„Deti sú rozumné a mali by vedieť, čo sa s nimi deje, pretože inak sú stratené a zažívajú pocit beznádeje.“

| Nezaradené, Téma čísla | 2. 10. 2017

Aby rodičia uchránili svoje deti, častokrát im nehovoria, čo sa s nimi deje. To však podľa arteterapeutky Lindy van Dalen nie je šťastné riešenie. Deti sú podľa nej rozumné a svet dospelých je aj ich svetom. Je však dôležité nájsť si jazyk, ktorým s nimi budeme komunikovať.

Linda van Dalen založila v Košiciach prvé a jediné arteterapeutistické centrum na východnom Slovensku. Bolo to v roku 2015 a odvtedy sa snaží cez farby pomáhať dospelým aj deťom. Najnovšie i malým pacientom na oddelení onkológie a hematológie v Detskej fakultnej nemocnici. Vytvorila projekt Špinavé ruky sú šťastné ruky a jeho cieľom je, aby choré deti nepotláčali emócie, rozprávali o nich a boli šťastnejšie. Terapiu podľa nej potrebujú aj rodičia či lekári. Viac si prečítajte v rozhovore so slovenskou priekopníčkou arteterapie v nemocničných oddeleniach.

Prečo si sa rozhodla robiť arteterapiu na detskej onkológii?
Hľadala som miesto, kde by to malo veľký zmysel. Moja kamarátka pracuje na detskom oddelení a spojila ma s doktorom Jenčom. Práve on mi ponúkol, že môžem pracovať s deťmi na ich oddelení. Liečba je pre dieťa a rodičov náročná nielen fyzicky, ale i psychicky. Majú mnoho pocitov, o ktorých často nevedia rozprávať a vonku ich môžu dať práve arteterapiou. Rodičia často ani nepovedia dieťaťu, prečo je v nemocnici a čo ho čaká, všetko to v sebe dusia a takto im pomáham sa uvoľniť.

Podľa teba by mali deťom povedať, akú majú diagnózu a čo ich čaká?
Určite áno. Deti sú rozumné a mali by vedieť, čo sa s nimi deje, pretože inak sú stratené a zažívajú pocit beznádeje. Myslia si, že ich neberieme vážne, cítia sa odstrčené. To, že má dieťa 7 až 8 rokov, neznamená, že je hlúpe. Je však dôležité nájsť si jazyk, ktorým s nimi budeme komunikovať a neskrývať pred nimi svet dospelých. Lebo to je aj ich svet. Na oddelení bolo dievčatko, ktoré si myslelo, že je v nemocnici, lebo ho bolia nôžky. Nikto mu nič nevysvetlil, vedelo len, že musí brať lieky, aby mohlo ísť domov. Rodičia často deťom nepovedia pravdu v domnení, že ich chcú chrániť, lenže oni počujú všetky informácie navôkol. Lekári dokonca častokrát hovoria o prítomnom dieťati ako o tretej osobe. A to je veľmi nepríjemné, akoby ani neexistovalo. Ale ono tam je, tak prečo nehovoria priamo s ním?

Arteterapia by teda mohla nahradiť to, že sa s deťmi nerozpráva?
Ja neovplyvním rodičov, aby s deťmi hovorili, hovoriť s nimi pravdaže o tom nemôžem ani ja. Arteterapiou sa snažím, aby zo seba uvoľnili tú beznádej, hnev, pocity.

Ako to funguje?
Na začiatku som mala presný plán, čo budeme každý týždeň robiť, ale keďže na oddelení sú deti od bábätiek až po 19 rokov, plus ich rodičia, a každý chce pracovať s iným materiálom na rôznu tému, tak som začala improvizovať a ponúkla im slobodu. Dostali voľnú ruku v extrémne štruktúrovanom nemocničnom živote, a to zafungovalo. Na papieri o rozmere A3 môžu robiť, čo chcú. Oblohu maľovať nazeleno, vodu červenú – všetko má svoju symboliku.

Aký je rozdiel medzi bežným maľovaním na papier a arteterapiou?
Aj jedno aj druhé je terapia. Rozdiel je v tom, že počas tvorby som pri deťoch a komunikujem s nimi. Napríklad jeden šikovný chlapček mal za sebou niekoľko operácií a vždy kreslil domčeky, ktoré namiesto okien mali kríže. Sedela som pri ňom a pýtala sa: Kde je taký domček? Kto býva v tom domčeku? A podobne. Nakoniec z neho vyšlo, že mu chýba braček a že už nevládze všetky tie procedúry. Rozplakal sa a začal o svojich pocitoch hovoriť. To by sa nestalo, keby si sám kreslil domčeky a na konci papier zbalil.

S deťmi takto pracuješ od marca, vidíš nejaký posun?
Áno. Každý pondelok ma niektoré čakajú na chodbe a veľmi sa tešia. Menej sa zlostia a sú aj uvoľnenejšie. Problém je v tom, že samotná liečba má rôzne fázy, ktoré ovplyvňujú psychiku a nálady pacientov, a preto neviem ešte určiť, či majú lepšiu náladu, lebo im je lepšie fyzicky, neberú práve silné lieky alebo je to vďaka arteterapii. To zistím až po dlhšom výskume, keď porovnám kresby rovnako starých detí v rovnakom štádiu liečby. Chcela by som prísť na čo najefektívnejší spôsob terapie (aký materiál, v akom čase je vhodné vykonávať terapiu, či pracovať v skupinách, alebo individuálne) a to, čo funguje, implementovať na dennej báze. Teraz chodím na oddelenie raz do týždňa na dve hodiny. V skupine mám 15 detí v rôznom veku a bolo by vhodnejšie, keby sme sa stretávali minimálne dvakrát do týždňa.

Hovoríš o výskume, čiže by si chcela vydať nejakú publikáciu o arteterapii pre onkologických detských pacientov?
Neviem, či práve publikáciu, ale chcela by som vytvoriť istý návod alebo pomôcku pre iných terapeutov. Neviem o tom, že by sa arteterapia robila ešte na iných nemocničných oddeleniach na Slovensku, zatiaľ sa vykonáva len na psychiatrii. Ale ja hovorím o psychicky zdravých pacientoch. A v tomto som tak trochu priekopníkom. Pracujem na základe svojich doterajších znalostí, štúdia, intuície a som v spojení s americkými a holandskými arteterapeutmi. Čerpám od nich námety na niektoré aktivity, čítam ich výskumy. Ale každý klient, v tomto prípade dieťa, je iný a musím k nemu pristupovať individuálne. Pomohlo by mi, keby som sa o tom mohla s niekým radiť. Aby ste tomu rozumeli – vymýšľam techniky, vyberám materiály, s ktorými pracujeme, komunikujem s deťmi, ale stále zisťujem, čo na nich platí, kedy sa vedia otvoriť a podobne. Keby nás bolo na Slovensku viac, vedeli by sme si pomáhať.

V zahraničí je viac arteterapeutov, ktorí pôsobia v nemocniciach?
Áno. Majú preto aj lepšie podmienky. Ale je jedno, či sme na Slovensku, alebo v Amerike, všetci zháňame peniaze, aby sme to vôbec mohli robiť.

Je to náročné povolanie?
Je, najmä z toho dôvodu, že som citlivá a vnímavá, náročné je držať si odstup. Pri niektorých deťoch vidím celý cyklus liečby. Na začiatku malo jedno dievčatko krásne dlhé vlasy, potom jej začali rednúť, ostrihali ich, vyholili, trochu narástli, prvá chemoterapia, druhá. Telesne sa deti zmenia, berú lieky – je náročné to celé vidieť a mať odstup.

Dá sa s tým nejako vysporiadať?
Neviem, ale určite je pri takýchto náročných povolaniach dobré robiť veci, ktoré pomáhajú sa s tým vysporiadať. Chodiť k terapeutovi, na masáže, do prírody, cvičiť, športovať, možno meditovať. Myslím si, že ošetrovatelia, lekári, rodičia a najmä deti by mali mať pravidelnú psychologickú podporu a mali by sa starať o duševnú kondíciu, pretože tá ovplyvňuje aj tú fyzickú. Moja mamka mala onkologické ochorenie, prešla som si s ňou všetkými štádiami a myslela si, že na detskú onkológiu som pripravená. Aj tak som odtiaľ mnohokrát odchádzala s plačom. Venujem sa aj psychologickým príčinám chorôb a naše telo nám hneď ukáže, keď s nami nie je niečo v poriadku. Mne osobne sa robia na tele spazmy a stuhne mi krk – to znamená, že si beriem veľa na plecia. Vtedy viem, že musím niekde povoliť a pravdaže idem k masérovi, do sauny…

Čiže aj rodičia potrebujú terapiu?
Rodičia zvyknú byť prvé dni neustále s deťmi, potom chodia na oddelenie ešte niekoľko mesiacov. Tehotným a dojčiacim matkám sa neodporúča byť na oddelení, keďže chemoterapia bráni rozdeľovaniu buniek, a tak sa musia rozhodovať, či pôjdu do rizika, aby boli so svojím chorým dieťaťom, alebo nie. Preto sú prípady, že tehotná mamka je doma a otec nechá prácu, aby mohol byť celé tie dni so svojím synom či dcérou. Tieto rodiny majú ozaj veľmi náročnú situáciu, riešia množstvo problémov a určite potrebujú psychologickú podporu.

Zapájaš ich do arteterapie?
Áno. Síce prvé, čo povedia je „neviem kresliť“, ale nakoniec to skúsia. Nerobíme konkrétne obrázky, aby nemali strach, že niečo pokazia. Stačí, že vymaľujeme papier jednou farbou, alebo praktizujeme doodling – vezmeme farbičku či fixku a ľubovoľne ňou prechádzame po papieri, kým ho celý zaplníme. Jednotlivé položky potom vyfarbíme, sledujeme, čo nám z nich vystupuje, a to zvýrazníme, až nám vyjde objekt. Často vidíme holubicu, srdce, kríž, svetlo… Niekedy si rodičia poplačú a uvoľnia sa. Nejaké veci praktizujú aj spoločne s deťmi.

Nedávno si na Facebooku hľadala ochotné mamky, ktoré by ti zapožičali nosič na oddelenie. Na čo si ho potrebovala?
Na onkológii sú aj deti z detských domovov či sociálne slabších rodín, pri ktorých nie sú rodičia a všetky procedúry musia zvládnuť samy. Sestričky nemajú kapacitu, aby sa s každým dieťatkom stále hrali, bábätká nosili a podobne. A keďže tam bol ani nie rok starý chlapček, rozhodla som sa, že by bolo fajn ho počas terapie mať v šatke, nech je s nami, cíti kontakt. Šatky či nosiče sú však drahé, a tak som sa obrátila na mamky. Nakoniec sme dostali nový nosič a okrem toho sa vyzbieralo takmer 150 eur, ktoré sme použili na nákup materiálu. Nosič je stále na oddelení, čiže ho môžu využívať aj sestry. Popri terapii vznikli rôzne nápady. S dvomi kamarátmi sme nakúpili biele šiltovky i tričká a deti si ich samy pomaľujú. Z ich kresieb vytvoríme autorskú grafiku – značku. Dáme ju potlačiť na tričká a rôzne predmety, bude sa to predávať a výťažok použijeme na nákup ďalších materiálov. Šiltovky aj tričká budú hrdinovské, deťom dajú silu. Oblečú si hrdinské tričko a bude im lepšie.

Prečo sa projekt volá Špinavé ruky sú šťastné ruky?
Pred dvomi rokmi som začala vo svojom centre výtvarku pre malé deti. Zhodou okolností sa mi prihlásilo veľa klientov, ktorí mali nejakú ťažkosť a nemali radi špinavé ruky. To je akýsi fenomén dnešnej doby – deti nerady chodia bosé po tráve a majú ruky od farieb, blata či piesku. Ale vždy, keď na mojej výtvarke prekonali strach zo špinavých rúk, začali byť šťastné. Boli radostnejšie, spievali si a jedno dieťa povedalo: „Špinavé ruky sú šťastné ruky.“ Odvtedy sa tohto motta držím. A máme ešte jedno: „Všetko na svete sa dá dať do poriadku.“ No a tieto vety presadzujem aj pri onkologických pacientoch. Jedno 5-ročné dievčatko som naučila rozotierať rukami suchý pastel po papieri. Pracuje s úplným nadšením, rýchlo jej musím meniť papiere. Potom sa oprie, pozerá sa na ruky, opakuje si vetu Špinavé ruky sú šťastné ruky, hovorí si, že je šťastná, a väčšinou následne zaspí. A to je pre onkologicky choré dieťa dôležité.

Ďakujem za rozhovor.

Linda van Dalen vyštudovala Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach a založila prvé arteterapeutické centrum v Košickom kraji. Dostalo meno CHAT (Creative Healing Art Therapy – Centrum pre kreatívnu liečbu arteteterapiou). V marci 2017 spustila projekt Špinavé ruky sú šťastné ruky, ktorý podporila nadácia VÚB banky. Projekt chce však realizovať dlhodobo a potrebuje finančnú či materiálnu pomoc. Ak chcete prispieť, kontaktujte ju na chatkosice@gmail.com.

Foto: Martin Krestián

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto: Linda van Dalen


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Deti sú rozumné a mali by vedieť, čo sa s nimi deje, pretože inak sú stratené a zažívajú pocit beznádeje.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems