A aby som odpovedal na predchádzajúcu otázku, tak ešte môžeme využiť ďalší zdroj – sčítania a súpisy obyvateľstva. Nie je ich veľa, najzachovalejšie je z roku 1869, no dochovali sa aj staršie. Pre územie východného Slovenska sa v pomerne dobrom stave uchovali pre regióny Šariš a Spiš.

Pfeifer Ellis Island Ships Manifest – Utonia. Foto: archív Mareka Rímskeho

Ako prebiehali vtedajšie sčítania obyvateľstva?

Po dedine chodil sčítací komisár s predtlačenými sčítacími hárkami od domu k domu a zapisoval, čo videl. Napríklad, dom číslo 35 má jednu komoru, jednu kuchyňu, jednu miestnosť na spanie a jednu hospodársku miestnosť, kde je jedna krava, tri ovce, pätnásť sliepok… Teda okrem ľudí zapisoval aj hospodárske pomery.

 

Aké údaje zisťoval o obyvateľoch?

Začínal najdôležitejším príslušníkom rodiny, vo väčšine prípadov otcom. Nasledovala manželka, prípadne vdova, deti… Z identifikačných údajov zaznamenal meno a priezvisko, približný rok narodenia (vtedy ľudia málokedy vedeli presný rok, resp. dátum), náboženstvo, zamestnanie (kováč, roľník) a pôvod (teda z akej obce, príp. župy pochádza).

 

Kde nájdeme matričné knihy a ostatné spomínané písomné pramene?

V 50. rokoch 20. storočia boli cirkevné matriky spred roka 1895 zoštátnené a odovzdané do štátnych archívov. Práve to je miesto, kde začať naše pátranie pri zostavovaní rodokmeňa. Štátne matriky z obdobia po roku 1895 sa zo štátnych matričných úradov postupne odovzdávajú takisto do štátnych archívov. V 90. rokoch prišli na územie vtedajšieho Česko-Slovenska mormóni. Sú príslušníkmi náboženskej organizácie so sídlom v Utahu (jej oficiálny názov je Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní), ktorá má najväčšiu genealogickú knižnicu na svete v Salt Lake City. Nasnímali všetky naše matriky na mikrofilmy. Práve tie dostanete v štátnom archíve na prezeranie. Ak sa vám nechce hodiny sedieť v archívnych priestoroch, existuje ešte jedna možnosť – mormóni matriky zdigitalizovali a uverejnili online. Stačí ísť na stránku familysearch.org, kde nájdete väčšinu matrík nielen zo Slovenska, ale takmer z celého sveta.

 

Prečo mormóni fotili matriky?

Údaje z nich využívajú na identifikáciu predkov novoprijatých členov svojej organizácie a ich zástupné krstenie.

Sčítací hárok (1. strana). Foto: archív Mareka Rímskeho

Čo v prípade, ak zistíme, že príbuzní emigrovali do Ameriky? Ako sa dopátrať k nejakým informáciám?

Väčšina predkov slovenských emigrantov sú treťou a štvrtou generáciou, ktorá sa narodila alebo mala sobáš ešte na našom území, takže záznamy o nich sú. Často sa využíva databáza prístavu Ellis Island v New Yorku, konkrétne jeho zoznam pasažierov. Práve tam prichádzala väčšina našincov loďou. Zaujímavé je, že pracovníci viedli veľmi užitočné a obsažné zápisy. Obsahovali nielen meno, priezvisko, vek, krajinu, ale aj farbu vlasov a očí, výšku… Je dôležité dodať, že tieto záznamy nemožno považovať za stopercentne spoľahlivé.

 

Prečo?

Predstavte si seba v úlohe pracovníka prístavu. Vy ako rodený Američan sa pýtate človeka, ktorý hovorí trebárs dialektom zo Zemplína, na jeho meno, priezvisko a pôvod. A jeho odpoveď zapíšete tak, ako to počujete. Preto občas došlo k skomoleninám priezvisk, dedín (niektorí ani neuviedli dedinu, z ktorej pochádzajú, ale väčšie mesto či župu ležiace pri ich bydlisku). Dokonca si zamestnanci prístavu plietli Austriu (Rakúsko) s Austráliou a podobne. Veľmi užitočným zdrojom je, okrem databázy newyorského prístavu, aj webová stránka myheritage.com, na ktorej sa viete dopátrať k príbuzným v zahraničí.

 

Na čo si dávať pozor pri zostavovaní rodokmeňa?

Najväčšia chyba je, keď začíname od predka, ktorého nemáme „úradne“ potvrdeného. Teda nedisponujeme oficiálnym úradným dokumentom a pátrame len na základe informácie od prastarej mamy, ktorá povedala, že jej pradedo sa narodil vtedy a tam. Jednoducho povedané, nemáme predka overeného v matrike. Pri pátraní vychádzame z predpokladu, že máme dobrú informáciu o našom prapradedovi, a pritom môže ísť o jeho brata, bratranca či uja. Máme teda zlý východiskový bod a nemáme správne stotožnenie hľadanej osoby.

 

Spomínali ste, že štátne archívy by mali byť prvotným miestom pátrania pri zostavovaní rodokmeňa. Ako tam zisťovať informácie? Stačí pracovníčke archívu povedať meno a priezvisko, príp. rok narodenia/úmrtia a ona mi poskytne správne písomnosti?

Prvotným miestom by mali byť naše rodinné dokumenty, resp. blízka aj vzdialenejšia rodina. Až po tejto časti nášho hľadania, ak máme údaj vhodný na bádanie v archíve, smerujú tam naše kroky. Pracovník nám pomôže zorientovať sa v archívnej pomôcke, v ktorej sú matriky systematicky zoradené. V katalógu alebo v inventári sú uvedené podľa jednotlivých farských úradov, zoradených abecedne.

Sčítací hárok (2. a 3. strana). Foto: archív Mareka Rímskeho

Koľko rodokmeňov ste dodnes vyhotovili?

Nikdy som to nepočítal, desiatky, stovky. Najčastejšie ich zostavujem pre „obyčajných“ ľudí, avšak už som pripravoval aj rodokmene pre bývalých vrcholových politikov či súčasných magnátov. Môj prvý rodokmeň bol vlastný, začal som s ním ešte na vysokej škole a doteraz nie je definitívny. Ale vo všeobecnosti som sa o rodinnú históriu začal zajímať asi ako desaťročný. Chcel som vedieť, odkiaľ pochádza moje priezvisko – Rímsky.

 

A zistili ste?

Dlho som si predstavoval, že ním boli pomenované osoby, ktoré prišli priamo z Ríma. Až kým historik Miloš Marek, ktorý sa zaoberal cudzími etnikami v stredovekom Uhorsku, na základe výskumu nevysvetlil, že priezviská ako Rímsky, Latinský, Latiňák či Talian pochádzajú od obyvateľstva románskeho alebo galorománskeho, v mojom prípade valónskeho pôvodu. Valónsko je južnou časťou Belgicka, kde sa usídlili ľudia románskeho pôvodu a zmiešali sa s pôvodným keltským obyvateľstvom. Približne v 12 – 13. storočí prišli do Uhorska. Tým, že komunikovali v inom jazyku, v akom rozprávalo domáce obyvateľstvo, dostali od domácich vyššie spomenuté priezviská.

 

Boli klienti sklamaní, ak očakávali v rodokmeni panovníka či šľachtica, ale zistili ste, že ich predkovia boli poddaní?

Niektorí sú vďační aj za zistenia o troch generáciách dozadu – bez ohľadu na vznešený či neurodzený pôvod. V niektorých prípadoch urobíte, podľa vášho vedomia a svedomia, nádherný rodokmeň, ale nedočkáte sa priaznivých reakcií. Ale vo väčšine sú spokojní.

 

V priemere ako dlho trvá zostavenie rodokmeňa?

Pri intenzívnom výskume približne mesiac, samozrejme, v prípade využitia online zdrojov aj kratšie. Poznáme dva základné typy rodokmeňov. Prvým je tzv. vývod, pri ktorom sa pátra po predkoch probanta (osoba, od ktorej sa zostavuje rodokmeň) a má pravidelnú štruktúru, ktorá sa smerom do minulosti pravidelne geometrickým radom rozrastá, pretože každá osoba má dvoch rodičov, štyroch starých rodičov, osem prastarých rodičov atď. Druhým základným typom rodokmeňa je rozrod, kde sa skúma potomstvo osoby alebo najstaršieho známeho manželského páru rodu.

Sčítací hárok (4. strana). Foto: archív Mareka Rímskeho.

Aký najväčší rodokmeň (počet členov) sa Vám podarilo zostaviť?

Nikdy som to nerátal. Možno to bolo okolo dvoch stoviek osôb.

 

Akého najstaršieho predka ste vypátrali?
Presný rok si nepamätám, ale bol to začiatok 17. storočia a išlo o klienta zo západného Slovenska.

 

Stalo sa Vám niekedy, že ste nevypátrali ďalších príbuzných, iba tých, o ktorých už klient mal informácie?

Párkrát som sa nepohol od vstupného údaja. Buď bol zlý, alebo chýbali pramene (žiadna matrika alebo iné pramene genealogickej povahy).

 

Ako je možné, že pramene chýbali?

Ako príklad použijem matriky. Väčšina sa dodnes zachovala. Avšak, v niekoľkých prípadoch boli, nanešťastie, navždy stratené. Najmä ak fary či obce na našom území vyhoreli, alebo ich zničili vojská.

 

Zatiaľ ste spomínali len papierové záznamy. Pátrate aj v prameňoch z iných materiálov?

V archíve sú uložené písomnosti, zaznamenané aj na inej písacej látke ako je papier. V stredoveku bola tým „hlavným“ materiálom hovädzia alebo jahňacia koža, teda pergamen. Bol drahý a používal sa najmä na spísanie listín, prípadne kódexov (rukopisných kníh), v neskoršom období na slávnostné listiny.  V novoveku sa rozšírila výroba papiera a v tomto období sa tak mohlo spísomňovať viac úradných úkonov. Vznikol nový druh písomností – spisy, a tie boli napísané výhradne na papieri. Genealogickým prameňom však môžu byť aj niektoré epigrafické pamiatky, teda pamiatky z pevného, tzv. archeologického materiálu – kameňa, hliny, kovu a podobne. Tie však nie sú uložené v archíve a takisto ich neskúma „komerčný genealóg“.

 

Foto: archív Mareka Rímskeho

Môžete prezradiť nejaké zaujímavosti pri zostavovaní rodokmeňov?

Zopárkrát ma oslovili ľudia navrávajúc si, že sú potomkami vznešených predkov, a tak predpokladali, že majú nárok na nejaké dedičstvo. Akosi nechceli pochopiť, že potomkovia panovníckych dynastií vedia o svojom urodzenom pôvode. Jednotlivé rody si od stredoveku viedli záznamy o svojich predkoch. Aj keď je pravda, že niektoré panovnícke dynastie sa snažili dokázať svoj pôvod až k Adamovi a Eve, takže zopár úplne najstarších predkov sem-tam „sfalšovali“, domysleli si ich. Spomínam si aj na prípad, keď mi klient zaslal ako vstupný materiál vyše 300-stranový dokument, ktorý začínal Veľkým treskom, vznikom Zeme a siahalo to až k nemu.

 

Čo sa Vám najviac páči pri zostavovaní rodokmeňov?

Že ľudia akoby ožívajú. Je to neopakovateľný pocit, keď si uvedomíme, že bez ľudí, ktorých mená máme na papieri, by sme tu neboli. Keď držíte v rukách vlastný rodokmeň, rozbúcha sa vám srdce.

 

Ďakujem za rozhovor.

 

Marek Rímsky.

PhDr. Marek Rímsky je absolventom odboru dejepis – archívnictvo na Prešovskej univerzite. Pôsobil v Archíve mesta Košice, v Štátnom archíve v Košiciach a v Národnom biografickom ústave Slovenskej národnej knižnice v Martine. Je členom Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti, Spoločnosti slovenských archivárov a Slovenskej historickej spoločnosti. Je spoluautorom a redaktorom Encyklopédie miest a obcí Slovenska (2005), Biografického lexikónu Slovenska 6 (2017) a Biografického slovníka slovenských archivárov (v príprave). Je editorom rukopisu Eduarda Krajňáka o prútikárstve z roku 1911 (2018). V tomto roku spolupracoval na projekte pre New England Historic Genealogical Society, so sídlom v Bostone. Pracuje ako správca registratúry v istom nemocničnom zariadení v Košiciach. Popri zamestnaní spracúva archívne dokumenty – jezuitiká a venuje sa biografickému výskumu.

 

Najstaršia zachovaná matrika na Slovensku obsahuje zápisy o sobášoch z roku 1587 v maďarsko-nemeckom cirkevnom zbore evanjelického farského úradu v Košiciach (luteráni).

 

Eva Barnišinová

Foto: archív Mareka Rímskeho

 


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Keď držíte v rukách vlastný rodokmeň, rozbúcha sa vám srdce.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems