„Detská duša potrebuje čo najviac impulzov. Ak jej ich dáme, v dospelosti máme vyhrané.“

| Téma čísla | 30. 10. 2017

Bábkové divadlo v Košiciach opäť otvára scénu JORIK. Prvú premiéru uvidíme 10. novembra a bude to Rómeo & Juliet v réžii Valentína Kozmenka-Delinde v spolupráci s frontmanom skupiny No Name Igorom Timkom. O tejto experimentálnej verzii známeho milostného príbehu sme sa rozprávali s riaditeľom bábkového divadla Pavlom Hrehorčákom a pýtali sme sa aj na jeho začiatky a na to, prečo sú bábky pre deti dôležité.

V roku 2011 ste sa stali riaditeľom Bábkového divadla v Košiciach v pomerne mladom veku 28 rokov. Bola to veľká výzva?
Veľmi ma potešilo, keď som vyhral konkurz, no keď som si sadol na riaditeľskú stoličku, prišiel pocit obrovskej zodpovednosti. Bol som mladý človek v inom prostredí a v menšom kolektíve, keďže predtým som pracoval v Štátnom divadle Košice. A práve nastavenie dobrých vzťahov s novými kolegami bolo jednou z mojich priorít. Každému kolegovi som povedal, že vychádza z nulovej pozície. Nezaujímalo ma, čo som sa o ňom dopočul a čo bolo v minulosti, pracovný vzťah sme vytvárali nanovo. A fluktuácia v našom divadle je malá, čiže si myslím, že sa to podarilo.

Interakcia so živým umením sa vie dotknúť detskej duše. Foto: Martin Krestián

Prečo ste sa prihlásili do konkurzu na riaditeľa?
Vždy som mal vzťah k umeniu, ako mladý som tancoval spoločenské tance, potom študoval estetiku a dejepis na Prešovskej univerzite. Práve tam som si vypestoval vzťah k divadlu. Pochádzam totiž z malého mesta, kde dotyk s týmto druhom umenia je minimálny. Na vysokej škole ma inšpiroval profesor Karol Horák, ktorý výrazne vstúpil do môjho života a divadelne ho ovplyvnil. Spomeniem aj Akademický Prešov a tvorbu okolo neho. Umelecky aj organizačne sme sa motali okolo tejto súťaže tvorivosti vysokoškolákov a zanechalo to vo mne stopy. Po škole som sa zamestnal v Štátnom divadle Košice ako produkčný baletu a pracoval som pod vedením jeho šéfa Ondreja Šotha a nepriamo aj pod generálnym riaditeľom Petrom Himičom. On nebol len výborným manažérom, ale aj mojím pedagógom na vysokej škole, čiže som pomerne dobre poznal jeho myslenie. Od nich som napáchol manažérske zručnosti okolo divadla. Myslím si, že ak človek nerozumie divadlu a nemá aj nejaké umelecké vlohy, nikdy poriadne nepochopí spletitosť osobností, ktoré v inštitúcii pôsobia. Treba v tom vedieť lavírovať. Do akej miery sa to darí mne, to povie až história.

Čiže riaditeľ by mal byť dobrý umelec a výborný manažér zároveň?
Je to individuálne. Napríklad Ján Grešo je dobrým hercom a bol aj úspešným riaditeľom Divadla Andreja Bagara v Nitre. To isté platí aj o Františkovi Výrostkovi z Martina a o mnohých iných. A potom sú opačné príklady, kde to nefungovalo. Umelecká časť človeka prevládala a nedokázal to skĺbiť s manažérskou.

Vy ste niekedy hrali v divadle?
Nie, snažil som sa tomu vyhýbať, radšej sa zdržiavam v úzadí ako na javisku. Ale teraz si spomínam, že keď som ešte pôsobil v balete ŠD, zahral som si minimálne úlohy v inscenáciách Rómeo a Júlia, Luskáčik alebo Svadba podľa Figara Mozarta. Boli to ale úlohy bez slov, buď som stál na pódiu, alebo po ňom len prešiel, možno aj niečo minimálne zatancoval.

Bábkové divadlo Košice na Dňoch mesta Spišská Nová Ves. Foto: Martin Krestián

Prečo ste vlastne prestali tancovať?
Zameral som sa viac na štúdium a nemal som čas cestovať do zahraničia na súťaže. Spoločenské tance sú vo veľkej miere aj o financiách a bolo to už pre moju rodinu dosť nákladné. Keď sa dnes dívam na tance, chýba mi to, ale svoju cestu životom by som určite nemenil.

Riaditeľ BDK Pavol Hrehorčák. Foto: Martin Krestián

Vždy, keď na vrcholovú pozíciu nastupuje nový človek, všetci čakajú, aké zmeny a ciele prinesie. Bola medzi vašimi cieľmi aj scéna JORIK, ktorá bola niekoľko rokov nečinná?
Áno, bol to jeden z bodov mojej koncepcie, ktorou som sa uchádzal o miesto riaditeľa. Scéna JORIK vznikla v roku 1995 ako dávna myšlienka hercov a umeleckého vedenia realizovať sa v inom type divadla ako je bábkové. V JORIK-u sa uvádzali inscenácie mne veľmi blízke, pracovali tam osobnosti, ktoré poznám a vážim si ich. Združovali sa okolo osoby Karola Horáka. Bývalá riaditeľka aj umelecký šéf boli jeho študentmi, čiže je normálne, že všetci uvažovali veľmi podobne. Hercom pomohlo, že sa mohli realizovať aj v inscenáciách pre mládež a dospelé publikum. JORIK nemal konkurovať Malej scéne ŠD či napríklad Thálii, mal skôr vyplniť dieru na trhu, ktorá tu bola a stále je.

Akú dieru?
Je to typ činoherného divadla v netradičnom šate. Ide prevažne o inscenácie veľkých klasikov ako Čechov, Shakespeare, Maeterlinck a iní v experimentálnej forme. V tomto druhu štúdiového experimentálneho divadla sa pracuje predovšetkým s hercom, v menšej miere so scénou. Scéna nie je klasickým kukátkovým priestorom, je variabilnou arénou, čiže sa stále môže meniť podľa potreby hry, dokladajú sa stoličky, raz sa hrá v jednej časti sály, raz v inej…

Kedy a prečo sa JORIK zatvoril?
V roku 2009 a dôvodom bola kombinácia viacerých faktorov. Scéna bola technicky nevyhovujúca, hralo sa na parketách, budova bola v dezolátnom stave a určite v tom boli aj nejaké prevádzkové dôvody. Priestor sa upravil a zrekonštruoval v rámci EHMK v roku 2013 a teraz ho môžeme opäť otvoriť.

Otvárate ho 10. novembra premiérou hry Rómeo & Juliet.
Áno, chceme pokračovať v rovnakej tradícii, pôjdeme po línii veľkých klasikov, ale v novom predvedení. Preto sme sa rozhodli pre hru Rómeo & Juliet v réžii Valentína Kozmenka-Delinde. Tento slovenský režisér, autor a pedagóg ukrajinského pôvodu pracoval na siedmich hrách ešte pôvodnej scény JORIK, a preto ju opäť otvárame práve s ním.

Skúška inscenácie Rómeo & Juliet, ktorá otvorí scénu JORIK. Foto: archív BDK

Ako bude vyzerať vaša experimentálna verzia svetoznámej milostnej tragédie?
Režisér do hry vnesie svoj autorský pohľad a vypomôže si aj textami slovenskej skupiny No Name. Ich hudba tvorí podstatnú zložku inscenácie, herci budú tiež spievať, ale hra nebude muzikálom. Nepôjde len o reprodukovanú hudbu, Igor Timko a Zoli Sallai pracujú s účinkujúcimi počas skúšok pri aranžmáne pesničiek a aj pri korepetíciách. V hre uvidíte aj hosťujúcich hercov a študentov, tí predstavujú hlavné postavy. Mám rád, keď prepájame študentov s profesionálmi a umožňujeme im odborný rast. Musím ale povedať, že ešte sám neviem, ako to bude vyzerať, pretože nevstupujem do skúšobného procesu, aby som ho neovplyvňoval a nestresoval ľudí pri práci. Prvýkrát vidím hru na tzv. preberačke približne týždeň pred premiérou.

Nie je to stresujúce takto neskoro ?
Určite áno, technicky to vtedy ešte nie je úplne dotiahnuté a zvládnuté, čiže sa bežne chytám za hlavu, ale do premiéry sa veci doladia. Inscenácia nie je film, ktorý viete ešte upraviť či prestrihať a ide von stále v identickej podobe. Divadlo je zakaždým iné, hoci sa pozeráme na rovnakú hru. Na scéne sa môže čokoľvek udiať technicky, herec môže mať zlý deň, ale práve to je na tom krásne.

Čo bude ďalej na scéne JORIK?
Každú sezónu chceme uviesť jednu premiéru, a ako som spomínal, budú to hry klasikov v netradičnom šate. V každej budú hrať naši herci bábkového divadla a v prípade potreby aj hosťujúci umelci.

Inscenácia Sloník. Foto: archív BDK

Poďme k bábkovému divadlu. Najnovšie sa tešíte z ceny Grand Prix za prvé miesto na medzinárodnom festivale bábkových divadiel Interľalka v ukrajinskom Užhorode.
Áno, dostali sme ju za hru O rytierovi bez koňa a keďže sme vyhrali predošlý ročník, teraz sme to nečakali. V porote sedia odborníci – kritici, herci, ľudia z prostredia bábkového divadla a rozhodujú transparentne. Na festivale sa zúčastňujú najmä divadlá z „východného bloku“, ale tento rok prišli aj súbory z Argentíny a Francúzska. Pre nás je to pochvala, ale aj výzva do budúcnosti. Bábkovú scénu nášho divadla determinuje priestor – je veľmi malý a všetky hry mu musíme prispôsobovať. Ale aj vďaka tomu pracujeme na iných projektoch mimo nášho sídla. Príkladom je spolupráca s operou Štátneho divadla Košice na inscenácii Popoluška.

Je v dnešnom svete nových technológií ešte záujem o bábkové divadlo?
Tu by som začal poďakovaním všetkým mamkám, otcom, babkám a dedkom, ktorí si v dnešnom svete multimédií a dokonalých rozprávok v televízii i na internete nájdu cestu do bábkového divadla a do divadla vo všeobecnosti. Návštevnosť nášho divadla je nad 86 percent celoročne, čo je výborné číslo. Zásluhu na tom majú, pravdaže, aj materské a základné školy. Okrem zábavy sa deťom snažíme ponúknuť umenie a vychovávame ich. Niektoré témy reflektujú problémy mamičiek s deťmi. Je bežné, že deti nechcú jesť zeleninu alebo iné zdravé potraviny a v hre Janko Hraško a iné hraškoviny sa dozvedia, že keď je niečo zelené, nemusí to byť zlé. Prinášame aj vážnejšie námety, napríklad tému smrti. V rodine sa stáva, že umrie dedko, babka či iní blízki ľudia a štvorročné dieťa na to nevie reagovať. Preto sme uviedli inscenáciu Lišiak a lišiačik, v ktorej ponúkame jednu z možností, ako sa s týmto problémom vysporiadať. Najkrajšie to zhodnotil po jej premiére umelecký šéf Ivan Sogel: „Ak takto vyzerá smrť, máme sa na čo tešiť.“ Najdôležitejšie je, aby hra pre deti mala určitú úroveň. Ak latku nastavíme príliš nízko a dieťa nedostane kvalitné základy, tak v neskoršom období, keď prichádza na balet, operu či činohru, nemusí vedieť reflektovať na to, čo sa na scéne deje. Ak latku prestrelíme a budeme sa hrať na veľké umenie, môžeme detského diváka odradiť, a potom už vôbec nezavíta do divadla. Nájsť správnu mieru je veľmi náročné. Stalo sa, že rodičia zhodnotili, že hra nebola vhodná pre ich dieťa. Ale trafiť sa do vkusu a hlavne do zrelosti malého dieťaťa sa zrejme ani nedá.

Rozprávka Ako sa ťahá repka. Foto: archív BDK

Musím sa priznať, že mne osobne sa hra Sloník veľmi páčila a bola som milo prekvapená, ale svoje malé dieťa by som na ňu tiež nevzala, pretože miestami mi to prišlo až príliš expresívne.
My pri každej hre uvádzame spodnú hranicu veku dieťaťa a rodičom odporúčame istý typ inscenácie. Ak ide mamička s dieťaťom prvýkrát do divadla, musí si veľmi citlivo zvoliť danú hru. Pretože ak to bude predstavenie, kde je veľa svetiel, hlasné zvuky, hudba, expresívnejšie hranie, dieťa sa zľakne a zuteká. Najprv by si malo zvyknúť na divadelné prostredie. Na to, že sa zrazu zhasnú svetla a sedí v tme, veď doma sa to bežne nerobieva. Na to, že na scéne sú malé či veľké bábky, pobehujú, smejú sa, kričia. A napríklad aj na to, že v divadle sa neje a nepije. Čiže deti by mali začínať úplne jednoduchými hrami a postupne prechádzať na náročnejšie. Najideálnejšia forma zoznámenia sa s bábkovým divadlom je každoročný festival pre rodiny VIRVAR. V rámci neho návštevníci spoznávajú divadlo, jeho zákutia, kulisy, predstavenia sú hrané v exteriéri, môžu sa rozprávať s hercami a odfotiť sa s bábkami. Takto spoznajú divadelný priestor.

V akom veku by deti mohli začať navštevovať divadlo?
Od troch rokov. Robievajú sa predstavenia aj pre batoľatá, ale to je téma na diskusiu, či je to ozaj divadlo, alebo hranie sa s deťmi.

Prečo sú bábky pre dnešné deti dôležité a sú vôbec dôležité?
Myslím si, že je to pre dieťa iná vzpruha, ako napríklad pozerať sa na televíznu obrazovku, monitor či tablet. Nie je nič lepšie, ako vidieť niečo naživo a priblížiť sa k tomu. Interakcia so živým umením sa vie dotknúť detskej duše. A nemyslím si, že rodičia s deťmi by mali chodiť len k nám. Jeden víkend by mali zájsť do galérie, iný do múzea, ďalší do lesa, potom na ihrisko a zasa k nám. Detská duša potrebuje čo najviac impulzov. Ak jej ich dáme, v dospelosti máme vyhrané.

Bábkové divadlo v Košiciach ponúka vo svojom repertoári hry pre deti od 3 rokov. V tejto sezóne chystá ešte tri premiéry – Guľko Bombuľko, Boni a čierny snehuliak, Valibuk a Laktibrada. Viac informácií nájdete na bdke.sk.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová


Tags: , , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Detská duša potrebuje čo najviac impulzov. Ak jej ich dáme, v dospelosti máme vyhrané.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems