Už nás dáva dole

| Deti | 25. 2. 2019

Myslím, že prvé, čo sa rodičovi pri výchove dieťaťa vráti späť, je spôsob komunikácie. Áno, potešilo ma, keď Luna sama od seba poďakovala či o niečo svojím káčerovským hláskom poprosila. Nehovoriac o roztápajúcej sa prvomatke pri prvom „ja ta luuubim!“ Avšak, tiež mi v pamäti rezonuje spomienka na rozčúlenú slečinku, čo vystretou dlaňou uteká k mojim ústam a mračiac sa rázne volá: „Už dosst! Stacilo, mamina, dosst, nespevaj!“ Akože prosím? To čo sú za móresy, vírilo mi hlavou. Odkiaľ to má? … Ehm, odo mňa! Ak je už niečoho priveľa – priveľa kriku, primnoho skákania, nadmieru dupania, neúnosne plaču, nevydržím to a prikazujem DOSŤ! (Hej, ja poznám techniku „potvrdzovania pocitov“. Viem, čo je voľný priechod emócií. Bežne praktizujeme, ale počujte, veď aj ja som len človek!)

 

Nuž, prijala som svoj vlastný obraz v dcérinom „dosť“ a začala som si jej reč viac užívať. Napríklad, vôbec som sa neurazila, keď ma nepriamo prirovnala k orangutanovi. Pri kúpaní sme sa jašili a ja som Lune umývala pazušky so slovami: „Kde máš tú svoju chlpatú pazuchu?“ Tá sa na mňa najprv podozrievavo pozrela, až som sa zľakla, že som vytasila nejaký nevhodný vtip pre dvojročné dievčatko. Ale nedala som sa a opýtala ešte raz aj na druhú chlpatú pazuchu. L. sa na mňa skúmavo zadívala a zavelila: „Ja ňe som mamina!“

 

Našťastie, beťárka dáva dole aj iných členov rodiny. Počas víkendu raňajkovala vo svojej jedálenskej stoličke, kým ocino, oblečený na von, balil vedľa nej vrece s odpadom. Ako vychádzal z kuchyne, mladá sa oprela do pultíka sťaby kofa na trhu a káravým hlasom sa opýtala: „Ďe zas ideš? Do place?!“ Milujúci otec vie, že jeho odchody do roboty malá princezná znáša neľahko a večer sa jej pri spoločnom pozeraní rozprávky líškal: „Lunička, ja ťa ľúbim, vieš?“ Na čo L. bez výrazu odsekla: „Vem.“

 

I dedko už dostal svoju dávku. Má totiž dlhoročnú úchylku strašiť ľudí. Raz spoza chrbta skúšal nastrašiť aj hrajúcu sa L., no tá sa nezľakla, len pokrčila nos a kývajúc hlavou na znak nesúhlasu lakonicky poznamenala: „Toto nebolo doblé.“

 

Úprimnosť a autentickosť na deťoch obdivujem najviac, hoci nás to môže priviesť do šlamastiky. Veď sama som sa v detskom veku opýtala maminej priateľky s predkusom, prečo má zúbky ako koník? Keď jablko nepadlo ďaleko od stromu, máme sa na čo tešiť.

Text a foto: Lucia Radzová


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Už nás dáva dole

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems