Balet je drina, no zároveň aj veľké privilégium

| Téma čísla | 18. 9. 2017

Košický baletný súbor nacvičuje nový repertoár a 6. októbra predstaví azda najhranejšiu hru sveta – Hamleta. Postavu matky a dánskej kráľovnej stvárni v alternácii mladá baletka Gréta Nagyová. V košickom súbore je nováčikom, ale za sebou má zaujímavý príbeh. K profesionálnemu tancu sa vrátila po šiestich rokoch, počas ktorých vyštudovala divadelný manažment, filmovú produkciu a príležitostne sa venovala modelingu.

Ku košickému baletu si nastúpila v máji tohto roka po niekoľkoročnej pauze. Z Bratislavy si prišla do nového prostredia. Ako sa ti darí s adaptáciou a učením repertoáru?
Je to riadna makačka (úsmev). V prvom rade som bola skutočne ohromená, na akej vysokej úrovni je košický súbor. Už na konkurze som sa cítila byť niekde na chvoste. Je vidieť veľkú prácu smerom od baletných majstrov ku tanečníkom. Učím sa súčasne niekoľko predstavení naraz, počas sezóny hráme dva až trikrát týždenne. Niekedy je náročné prepnúť medzi rolami, najmä keď som naozaj ešte len vo fáze zaúčania. Mnoho začínajúcich tanečníkov pomerne rýchlo zistí neromantickú pravdu. Balet je drina.

Čo je na ňom najnáročnejšie?
Z fyzickej stránky vyžaduje disciplínu a tvrdú prácu na technickej i výrazovej úrovni. Na tom treba dennodenne pracovať niekoľko hodín. Tanečník už len po víkende cíti, že telo je iné a všetko ide ťažšie. Čiže si viete predstaviť, aké náročné bolo pre mňa dostať sa do formy po šiestich rokoch, hoci som stále behávala, cvičila jogu a doučovala malé deti v tanci. Bol to neskutočne ťažký návrat. Náročné na balete je aj to, že technika klasického tanca je do detajlu prepracovaná a postavená neprirodzene k ľudskému pohybu. Veď spomeňme len extrémne
polohy a pozície nôh či tanec na špičkách. Nepoznám baletku, ktorá by nemala zničené
chodidlá.

Foto: archív Gréty Nagyovej

No vybrala si si ešte jedno celkom náročné povolanie – modeling.
Modeling pre mňa nikdy nebol na prvom mieste, neprinášal mi až takú radosť, a preto som sa mu nevenovala naplno. Ja sa ani nepovažujem za modelku, bola to skôr zábava a príležitosť cestovať. Naposledy som bola v Číne minulý rok a nebolo to jednoduché. Prekážalo mi, že som sa niekedy cítila pri castingoch ako vec, ktorá sa klientovi buď páči, alebo nie. Musela som byť neustále v pozore, keď v noci zazvonil telefón a môj booker mi oznámil, že o hodinu
cestujem vlakom či lietadlom na nejakú prehliadku alebo fotenie. Človek si zvykne, prestane
plánovať svoj voľný čas, ale celkovo je to stresujúce. Na druhej strane ma tieto situácie naučili, že sa môžem spoľahnúť sama na seba a nebojím sa cudzieho prostredia.

Filmový obraz o tom, ako modelky či baleríny nič nejedia a trápia sa hladom je pravdivý?
Je to u každého veľmi individuálne, pretože každý ma iný metabolizmus. Ja mám to šťastie, že mi spaľuje rýchlo, čiže asi by som mohla jesť kadečo a nebolo by to na mne vidieť. Ale aj tak sa snažím stravovať zdravo a nesmierne milujem polievky. Robím ale veľkú chybu, lebo nejem pravidelne počas skúšania a väčšinou si len tak niečo zobnem na energiu. Nerada tancujem s plným žalúdkom.

Foto: archív Gréty Nagyovej

Vyštudovala si tanečné konzervatórium, ale potom si sa rozhodla pre štúdium na VŠMU. Prečo?
Štúdium na konzervatóriu som ukončila okrem maturitnej skúšky aj s pedagogickým
minimom, čiže môžem tanec aj vyučovať. No chcela som vyskúšať niečo iné, spojiť
umelecký odbor s niečím užitočným a preto som sa rozhodla pre divadelný manažment
a neskôr filmovú produkciu. Pravdou tiež je, že som mala aj zdravotné problémy a túžila
som po zmene, to boli najdôležitejšie dôvody, prečo som prestala tancovať. Počas výšky som sa snažila dostať do praxe, ktorá súvisela s produkciou, podieľala som sa na organizovaní rôznych festivalov, produkovala reklamné videá. No zistila som, že tento typ práce mi nevyhovuje. Že síce som zodpovedná, ale nebaví ma manažovať ľudí a byť neustále na telefóne, keďže presne o tom produkcia je. Neustále treba riešiť nejaké problémy, zmeny a podobne. A tak som po škole dostala silnú chuť vypadnúť do zahraničia, odcestovala som do Číny a pracovala v modelingu. Mojim plánom bolo prísť na mesiac domov a potom sa vrátiť späť do Ázie. Jedného dňa na Slovensku som sa však zobudila a predstavila si, aké by to bolo opäť tancovať. Netrvalo dlho a táto myšlienka sa začala skutočne zhmotňovať. Nechcem hovoriť, že to išlo ľahko, ale šanca na návrat bola priam neskutočná.

Tak ako sa ti to podarilo?
Ešte počas školy som kamarátke pomáhala s organizovaním letnej medzinárodnej tanečnej
stáže Danza Mea, kde som sa spoznala s viacerými pedagógmi a tanečníkmi. Popri organizovaní som si bola len tak zľahka zacvičiť, videl ma pri tom riaditeľ baletu Andri Sukhanov a opýtal sa ma, či nechcem ísť do Košíc. Po čase som sa mu ozvala, či si ma pamätá a či ešte stále hľadajú tanečníkov. Odpovedal, že áno a pozvali ma na konkurz. Umelecký šéf Ondrej Šoth videl, že nie som vo forme, ale dal mi šancu pracovať na sebe v jeho súbore.

Aké to bolo, keď si si naplno uvedomila, že ideš tancovať do profesionálneho súboru a máš čo doháňať? Bola to viac výzva alebo strach?
Počas štúdia na konzervatóriu som pravidelne účinkovala v rôznych predstaveniach v Slovenskom národnom divadle, bola to zároveň aj dobrá prax. Ale až teraz v Košiciach som dostala svoj prvý kontrakt ako profesionálny tanečník, čiže výzva to určite bola. A na začiatku aj strach, ale pominul v momente, keď sme začali skúšať a okamžite ho vystriedalo to najpodstatnejšie – radosť z pohybu.

 

Foto: Michael Wessel

Človek zvonku by očakával, že baletný súbor je silno konkurenčné prostredie, každý tam kope sám za seba, a možno sa v ňom občas pritrafia aj nejaké tie naschvály. Ako hodnotíš ten košický?
Nesmierne sa mi páči, ako starší a skúsenejší kolegovia pomáhajú tým mladším zabehnúť
sa do postáv. Spoločne pracujeme na technike a do detailu rozoberáme, čo predstavujú
jednotlivé pohyby, aby divák pochopil emócie, ktoré naša postava vyjadruje.

Čiže neľutuješ rozhodnutie vrátiť sa k tancu a prísť do Košíc?
Určite nie, som vďačná za príležitosť stáť na javisku a po dlhej dobe si opäť zvykám na ten jemný adrenalín. Aj keď je to celkovo veľký fyzický aj psychický tlak, niekedy sa pozastavím a uvedomím, aké mám veľké šťastie. Robím niečo, čo ma baví, som do toho doslova zažratá a motivovaná a som šťastná, že som v sebe našla odvahu vrátiť sa späť, a rovno do pestrého prostredia. Taký je totiž náš repertoár a každý si v ňom nájde svoje, či už ako divák alebo tanečník. Od klasických baletov ako Spiaca krásavica či Bajadéra po moderné a súčasné tituly, ako je Charlie Chaplin, Denník Anny Frankovej, Spartakus, Carmen, Jánošík alebo pripravovaný Hamlet. Osobne mám radšej súčasné balety. Páči sa mi, že v nich tanečník musí mať aj herecké schopnosti. Samozrejme aj v klasickom balete musíte hrať, ale vo veľa našich súčasných tituloch máme väčší priestor sa ukázať aj herecky. Postavu musíme emocionálne prežiť a divák to okamžite vidí, pretože z toho cítiť úplne inú energiu.
„Sústreď sa na emóciu a pohyb už príde,“ je rada, s ktorou som sa v súbore viackrát stretla.

Fotenie na Islande. Foto: Martin Machaj

Aké postavy nacvičuješ?
Zatiaľ som dostala príležitosť tancovať v zborových tancoch takmer v celom repertoári a na konci minulej sezóny som si zatancovala v predstavení Charlie Chaplin jednu z jeho žien. Túto sezónu sme začali pracovať na novom titule Hamlet, kde alternujem Hamletovu matku, dánsku kráľovnú Gertrúdu. Je to komplikovaný a emocionálne veľmi bohatý charakter, na ktorom sa snažím pracovať. Gertrúda je matka a staršia žena, a toto všetko v sebe musím objaviť i cítiť. V októbri taktiež hráme mimoriadne obľúbené predstavenie Carmen, kde si zatancujem postavu Micaely.

Je niečo, čo na balete nemáš rada?
Musím úprimne povedať, že nie. Je to také náročné povolanie, čiže, ak by som mala čo len minimálny odpor k hocičomu, čo k baletu patrí, nedala by som sa na tú náročnú cestu po šesťročnej pauze.

Gréta na dovolenke v Riu de Janeiru. Foto: súkromný archív

Ako dlho trvá približne kariéra tanečnice? Ty máš asi výhodu, že sa môžeš potom vrátiť k produkcii.
Je to veľmi individuálne, podľa toho, ako sa tanečník cíti. Či už po fyzickej stránke alebo
psychickej. Niekto tancuje do 45, niekto skončí v 18, ako nachvíľu aj ja :). Alebo môže prísť nečakané zranenie. Aj preto som rada, že už mám niečo v rukách. Mnohí tanečníci počas kariéry vyštudovali vysokú školu, alebo plynule prešli do roly choreografov, či pokračujú v odovzdávaní svojich skúseností žiakom ako pedagógovia. Ja momentálne väčšinu svojho času venujem divadlu, v budúcnosti by som sa tiež chcela vrátiť aj k filmu, ale nie ako producent skôr ako tvorca. Uvidíme.

Ďakujem za rozhovor.

Bratislavčanka Gréta Nagyová (1992), absolventka Tanečného konzervatória Evy Jaczovej, vyštudovala divadelný manažment a filmovú produkciu na VŠMU. Po istom období, ktoré strávila cestovaním, zareagovala na ponuku riaditeľa baletu Štátneho divadla v Košiciach Andria Sukhanova a zúčastnila sa konkurzu do baletného súboru, kde pôsobí. „Balet je každodenná drina, ale za ten aplauz od publika to jednoznačne stojí,“ hovorí baletná tanečnica.

Michal Húska


Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Balet je drina, no zároveň aj veľké privilégium

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems