Farbistá freska o Balkáncoch v Košiciach

| Film, Rozhovory, Téma čísla | 15. 6. 2015

Jej film Ostrov otvorí 21. ročník Medzinárodného festivalu lokálnych televízií Zlatý žobrák. Bude to farbistá balkánska freska o imigrantoch, čo zakotvili v Košiciach. Plná výbušného veselia, vtipu a južanského temperamentu, no i temných spomienok, komplikovaných vnútorných svetov a smútku za stratenou domovinou. Scenáristka a režisérka Košičanka Olga Sedrovičová (1962).


Film Ostrov sa opiera o metaforické zobrazenie roztrieštenej Juhoslávie, ako ju načrtol Emir Kusturica v závere filmu Underground. Je to už dvadsať rokov od vzniku jeho filmu, rovnako dvadsať rokov ubehlo od skončenia vojny v Juhoslávii. Premiéra vášho dokumentu pripadla na toto výročie, je v tom nejaká symbolika?

Kusturicov Underground som vždy obdivovala a považujem ho za najlepší film o vojne v Juhoslávii. Má vynikajúce metaforické presahy, ktoré platia aj pre iné krajiny. V závere snímky sa od pevniny odtŕha ostrov so živými i mŕtvymi, ktorý je unášaný neznámo kam. Takýchto ostrovov vniká po každej vojne veľa. Občianska vojna je zo všetkých najhoršia. Má najťažšie a najdlhšie následky. Buď ostávajú vedľa seba žiť tí, čo proti sebe bojovali, latentná nenávisť tak zostáva a môže sa prejaviť neskôr. Alebo vznikajú tisíce utečencov, krajina sa začne deliť podľa etnického, národnostného, náboženského princípu. Takýchto „plávajúcich ostrovov“ z jednej roztrieštenej krajiny je viac. Sú však aj ľudia, čo sa na žiaden ostrov nezmestia. A to sú protagonisti nášho filmu, prisťahovalci do Košíc. Všetci z nich sú Juhoslovania z presvedčenia. Viazaní k domovine, ktorá už neexistuje, žijúci v Košiciach vyše dvadsať rokov.

Protagonisti dokumentu sa do bývalej krajiny vrátiť nemôžu, lebo neexistuje a rozdelené štáty im z mnohých dôvodov nevyhovujú. V Košiciach sa však necítia tak celkom ako doma. Akými spôsobmi spracuvávajú túto rozpoltenosť?

Každý ináč. Manželia Ljilja a Pop, Srbka a Chorvát, sú povedzme najoptimistickejší. Majú kreatívnu prácu, tvoria interiéry. Pop zároveň kreslí komiksový epos o Košiciach. Ljilja, bývalá právnička, sa pripojila k manželovej tvorbe. Berú to tak, že domov je tam, kde pracujú. Ak majú angažmán v Nemecku či Anglicku, vycestujú za ním. Ich nové zakorenenie nie je také silné, pretože sú kozmopolitní.

Mirsad, prekladateľ zo Sarajeva, žije ustavične v myšlienkach na bývalú Juhosláviu. Na internete sleduje situáciu, četuje si, komentuje, protestuje, napriek tomu, že má slovenskú ženu a deti. Navzdory rodine a novým košickým priateľom si praje, aby bol po smrti jeho popol vysypaný do Hornádu, lebo ten sa vlieva do Tisy, Tisa do Dunaja, a ten ho prinesie späť do rodnej Juhoslávie.

Bore, macedónsky chirurg, má dobrú prácu, manželku Slovenku, adaptovaného syna, no sám sa túži vrátiť naspäť do rodnej dediny v horách, kde ako malý chlapec bosý pásol kozy. Každé dva mesiace sadne do auta a 1700 km meria do starosvetskej dediny, kde si buduje súkromné múzeum.

Duško, veselý šofér autobusu, sa oženil so slovenskou lekárkou, a tak jeho život vypĺňa práve ona s jej pracovnými záležitosťami. Sleduje zdravotníctvo a dalo by sa povedať, že je tu najviac doma. A tak má film viacej otvorených koncov, pretože čo človek, to iný prístup.

„Počas bombardovania sa ľudia bavili v kaviarňach, lebo žijú pre dnešok. Radujú sa z toho, čo je teraz.“ (Olga Sedrovičová, režisérka filmu Ostrov)

 

Osobný kuchár maršala Tita pečie v košickom Rodošte srbské jedlá na rošte.

Osobný kuchár maršala Tita pečie v košickom Rodošte srbské jedlá na rošte.

Stali sa teda Košice pre bývalých Juhoslovanov novým ostrovom?

Je v tom istá metafora. Samotné centrum Košíc má šošovkovitý alebo ostrovný charakter. Pristáli na ňom mnohí Srbi, Chorváti, Macedónci, etnickí Turci, moslimovia, kresťania, pravoslávni a na tomto pre nich cudzom ostrove sa priatelili. Boli však v zrelom veku, aby sa v cudzine dokázali úplne a prirodzene zakoreniť.

Takže berú Košice skôr ako nutné zlo?

Nie. Košiciam sú veľmi vďační. Spočiatku malo ísť o chvíľkový azyl, ale ten sa vývojom udalostí predĺžil. Imigranti sa naučili jazyk, vytvorili si nové priateľstvá. A keďže sa ich deti adaptovali na slovenské prostredie, nechceli ich po rokoch ťahať späť do krajiny, ktorej novú podobu už ani sami nevnímajú ako svoj milovaný domov. Sú šťastní, že ich potomkovia našli v tomto meste svoj domov. Oceňujú nielen krásu Košíc, ale najmä ich pokoj a bezpečie. Rovnako tak, že môžu žiť v slovanskej krajine, kde sa vedia dorozumieť. Síce si myslia, že ako národ sme mierne xenofóbni a cudzincov nemáme príliš v láske. Avšak tvrdia, že Košice sú na tom lepšie než zbytok Slovenska. Najmä si uvedomujú, že nikto na Slovensku nie je zodpovedný za ich situáciu a takisto, že nikde inde by sa nemali lepšie, pretože Juhosláviu berú ako svoj navždy stratený raj.

Multikultúrnosť. Toto slovo sa v kontexte nášho mesta často omieľa. Platí len na papieri, alebo aj samotní prisťahovalci vnímajú Košice ako multikultúrne?

Vnímajú ich tak, ak sa tým zaoberajú. Napríklad Pop sa nechal inšpirovať mestom k práci na historickom komiksovom epose o Košiciach. (Písali sme o ňom v čísle 12/2012 – pozn. red.) Pravdou je, že necítia nenávisť, ale možno nemajú také možnosti, ako domáci. Stačí, ak ich jazyk nie je celkom čistý. Každý má inú skúsenosť, ale celkovo je to prijateľné.

Pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach – s červenými balónmi, symbolom filmu.

Pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach – s červenými balónmi, symbolom filmu.

Balkánsku mentalitu vnímam ako veľmi temperamentnú, priam živelnú. Veď vo filme aj odznie, že všetko na Balkáne je extréme – láska i rozchody. Z hľadiska prístupu k životu, čím by nás mohli protagonisti dokumentu inšpirovať?

Balkán je priestor oveľa väčšej uvoľnenosti, ležérnosti, neprotokolárnosti, nekonvenčnosti, srdečnosti, veselia – aj v tom najhoršom čase. Počas bombardovania sa ľudia bavili v kaviarňach, lebo žijú pre dnešok. Radujú sa z toho, čo je teraz. Je to priestor slobody. Keď sa na ulici opýtate cudzieho človeka na cestu, ukáže vám ju, alebo vás odprevadí a večer už ako kamaráti spolu sedíte u neho na návšteve. U nás sa to bežne nestáva. Čiže ľahšie nadväzujú kontakty. Pri zoznámení s hocikým dôležitým si už v druhej vete vzájomne tykáte. Nikoho to nepoburuje, nie je to ani drzé, ani vulgárne. Oveľa skôr preskočia formality. Tento pocit slobody sa ťažko špecifikuje, no je to fenomén, ktorý prisťahovalcom z Juhoslávie v našich končinách chýba.

Prisťahovalci žijú v Košiciach vyše 20 rokov. Čím si nahrádzajú spomínaný pocit slobody a uvoľnenosti v prostredí nášho európskeho klišé?

Nedá sa to nijako nahradiť, neexistuje to tu. Často cestujú domov. Chirurg Bore hovorí, že sa musí ísť pravidelne nadýchať balkánskeho vzduchu, aby u nás vedel žiť. Niektorí si púšťajú balkánske filmy, hudbu, varia svoje typické jedlá, veď sú veľkí gurmáni.

Drží u nás balkánska komunita pokope?

Už nie ako na začiatku. Počas vojny do Košíc prišlo mnoho imigrantov a stretávali sa každučký večer. Po vojne sa ich veľa vrátilo späť. Komunita tu je, ale už nie sú na seba takí naviazaní. Každý má svoj život.

Od Kusturicu ste si požičali metaforu do filmu, ale odkiaľ prišiel nápad na jeho realizáciu?

Podnet na film vznikol pri jednom posedení v košickej kaviarni, ktorú vlastnia etnickí Turci z Macedónska. Zhodou okolností som sa na tom mieste ocitla okrem môjho manžela, ktorý pochádza z Vojvodiny, aj s pánom Polosrbom – Poloslovincom a jeho manželkou Srbkou. Mala som vo výhľade Dóm sv. Alžbety a vtedy sa mi vynorila Kusturicova metafora ostrova. Sedia si pekne pokope na “ostrove” historického centra Košíc, smejú sa, priatelia, bez ohľadu na národnosť či náboženstvo. No všetci si nesú traumu spred 20 rokov.

Ďakujem za rozhovor.

21. medzinárodný festival lokálnych televízií Zlatý žobrák sa koná od 17. do 20. júna 2015. Film Ostrov bude súčasť otváracieho ceremoniálu festivalu. Premietanie sa uskutoční 17. júna o 18:00 hod. v kine Ster Century Cinemas v OC Galéria.

Lucia Radzová
Foto: Slobodan Bengin

Režisérka filmu Ostrov Olga Sedrovičová a kameraman „balkánskeho“ štábu Branko Hrček.

Režisérka filmu Ostrov Olga Sedrovičová a kameraman „balkánskeho“ štábu Branko Hrček.

V Sarajeve – spomínanie na trojročnú blokádu mesta.

V Sarajeve – spomínanie na trojročnú blokádu mesta.

V macedónskom Ohride – obchod s folklórnymi originálmi.

V macedónskom Ohride – obchod s folklórnymi originálmi.

Archaická cirkevná slávnosť „Pokrst“ v horskej macedónskej dedinke Lešani.

Archaická cirkevná slávnosť „Pokrst“ v horskej macedónskej dedinke Lešani.

Perla architektúry pravoslávneho kresťanstva – kláštor sv. Naum v Macedónsku.

Perla architektúry pravoslávneho kresťanstva – kláštor sv. Naum v Macedónsku.

Unikátny cirkevný sviatok „Krsna Slava“ v srbskej Kikinde.

Unikátny cirkevný sviatok „Krsna Slava“ v srbskej Kikinde.

Chceme ťa! Lebo máš štýl. Poznáš synonymický rad. Kamošíš sa s rytmickým krátením. Íčka pre teba nie sú problém. Ale najmä preto, že oči máš neustále otvorené. (Aj uši a obzory.) Chýba ti už len jediné. Novinárske portfólio. Praxou u nás si ho vytextuješ. Zajtrajšie noviny ponúkajú prax pre študentov. Nahliadni s nami do sveta žurnalistiky. Napíš nám na info@zajtrajsienoviny.sk.

Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Farbistá freska o Balkáncoch v Košiciach
  1. […] „Počas bombardovania sa ľudia bavili v kaviarňach, lebo žijú pre dnešok. Radujú sa z toho, … […]

    Komentoval Také boli Zajtrajšie noviny v roku 2015 | Zajtrajšie noviny dňa 14.12.2015 o 09:12:18

  2. […] sú napríklad Balkánci a o nich hovorí prostredníctvom svojho dokumentu košická režisérka Olga Sedrovičová. Nemajú nič, ale radujú sa z toho, čo je teraz. Inšpiratívne. A tak hľadám chvíle, kde to […]

    Komentoval Dnes | Zajtrajšie noviny dňa 07.02.2016 o 19:34:56

  3. […] v zložení Peter Kubinyi, Katarína Čižmáriková a Beáta Penxová-Mačingová zaujala jej Farbistá freska o Balkáncoch v Košiciach (ZN 11/2015). „Prostredníctvom výpovede režisérky filmu Ostrov Olgy Sedrovičovej zaujímavá sonda do […]

    Komentoval Novinárska cena je opäť doma | Zajtrajšie noviny dňa 24.06.2016 o 09:05:42







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems