Nenávistné diskusie na sociálnych sieťach môžu formovať názory detí, a to je veľmi nebezpečné

| Téma čísla | 27. 11. 2017

Extrémizmus sa k mladým ľuďom dostáva najmä cez internet a negatívne či útočné komentáre pod článkami. Aj preto vznikla iniciatíva #somtu. Jej cieľom je zaktivovať mlčiacu väčšinu a vyvažovať nenávistné diskusie. Nápad získal dokonca cenu od prezidenta SR Andreja Kisku. My sme sa zhovárali so spoluzakladateľkou iniciatívy Anežkou Karľa.

Prečo ste založili iniciatívu #somtu?
So spoluzakladateľkou Veronikou Pavlíkovou Klindovou sme ešte predtým robili výskum o tom, cez aké kanály prúdi k mladým extrémizmus. Vyšlo nám, že je to najmä cez internet a sociálne siete. Alarmujúce je, že mladí na Facebooku nečítajú články, ale iba komentáre pod nimi. V diskusiách, napríklad o Rómoch či utečencoch, väčšinou prevláda nenávisť a keď si mládež podľa tohto tvorí názor, tak je to veľmi nebezpečné. Ja som mala zásadu, že nechodievam do diskusií a zbytočne si tým neubližujem, ale keď som si uvedomila celú situáciu, rozhodla som sa s tým niečo robiť. Spoločne s Veronikou sme začali premýšľať, ako do diskusií vniesť fakty, empatiu a slušnosť. Veronika zistila, že existuje švédska skupina #jagärhär (v preklade #somtu). Spojila sa s jej zakladateľmi a oni nám pomohli založiť podobnú iniciatívu na Slovensku. Spustili sme ju v marci 2017. Takáto skupina funguje vo viacerých štátoch, celosvetová sa volá #imhere.

Ako iniciatíva funguje?
Ľudia, ktorí chcú do diskusií prispievať slušne, ľudsky a fakticky, sa môžu združovať v tejto skupine a vzájomne si dávajú vedieť, keď na Facebooku natrafia na nenávistnú diskusiu. Keď ju niekto nájde, pridá ju do skupiny a ostatní sa do nej môžu zapojiť. Môžu do svojho komentára pridať aj #somtu. Jediným pravidlom je reagovať ľudsky a slušne. Nemáme žiadnu spoločnú filozofickú líniu či presvedčenie. Členovia majú rôzne názory, a to je v poriadku. Ide len o to, aby sa tieto názory komunikovali slušne a zakladali sa na argumentoch.

Môže sa ktokoľvek stať členom tejto skupiny?
Áno, stačí nás nájsť na Facebooku a kliknúť na pridať sa. Máme tím moderátorov, ktorí si žiadateľa overia a potom ho schvália. Boli sme kritizovaní, že robíme korektúru a cenzúru, ale my chceme len zistiť, či daný žiadateľ nemá na profile nenávistné obsahy a či nejde o falošný profil.

Anežka Karľa na rozhovore v televízii TA3. Foto: súkromný archív Anežky Karľa

Kritizoval vás aj politológ a vysokoškolský učiteľ Eduard Chmelár. Tvrdil, že na stránke šírite dezinformácie, lži a propagandu, napríklad, že ste uvádzali mylné informácie o NATO. Popisy ste potom stiahli, uvedomili ste si chybu?
Kritizovaný obsah ohľadne NATO sme zo stránky stiahli. Počas hektických príprav na hackathon sme nesprávne vyhodnotili jeho prínos. Kolega požiadal pána Chmelára o pomoc pri príprave nového článku, žiaľ, nemal na spoluprácu časové kapacity.

Zaregistrovali ste už nejaké pozitívne zmeny po tom, ako ste sa začali zapájať do diskusií?
Máme viac takých prípadov, rada by som to demonštrovala na jednom. Mladá Slovenka žijúca v Grécku si k sebe zobrala niekoľkých utečencov, ktorí nemali kde bývať. Isté noviny o nej napísali článok a pod ním sa spustila veľmi neznášanlivá diskusia, niektorí jej dokonca priali znásilnenie. Vtedy do toho vstúpila iniciatíva #somtu, začali sme prispievať povzbudivými komentármi, faktickými údajmi, ktoré poukazovali aj na druhú stranu mince. Keby si po pol hodine čítala diskusiu, tak prvých 30 komentárov bolo veľmi kultivovaných a trvalo by, kým by si sa preklikala na „hejty“. Čiže atmosféra pod článkom bola zrazu iná.

Vstupujete teda aj do diskusií, ktoré uvádzajú klamlivé údaje?
Ak by niekto šíril nenávisť cez nepravdivú informáciu alebo článok, tak áno. Napríklad, ak niekto bude zdieľať fotografiu a uvedie informáciu, že na nej vyčíňajú imigranti v Taliansku a my prídeme na to, že fotografia je z Francúzska a ľudia na nej nie sú utečenci, ale francúzski obyvatelia, ktorí demonštrovali nespokojnosť, tak do toho vstúpime a uvedieme relevantné zdroje.

Pod článkom o Slovenke, ktorá k sebe vzala imigrantov, sa rozprúdila nenávistná diskusia. Do nej „vkročili“ aj členovia iniciatívy #somtu.

Čo ak niekto aj chce napísať komentár, ale nevie akým spôsobom ho štylizovať, aby tomu ešte viac neublížil?
Nie vždy musíte komentovať všetko. Niekedy stačí lajknúť komentár, ktorý sa vám páči. Čím má komentár viac lajkov, tým sa dostáva vyššie, čiže aj to je užitočné. My však plánujeme v budúcnosti ponúkať školenia zamerané práve na to, ako diskutovať, aby sme neeskalovali debatu nenávistným smerom, ako správne vystavať argument a podobne. Okrem toho naši členovia sledujú stránky, ktoré ponúkajú vzorové argumenty a ktokoľvek sa nimi môže inšpirovať.

Aké sú to stránky?
Napríklad argumentuj.sk, protinenavisti.sk a iné.

Vieš mi uviesť jednoduchší príklad, ako formulovať komentár?
V prvom rade je dôležité si povedať, či idem len vyjadriť názor, alebo sa chystám argumentovať. Argument je vždy doplnený aj konkrétnym dôkazom toho, čo tvrdím. Tento dôkaz by mal byť určitý fakt, dá sa overiť. V online diskusiách sa dá linkovať zdroj tvrdenia. Takto vyjadrený argument môže pomáhať k rozširovaniu kritického myslenia práve u mladých ľudí. Ak si prečítajú nenávistné príspevky, a potom tieto slušne a empaticky formulované, vidia jednu i druhú stranu a na základe toho sa rozhodnú. Ak chceme prispieť názorom, tak je dôležité, aby sme uviedli, že je to naša mienka – Myslím si…, Podľa môjho názoru… a podobne…

Čiže to nebezpečenstvo je v tom, že nepodložené komentáre v diskusiách môžu ovplyvňovať názory detí a všetkých užívateľov sociálnych sietí?
Áno, ale dôležité je povedať, že prezentovať svoj názor je v poriadku. Nie je v poriadku šíriť nenávisť alebo na niekoho útočiť. Aj ľudia z našej skupiny majú svoje názory. My sa snažíme zaktivizovať mlčiacu väčšinu. Doteraz sa stávalo, že pod diskusiami prevládali len nenávistné názory, lebo ľudia, ktorí chceli reagovať slušne, sa obávali útokov na ich osobu. Mohlo to tvoriť dojem, že celkovo má naša spoločnosť nenávistný názor. Ja som presvedčená, že to tak nie je. Veď na ulici po sebe nekričíme a neposielame jeden druhého do plynu…

Iniciatíva #somtu si od prezidenta SR Andreja Kisku prevzala v júni 2017 cenu za boj proti extrémizmu. Foto: archív iniciatívy

Vašimi príspevkami ukazujete aj druhú stranu veci a môžete tak dopomôcť k logickému úsudku čitateľov. Ale nemali by sme sa zameriavať na to, aby si človek dokázal vytvoriť úsudok aj bez toho? Napríklad, ak tínedžer vidí fotografiu a pod ňou je napísané, že imigranti v Taliansku podpaľujú autá, mal by si to najprv overiť, až potom správe veriť?
Áno, veľmi potrebujeme, aby sme už deti a mládež učili, že si majú overovať informácie. Začať by sme mali v školstve. Aktuálne je náš školský systém nastavený tak, že žiaci sa majú bifľovať informácie z kníh. Ale mnohé si dnes vedia za niekoľko sekúnd vyhľadať na internete. A preto je dôležité, aby sme ich učili, ako ich správne vyhľadávať a overovať. Zdroj informácií v dnešnej dobe nie je učebnica, ale internet. Dôležité je aj rozvíjanie kritického myslenia u detí. Nerada by som to škatuľkovala, ale v našich školách sa neprikladá dôležitosť tomu, aby sa žiaci pýtali a spochybňovali. Spochybňovanie sa považuje za oponovanie učiteľovi, ale ak sa deti majú učiť kriticky myslieť, tak je to veľmi dôležité. Keď som dva roky učila žiakov na základnej škole, tak som ich často vyzývala, že so mnou môžu nesúhlasiť a nech povedia prečo. Niekedy som dokonca robila schválne chyby, aby ma pripomienkovali. Ak dostanú priestor na prejavenie názoru, tak sa častokrát môže odhaliť aj to, či sami nie sú extrémizmom ohrozené. A s týmito deťmi vieme potom pracovať.

Ako spoluzakladateľku iniciatívy ťa môžem počastovať prívlastkom – iniciatívna žena. Ako sa to v tebe vyprofilovalo?
Asi som v sebe vždy mala dar, alebo zmysel pre spravodlivosť. To má v sebe mnoho ľudí a je dôležité, ako s tým pracujú. Mňa už na základnej škole veľmi trápila krivda a vždy som sa postavila na stranu ukrivdeného. Potom ma počas života obklopovali ľudia, ktorí má v tých správnych momentoch posúvali a podporovali. Cítim za to obrovskú zodpovednosť a dávam to ďalej. Existuje aj motto: „Veď ak nie ja, tak kto, ak nie teraz, tak kedy?“ Aj preto sa zapájam do rôznych projektov ako Živé knižnice, #somtu či Teach for Slovakia.

Čo je Teach for Slovakia?
Je to program osobnostného a profesionálneho rozvoja, ktorý buduje komunitu lídrov na dosiahnutie vízie, aby raz všetky naše deti mali šancu v živote uspieť. Program hľadá absolventov a mladých profesionálov z rôznych sfér. Dva roky pôsobia v školách v náročnom prostredí. Po ukončení programu pokračujú v práci, kde ďalej vplývajú na zmenu v našom vzdelávacom systéme, či už na ministerstve, v biznise alebo v treťom sektore. Niektorí zostávajú naďalej priamo v školstve. Politik či právnik, ktorý má priamu skúsenosť s chudobnými komunitami, bude navrhovať adresnejšie zákony, keďže situáciu dobre pozná z vlastnej skúsenosti.

Kde si učila ty?
Prvý rok som učila rómske deti v ZŠ v Plaveckom Štvrtku a druhý rok v Šarišských Bohdanovciach.

Čo ti dali tie dva roky?
Fuh, to je na osobitný rozhovor, ale skúsim to skrátiť. Často som sa dostávala do krízových situácií a siahla som si na vlastné dno, a to je veľké poznanie o sebe samom. Učila som sa, a stále sa učím, pokore, trpezlivosti, empatii. Uvedomila som si, že školstvo by sa malo stať najväčšou prioritou tejto spoločnosti, lebo ak nie, je to veľmi nebezpečné. A pochopila som jedno pravidlo – tvoj tím je taký silný, aký silný je najslabší článok v ňom. Ja si myslím, že to platí aj o našej spoločnosti. Náš štát je taký silný, ako je náš najslabší článok. A už nechám na každom, nech si povie, čo je tým najslabším článkom. A je veľmi dôležité, aby sme sa mu začali venovať. Kým nebude Rómom na Slovensku dobre, nebude ani nám dobre. A netýka sa to, pravdaže, len Rómov, ale všetkých chudobných obyvateľov. Je ľahké ich súdiť, že poberajú sociálne dávky a nič nerobia, ale ak by som sa ja narodila a vyrastala v takejto generačnej chudobe, správala by som sa horšie. Tieto skupiny majú úplne inú štartovaciu čiaru ako my, a preto si zaslúžia pomoc a rovnaké šance.

Ako si túto skúsenosť preniesla do tvojej práce?
Predtým som študovala právo a nemám teraz tendencie sa vrátiť do advokátskej kancelárie. Nie žeby to bola zlá práca, ale po tejto intenzívnej skúsenosti chcem búrať stereotypy a predsudky. Uvediem príklad mojej známej učiteľky. Roky sa venovala dvom rómskym dievčatám, ktoré s jej pomocou dokonca zmaturovali. No potom ich nechcel nikto zamestnať. Tak sa vrátili do osady, že si založia rodiny ako ich kamarátky. Ale ani tam ich už nechceli prijať späť. Nakoniec skončili ako prostitútky a pani učiteľka si kládla otázku, že čo im to len urobila. Ja som si pri tomto príbehu uvedomila, že kým nepripravíme spoločnosť, aby takýchto ľudí prijala a dala im príležitosti, tak všetka tá práca a snaha sú márne. Preto sa aktuálne zameriavam na to, aby som pracovala s väčšinovou spoločnosťou a búrala jej predsudky. Aj preto som istý čas pracovala v kancelárii prezidenta, v neziskovej organizácii Eduma a nedávno som sa vrátila z Kolumbie.

Čo si robila v Kolumbii?
V rámci siete Teach for All, kde patrí aj náš slovenský program, sa tam konala globálna konferencia. Stretli sa na nej ľudia z jednotlivých štátov, radili sa, podporovali, hovorili o svojich výzvach a podobne.

A čo zaujímavé si sa tam dozvedela?
Kolumbia má 200 rokov a za jej históriu ju sužovalo už osem občianskych vojen. Krajina preto ostala v strašnom stave a aj napriek tomu sa snaží rýchlo pozbierať. Kvôli vojnám tam v extrémne chudobných podmienkach žijú státisíce ľudí. Vytvárajú akési veľké komunity, bývajú v slumoch v kopcoch, kde utiekli pred vraždiacimi útočníkmi. Napríklad v druhom najväčšom meste Medellín je takýchto komunít viacero. Obyvatelia žili odstrihnutí od mesta, od práce, od lekárskej starostlivosti – nemali autá, mestská doprava tu nepremávala a pešo to bolo nedostupné. Až prišiel nový starosta a zriadil do týchto miest lanovku. Čo to spôsobilo? Obrovský nárast zamestnanosti, o 65% nižšiu kriminalitu, menej šíriacich sa chorôb aj úmrtí. Na konci lanovky dal postaviť knižnicu, ktorá získala cenu za architektúru, zvýšila sa kultúra miesta, je tam naozaj čisto. A to je dôkaz, že niekedy stačí málo a keď sa chce, všetko sa dá.

Ďakujem za rozhovor.

Anežka Karľa (1990) vyrastala v Žiline a ako malé dieťa navštevovala mládežnícke stredisko saleziánov. Tam „pričuchla“ k preventívnemu systému, ktorý zaviedol zakladateľ saleziánov don Bosco. Tento kňaz vychovával v 18. storočí chudobných chlapcov a je to jeden z najväčších učiteľov mládeže vôbec. Podľa Anežky už toto prostredie formovalo jej osobnosť a pripravilo ju na iniciatívny život s cieľom meniť veci k lepšiemu.

Kancelária prezidenta SR Andreja Kisku vyhlásila v apríli tohto roka výzvu na vytvorenie aplikácií, webstránok, videí či hier, ktoré pomôžu bojovať proti extrémizmu. Zapojilo sa do nej 139 tímov a zvíťazila iniciatíva #somtu.

Gabriela Krestián Kuchárová


Tags: , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Nenávistné diskusie na sociálnych sieťach môžu formovať názory detí, a to je veľmi nebezpečné

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems