Mystérium zvané plač

| Deti | 14. 6. 2019

Väčšina z nás sa narodila s plačom na perách. Hoci je pre nás úplne prirodzený, odmala na svoje slzy počúvame „neplač, nerev, čo rumádzgaš?“. Ako deti sme plaču nerozumeli, nik nám ho nevysvetlil, iba sa zakazoval alebo bol terčom výsmechu. Veď si spomeňme na škôlku a školu. Postupne sme sa naučili svoje pocity potláčať, naoko ich ovládať, nerevať „ako malé decko“, až sme sa začali za slzy hanbiť a hnevať sa na ne. Odštartovali to rodinní príslušníci, čo nezvládali detské svetabôle a ťahá sa to s nami dodnes. Lebo je trápne slziť pred cudzími ľuďmi v kine. Ponižujúce vzlykať pred šéfom. Chlapi predsa neplačú a zároveň neznášajú ženské slzy. Jedno klišé za druhým, avšak postavené na realite.

 

V tehotenstve som bola emočne dosť nestabilná a téma plaču sa mi natoľko otvárala, až som vyhľadala istú múdru ženu. Poprosila som ju, aby ma naučila slobodne plakať. Bez hanby. No nenaučila. Hlboká trauma a zlozvyk sa neodstráni na jedno posedenie. Ale naviedla ma na cestu, ako so sebou pracovať. Napríklad, požiadala som manžela, aby ma vždy, keď budem potrebovať vypustiť paru, objal, úplne bez slov, nech sa na ňom môžem vyľútostiť. Vyplakaním mi veľmi odľahlo a nakoniec sme vždy dostali obaja záchvat smiechu, lebo príčina smútku bola väčšinou triviálna. Ctila som, že si tým liečim svoju detskú dušu, takzvané vnútorné dieťa. A potom sa narodilo to naše spoločné.

 

Foto: Lucia Radzová

Myslela som si, že veľa plačú iba novorodenci, lebo sa musia adaptovať na nový svet a inak sa nevedia vyjadriť. Dosť ma prekvapilo zistenie, že ročné batoľa je schopné fňukať oveľa častejšie než novoško. Vysvetľovala som si to tým, že bľabotaním ešte stále nevie presne povedať, čo potrebuje a je preto frustrované. Šokujúce bolo, že ani dvojročná slečna sa horekovania nevzdávala, hoci už vedela slovne vyjadriť svoje potreby. Do hry však vošli emócie a tie ňou lomcujú aj tesne pred oslavou tretích narodenín. Nehanbí sa prezradiť predavačke, na čo si kupujem žiletky, ale povedať, prečo zavýja ako vĺča, niekedy nedokáže. A tu začínam chápať staršie generácie. Veď to neustále fňukanie, kňučanie, gaudžanie a jačanie sa často nedá vydržať! Na jazyk sa mi derú stereotypné frázy na zastavenie detského bedákania. Som rovnaká. Kruh sa uzavrel.

 

V skutočnosti však nechcem zakazovať svojmu mláďatku plakať. Netúžim robiť to, čo škodilo mne samej. Ale ako z tohto čarokruhu von? Učím sa preprogramovať si hlavu a miesto zákazov, ktoré vyvolávajú nepochopenie a krivdu, hovoriť láskavé slová podpory. Nejde to ľahko, preto si zázračné vety zbieram a bifľujem sa ich ako násobilku. Nech sa zapnú automaticky vtedy, kedy majú. Skúste, možno pomôžu aj vám:

 

Namiesto „Neplač. Nerev! Čo zas fňukáš?“ hovorme:

„Čokoľvek teraz cítiš, je v poriadku.“

„Som tu pre teba.“

„Vidím, že ti je ťažko.“

„Ostávam pri tebe, nikam nejdem, som tu s tebou.“

„Si v bezpečí.“

„Môžem ťa objať?“

„Vnímam ťa.“

„Ako ti viem pomôcť?“

„Pokojne si poplač, uľaví sa ti.“

„Viem, že to zvládneš.“


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Mystérium zvané plač

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems