Skladbu V nás napísal Rasťo Kopina pôvodne pre Katku Knechtovú. Teraz je to veľký hit Nocadeň

| Rozhovory | 22. 5. 2017

Kapela Nocadeň oslavuje 20 rokov, a to je čas na vďačnú rekapituláciu. O tom, aké to bolo obdobie a či sa oplatilo neohnúť chrbát, nám porozprával líder Raťo Kopina, inak veľký cyklista, vegetarián, milujúci otec, pravdaže skvelý hudobník a poetický textár.

Nocadeň oslávi v decembri 20 rokov. Aké to bolo obdobie?
Začiatok bol veľmi dynamický, lebo hneď s prvou pesničkou sme sa dostali do rádií. Do trištvrte roka sme podpísali prvú zmluvu, čiže štart bol ozaj rozprávkový. Udialo sa nám veľa pekných vecí. Spomínam si na moje výjazdy do Bratislavy, kde som sliedil na ľudí, ktorých môžem osloviť. Tak som narazil napríklad na Peťa Kočiša. V parku venčil psa a šiel som za ním, či by nám vedel pomôcť, keďže robil reláciu Štúdio kontakt. On mi dal kontakt na dramaturga a už to išlo. S bratom sme boli napríklad až takí naivní, že sme šli v nedeľu do televízie a dohodli si rozhovor na pondelok ráno. Potom sme narazili na isté úskalia šoubiznisu a chvíľu trvalo, kým sme sa z toho spamätali.

Kapela Nocadeň. Foto: Peter Uhrín

Aké úskalia?
Do médií sa dalo dostať len cez veľké vydavateľstvá. Jedno také oslovilo aj nás a podpísali sme s ním prvú zmluvu. Hoci sme fungovali iba necelý rok, mali sme už nahratú napríklad skladbu Steny, čiže sme mali jasnú predstavu o našej hudbe. No vydavateľstvo nás chcelo pripraviť o tú našu predstavu a umeleckú slobodu. Chceli nám diktovať, ako máme vyzerať a ako majú vyzerať naše texty, ale my sme boli tvrdohlaví. Z toho vyplynul akýsi boj, isté pnutie. Ale nepovolili sme, a to je podstatné – zachovať si ten svoj ksicht. Hlavne z dlhodobého hľadiska je to istá výhra. Keď neohneš chrbát, tak si vybuduješ dlhodobý vzťah so svojimi fanúšikmi, tí ťa podržia aj v dobe, keď médiá nie sú na tvojej strane. Lebo keď sa bavíme o pope, ktorý robíme, sme odkázaní na médiá. Bez toho sa to nedá robiť a my sme od začiatku vystupovali v televízii, hrávali nás v rádiách. A keď to médiá z nejakého dôvodu prestanú robiť, podržia nás fanúšikovia, ktorí prídu na koncerty a kúpia si CD.

Dá sa teda fungovať bez toho, aby si podľahol diktátu doby či vydavateľstva?
Myslím si, že áno, ale musíš mať silnú vieru. V konečnom účtovaní sa ti to vyplatí. Netreba si nechať hovoriť do tvorby. Pravdaže sme boli nervózni, keď sa to dialo aj nám a v istom momente sme sa dostali do stavu hibernácie. Ale hľadali sme cestu, ako sa znova dostať späť do hry.

Kedy bolo to obdobie?
Čas hibernácie prišiel po albume Ikony a trval sedem rokov. Potom sme sa znova zomkli, urobili album Pozemskí astronauti a zasa si užívame predaj cédečiek, výborné návštevy na koncertoch či podporu fanúšikov.

Čiže fanúšikovia vám pauzu odpustili?
Album Pozemskí astronauti sa veľmi podaril a vďaka tomu nám odpustili, že sme ich nechali tak dlho čakať. Už si však nedovolíme takýto luxus, nechceme hazardovať s ich dôverou. Aj preto sme dali vonku výberovku a zároveň pracujeme na ďalších nových skladbách.

Výberovka vyšla 12. mája a volá sa Introspekcia, čo znamená sebapozorovanie. Prečo tento názov?
Lebo je to pohľad do môjho vnútra. Texty píšem ja, a tak sú osobné, o mojom živote a o tom, čo cítim. A keďže máme 20 rokov, prišiel čas na rekapitulovanie a priblíženie sa k novým fanúšikom aj staršou tvorbou. Naše staré albumy sa nedajú zohnať, keďže dané vydavateľstvá tu už neexistujú. A tak je naša výberovka rekapituláciou, ale zároveň aj možnosťou dostať sa k starým veciam. No sú na nej aj nové skladby, taktiež sme sa pohrali s pesničkou Organizmy, ktorej sme dali úplne inú, súčasnejšiu podobu.

Obal novej výberovky Introspekcia. Foto: Vlado Eliáš

Novinkou je pesnička Čítaš mi z pier. Spieva v nej aj Lina Mayer, ale veľa priestoru si jej nedal.
Nie som veľký milovník duetov, ale už keď som písal text, vedel som, že jedna sloha bude potrebovať ženský hlas. A s Linou sa poznáme osem rokov, má veľmi dobre zmapovanú našu tvorbu, tak bola prvou voľbou. Dohodli sme sa rýchlo.

Skladba je veľmi poetická a vlastne celá tvoja tvorba má hlbší zmysel, ideš ňou pod kožu, v textoch nachádzame dvojzmysly. Máš rád poéziu?
Ja som to viac-menej akoby celé dostal. Náš otec mal pocit, že by sme sa mali venovať umeniu a začal nás zásobovať poéziou. Mali sme obrovský kufor s knihami. Už ako malý som ich čítal a s bratom sme básne zhudobňovali. Potom som chodil na herectvo na konzervatórium, čiže zasa som mal blízko k prednesu. A písať som začal v škole. Na slovenčinu sme mali vytvoriť krátku báseň. Ja som však zabudol a napísal ju rýchlo cez prestávku. Učiteľovi sa aj tak natoľko páčila, že ju publikoval v školskom časopise a mňa to nakoplo. Odvtedy píšem.

Otec bol umelecky založený?
Asi si len prečítal nejaký návod, keďže je skôr technicky založený. Vymyslel si schému, ako svoje deti zabaviť, aby nevystrájali niekde na ulici. Tak ich zaneprázdnil kapelou. Otec je strojný inžinier, ktorého jedného dňa osvietilo a začal sa motať okolo hudby. On bol prvý zakladateľ našej kapely. Keď sme boli malí, obišiel hudobné školy a našiel tam aj terajšieho bubeníka Petra Gufroviča. A výborné bolo, že nás tlačil aj do toho, aby sme si texty sami písali. Tak sme v pomerne v útlom veku začali tvoriť a keď sme mali 18, boli sme už vypísaní. Dokonca skladby z prvého albumu Nocadeň som písal, keď som mal zhruba 16 rokov.

Píšeš texty aj Katke Knechtovej však?
Písal som jej. Rovnako aj Adamovi Ďuricovi na prvý album, či iným ľuďom. Ale už to asi nechcem robiť, šetrím si myšlienky pre seba. Je lepšie, keď si ich aj sám zhudobním a dám im podobu, ktorú chcem ja. Dokonca sa občas stalo, že Katka sa so skladbou nevedela stotožniť, tak som si ju nechal pre Nocadeň a bol z toho veľký hit.

Ktorý hit?
Napríklad V nás.

Na obale albumu Pozemskí astronauti je Rasťova dcéra Nina.

V tomto rozhovore rekapitulujeme život kapely, tak si pripomeňme niektoré dôležité úspechy. Prvým je, že Nocadeň sa stala prvou slovensky spievajúcou kapelou, ktorej vyšiel album mimo územia Česka a Slovenska, konkrétne v Poľsku.
Áno, to bolo vlastne veľké psycho. S bratom sme boli asi dva roky predtým na brigáde v Anglicku a združili sa tam s Poliakmi. Spoznali sme ich mentalitu, naučili sa reč a vôbec sme netušili, že sa nám to neskôr zíde v hudbe. Prišlo to po prvom koncerte v Košiciach. Došli za nami poľskí študenti, že sa im naša hudba veľmi páči. Ja som im poslal prvý singel, oni ho začali hrávať vo svojom študentskom rádiu a posunuli kontakty na veľké osobnosti v Poľsku. Zrazu nás začali hrať veľké médiá a vyšiel nám tam debutový album. Vtedy sme pochopili, že tá brigáda v Anglicku bola dôležitá, vďaka nej sme vedeli dávať rozhovory v ich jazyku a Poliaci nás skvelo prijali.

Poliaci si vás obľúbili až tak, že speváčka Patrycja Markowska urobila oficiálnu cover verziu Nestrieľajte do labutí. To môžeme považovať za úspech?
Určite, Patrycja je veľká poľská speváčka a hviezda, čiže to neskutočne potešilo.

Poďme ďalej v úspechoch – Slová už nevravia nič patrili dlhé týždne medzi najhranejšie pesničky v slovenských rádiách a získali ocenenie SOZA za najúspešnejšiu skladbu mladého autora v oblasti populárnej hudby.
To súvisí s naším rozprávkovým začiatkom. Médiá nás mali vtedy v obľube a pesničky sa hrávali v rádiách, čiže z toho vyplynulo aj ocenenie. Skladba má inak stále obrovskú silu a vôbec na nej nepoznať zub času – aby znela nejak neaktuálne.

Strecha. Foto: Jaris

V roku 2001 ste sa na Slávikovi stali Skokanom roka.
V tomto období šla kapele výrazne karta. Čiže na jednej strane sme boli úspešní, ale na druhej strane bolo ťažké si udržať pozíciu a byť dlhodobo na výslní.

Speváčka Katarzia sa možno inšpirovala vašim tretím albumom.
Vravela mi, že si nie celkom dobre „prečesala“ internet, takže nevedela o tejto zhode s názvom nášho albumu. Ale umelecké meno som jej pochválil.

Za predaj albumu Pozemský astronauti ste dostali Zlatú platňu. Vaši fanúšikovia asi nie sú veľkí „sťahovači“?
Je dar mať fanúšikov, ktorí chápu súvislosti a vedia, ako podporiť kapelu. Či už je to návšteva koncertu alebo oficiálna kúpa nosiča. Lebo to sú formy reálnej podpory. Ak má kapela takýchto fanúšikov, môže prežiť aj 40 rokov na scéne.

Čiže nie je dôležitá sledovanosť pesničiek na YouTube, ale dôležitý je predaj albumov a návštevnosť koncertov?
Myslím si, že dnešná doba je v istých momentoch trochu pokrivená a môže sa zdať, že klikanosť na internete je dôležitá, ale realita sa aj tak zohľadní na návšteve koncertu. Preto môžeme vidieť, že IMT Smile vypredávajú športové haly, hoci nemajú absurdné milióny pozretí na internete.

Na spomínanom albume je skladba Havran, ktorá sa stala jednou z najhranejších piesní v slovenskom éteri a zaraďuje sa medzi najúspešnejšie skladby za rok 2015.
Keď vznikal Havran, mal som pocit, že táto skladba bude rezonovať. Vravel som chlapcom, že sme práve napísali obrovsky silnú pesničku a nemýlil som sa. No rovnako silné sú aj Papierové kone a V nás. Papierové kone sú neprvoplánovou hitovkou. Keď ich hráme na koncertoch, majú najväčší ohlas. Zrejme je to mágiou, ktorú neviem opísať.

Rasťo Kopina. Foto: Martin Krestián

O čom sú Papierové kone?
Svoje texty nikdy neanalyzujem. Nechávam na poslucháčoch, ako to pochopia a čo budú cítiť, ale pre mňa je to skladba o našich túžbach, o tom, ako niečo veľmi chceme, a preto prichádzame o iné veci. Je dobré dávať si pozor na to, po čom túžime, aby sme neprišli o to, čo skutočne máme.

Práve si krásne analyzoval svoj text. Prečo to nechceš robiť?
Poézia aj texty dávajú možnosť otvoriť ľudom fantáziu a ja o to našich fanúšikov nechcem obrať.

Je ešte niečo dôležité zo života kapely, čo by si chcel vyzdvihnúť?
Samotný vznik kapely. Že sme sa stretli a že sme aj napriek nejakým krízam stále spolu. Že je medzi nami priateľstvo, hravosť a že nás to stále baví. A hoci si vieme pomôcť rôznymi trikmi, ideme svojou cestou a veľmi ich nepoužívame.

Trikmi v zmysle, že urobíš niečo na úkor niečoho iného?
Dajme tomu. Alebo vieš, že niečo by zafungovalo, kebyže si zjednodušíš cestu, ale my si to nechceme uľahčiť a ideme tou ťažšou trasou. Tých 20 rokov bolo nádherných. Udržať štyroch ľudí pokope nie je úplne jednoduché, najmä v dobe, keď aj veľké kapely vymierajú. Nielen u nás, ale i v zahraničí, veď U2 či Coldplay zatiaľ nemajú nástupcov. My máme výhodu, že sme v kapele spolu s bratom – tie základy sú pevné. V momente, keď sa oslabil môj vzťah s bratom, aj kapela začala strácať. Čiže aj také momenty boli, ale nakoniec nás posilnili a v roku 2015 sme sa vrátili s veľkou silou a aktuálne zažívame opäť hudobnú rozprávku.

Ďakujem za rozhovor.

Výberovku Introspekcia tvoria skladby, ktoré zarezonovali medzi fanúšikmi a kapela je na nich hrdá. Zároveň na nej nájdeme novinky či dva bonusy v akustickej verzii. Celkovo je to 17 skladieb.

Pesničku Neón napísal Rasťo Kopina pre Peťa Biča za 15 minút. Nakoniec v nej Rasťo aj spieva a je to veľmi pekná vec z roku 2011. Rasťo má zaujímavý duet aj s recesistickým umelcom Panáčikom. Volá sa Ľalie a chlapci v nej spievajú, že sa musia správať normálne… Určite si ju vypočujte!

20 rokov oslávi kapela Nocadeň jesenným turné. V Košiciach vystúpi 14. októbra 2017. Pre viac info sledujte web nocaden.sk.

Gabriela Krestián Kuchárová


Tags: , , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Skladbu V nás napísal Rasťo Kopina pôvodne pre Katku Knechtovú. Teraz je to veľký hit Nocadeň

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems