Keď sa v tanci stávate tancom

| Téma čísla | 17. 5. 2019

Choreografka a performerka Katarína Rampáčková považuje tancovanie za najpriamejší, najspontánnejší a najjednoduchší spôsob vyjadrenia vnútorného prežívania. Venuje sa súčasnému tancu, v ktorom je, podľa nej, všetko možné.

 

S fínsku tanečnicou Noorou ste viedli workshop inkulzívneho tanca. Ako by ste ho definovali?

V inkluzívnom tanci sú si všetci rovní, prijímajú sa všetci tanečníci. Nepozerá sa na ich fyzické, psychické či sociálne možnosti. Hľadajú sa v ňom cesty interakcie a pohybu. Je rozmanitý. Tak ako celé ľudstvo.

Noora Västinen a Katarína Rampáčková.
Foto: archív N. Västinen

Ako choreografka sa zaoberáte najmä súčasným tancom.

Tanec je osobitý prejav v pohybe. Ten súčasný má „zvábil“ svojou autentickosťou, abstraktnosťou, hybridnosťou. Baví ma jeho mnoho podôb, keďže tvorcovia sa k nemu dostali rôznymi backgroundami. Niektorí majú vyštudovaný klasický tanec či prichádzajú zo streetovej scény, iní od bojových umení. Mám pocit, že v súčasnom tanci je všetko možné, a práve tým je pre mňa lákavý. Je prirodzeným vývojom scénického tanca, avšak keďže je veľmi rôznorodý, ťažko ho definovať. Veľa sa pracuje na zemi. S prenášaním váhy. Aj na horné končatiny. Tancuje sa na ticho, slovo, hudbu, dych. V súčasnom tanci sa stávame tancom.

 

V čom sa odlišuje od moderného tanca?

Moderný má v sebe zakódovanú špecifickú formu, ktorá je voľnejšia ako v klasickom tanci, no prísnejšia ako v súčasnom. Forma v zmysle figúr, pozícií. Vonkajšia estetika tanca je v modernom tanci stále dôležitá, v súčasnom sa búra. V modernom tanci sa pracuje na zemi, v súčasnom s ňou.

 

Aké sú trendy súčasného tanca?

Pohybuje sa vo viacerých líniách. Napríklad, silným smerom je fyzický náročný tanec, smerujúci až k akrobacii. Potom je tu línia, ktorá ide cez somatické techniky, akými sú BMC (Body Mind Centering) alebo Feldenkrais. Obe sa zameriavajú na uvedomenie si fungovania nášho tela. Na BMC hodinách sa prechádza nejaká časť tela alebo systém. Preskúma sa buď dotykom, alebo vnútorným pohľadom a pozornosťou. Vtelíte sa do toho miesta a spontánne začne pohyb. Vo Feldenkraisi viete rozhýbať veľké veci malinkými pohybmi – osobne sa mi  vďaka nemu podarilo nižšie usadiť ramená. Išlo o rozhýbanie lopatiek. Tieto techniky sú zážitkové, jemné a hlboké. Momentálne si prehlbujem vedomosti v BMC, keďže mi je táto technika anatómie v pohybe blízka. Somatické techniky sú vo všeobecnosti úzko spojené aj s kontaktnou improvizáciou, ktorá funguje ako samostatná jednotka. Ide o tanec medzi dvoma alebo viacerými tanečníkmi, ktorí zdieľajú a prenášajú medzi sebou vlastnú váhu.

Účastníci aprílového workshopu inkluzívneho tanca v Košiciach.
Foto: redakcia

Je inkluzívny tanec súčasťou súčasného tanca?

Podľa mňa by mal byť súčasťou každého tanca. 

 

Čím Vás tanec uchvátil?

Ako dieťa som chodila na ľudové tance, neskôr na spoločenský a scénický (na výmennom pobyte v Nórsku som spoznala moderný). Tanec vo všeobecnosti bol a aj je pre mňa najpriamejší, najspontánnejší a najjednoduchší spôsob vyjadrenia vnútra. Vďaka nemu sa stávame vnímavejší k nášmu telu. Načúvame ho. Rešpektujeme. Keď dokážeme byť k sebe pozorní, zrazu začneme byť aj k okoliu. Podľa môjho názoru sa tak formuje naša osobnosť. To, čo nás robí jedinečnými, sme my sami.

 

Ovplyvňujú technológie hranice tanca?

Ja si myslím, že tanec nemá hranice. Technológie ho určite môžu ovplyvniť, avšak nie obmedziť, ak je nekonečný. Je to asi trošku filozofické, ale takto ho vnímam.

 

Čo by ste odkázali ľudom, ktorí tvrdia, že tancu nerozumejú?

Že im úplne rozumiem. Všeobecne na abstraktné umenie nie sme zvyknutí. Pamätám si, ako sme v škole rozoberali poéziu a stále nám vraveli, čo tým básnik chcel povedať. Nepýtali sa nás, čo sme si v tom našli. Tak rástol pocit, že všetko musí mať jednotné vysvetlenie. Ale nie je to tak. Pri vnímaní tanca sa roztancuje náš vnútorný tanečník, ktorý v nás vzbudí určité pocity. A o tom to je.

Katarína Rampáčková.
Foto: súkromný archív

Momentálne žijete v Španielsku, avšak Košice často navštevujete. Aké meno majú súčasní slovenskí tanečníci za hranicami?

Veľmi dobré. Mnohí z nich sa za hranicami uchytili. Vychovávajú nových tanečníkov či dávajú možnosti mladým choreografom. Napríklad, Lucia Kašiarová v Prahe je riaditeľkou Štúdia Alta v Holešovicích. Taktiež je tanečníčkou a choreografkou. Peter Mika so španielskou manželkou založili tanečnú školu a súbor CobosMika Company v Katalánsku. Maria Tóthová, vedúca osobnosť tanečného súboru Tremolo v Košiciach, založila v Taliansku školu Danzaria v meste Montevarchi. Piati slovenskí tanečníci, ktorí vyštudovali školu v Belgicku, založili v Bruseli súbor Les SlovaKs a v Európe patria medzi uznávaných odborníkov. Jozef Fruček so svojou gréckou manželkou Lindou Kapetaneou majú súbor Rootless Company a vyučujú po celej Európe. Ešte ma napadá Košičan Pavol Zuštiak, ktorý založil súbor Palissimo v New Yorku. Slovenskí tanečníci sú šikovní, húževnatí.

 

Aká je tanečná situácia na Slovensku?

Pracovných podmienok pre tanečníkov je u nás málo. Keď je však tanečník aj tvorcom, možnosti si môže vytvoriť sám. Nie je to jednoduché, je potrebná vytrvalosť a trpezlivosť, ale dá sa to.

 

Ďakujem za rozhovor.

 

Katarína Rampáčková pochádza z Košíc. Momentálne žije v Barcelone a pracuje po celej Európe. Spolu s tanečníčkou Miškou Sabolovou založili občianske združenie PST – Priestor Súčasného Tanca, iniciatívu na podporu rozvoja  súčasného tanca v Košiciach – okrem pravidelných tanečných dielní pre deti a rodičov s deťmi, PST organizuje intenzívne workshopy, produkuje predstavenia, pozýva zahraničných choreografov na spoluprácu s lokálnymi tanečníkmi a druhý rok organizuje festival súčasného tanca a nového cirkusu MOVE fest.


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Keď sa v tanci stávate tancom

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems