Pošli dieťa ďalej

| Rozhovory, Skutočné príbehy | 4. 5. 2014

Prvá profimama v Košickom kraji Eva Lorenzová (1949) vychovala sedem detí – päť vlastných a dve z detského domova. Pre pracovné nezhody bola nútená zavesiť kariéru profesionálneho rodiča na klinec. Na profirodiny však nezanevrela, práve naopak. Pomáha im prekonať problémy, ktorými si sama prešla. V Evinej životnej úlohe pokračuje dcéra Júlia (1981). Náhradnou matkou je už šesť rokov a za ten čas prešlo jej rukami štrnásť detí. Dvoch z nich sa nedokázala vzdať, a tak si ich s manželom zobrala do pestúnskej starostlivosti.


Profesia náhradného rodiča sa vo vašom prípade dedí z generáciu na generáciu. Čím to je?

Júlia: Keď sa mama rozhodovala pre profirodičovstvo, mala som 18 rokov. Už vtedy som vedela, že chcem pokračovať v jej stopách. A moja šesťročná Lucinka všade rozpráva, že aj ona raz bude mamou s množstvom bábätiek.

Eva: V dome nás bolo stále veľa. Okrem mojich piatich detí a dvoch z domova sme si často „požičiavali“ aj bratrancov a sesternice, aby sa bolo s kým hrať. Teraz je náhradná rodina určená primárne pre bábätká do troch rokov. Za mojich čias sa do tejto opatery dávali deti staršie a ináč neumiestniteľné, obyčajne postihnuté. Takým už potom rodinu nehľadali.

Prečo sa ľudia vlastne stávajú profirodičmi?

Júlia: U mňa to bola vysnívaná práca. Mnohí to považujú za pomoc dieťaťu. Ďalší po adopcii vidia, čo bábätku v domove chýbalo a zistia, že mu to môže vynahradiť profirodina. Teraz sa to však veľmi propaguje, takže to niektorí berú aj ako možnosť zamestnať sa v čase, keď získať akúkoľvek prácu je problém.

Eva: Ani v takom prípade by to však nevadilo. Na Slovensku máme veľa ľudí, ktorí majú dospelé deti, veľké domy a navyše sú nezamestnaní. Nechcú to ale robiť, lebo na to nemajú osobnostné predpoklady.

Aby sa niekto mohol stať profimamou či profiotcom, potrebuje na to 40 alebo 60 hodinovú prípravu. Čo všetko je jej súčasťou? Obsahuje aj testy na osobnostné predpoklady, o ktorých hovoríte?

Júlia: Nie, tie sa tam netestujú. Príprava je zameraná skôr na praktické zručnosti – vedenie jednoduchého účtovníctva, ktoré domovy od profirodičov vyžadujú, zákony týkajúce sa detí, riešenia modelových situácií so psychológom. Osobnostné testy bývajú súčasťou pracovného pohovoru.

Dokáže táto príprava nachystať rodiča na príchod dieťaťa z domova?

Júlia: Na dieťa sa nedá nachystať. Počas prípravy však profesionálneho rodiča usmernia, kde hľadať pomoc.

Eva: Vysvetlia mu, aké problémy môžu deti mať a aby sa s ťažkosťami neuzatváral do seba. Navyše rodičom vštepujú, že dieťaťu poskytujú len prechodný domov, že ho raz musia nechať ísť ďalej.

Profimama Júlia sa za šesť rokov starala o štrnásť bábätiek.

Profimama Júlia sa za šesť rokov starala o štrnásť bábätiek.

Čo je náročnejšie? Prijať dieťa, či sa s ním rozlúčiť?

Júlia: Najhorší je prvý odchod, pretože rodičia nevedia, čo sa s „ich“ dieťatkom stane. Ak je prvotné odlúčenie problematické, ľudia sa obyčajne vzdávajú a nechcú to robiť ďalej.

Eva: Úrady sledujú percento návratnosti detí do biologických rodín. Niektoré bábätká sa preto vracajú „domov“, aj keď tam nemajú splnené základné podmienky na život. Platí to najmä pre rómske deti. Najhoršie je, ak sa vaše vykúpané voňavé zlatíčko vráti napríklad do špinavej osady. Profirodičia majú vtedy pocit, že ich práca bola zbytočná. Júlii sa to našťastie so žiadnym z dvanástich rómskych detí, ktoré opatrovala, nestalo.

Je toto rodičovstvo lepšie pre rodiny, ktoré už majú vlastné deti, alebo práve naopak?

Júlia: Je dobré pre kohokoľvek, kto je na to pripravený. Pri pároch, ktoré nemôžu mať vlastné deti, to ale môže byť problém, pretože sa bábätka potom nedokážu vzdať. Riešia primárne svoju potrebu byť rodičmi a nie potrebu dieťaťa. Mnohí profirodičia, napokon aj ja, si prvé dieťa vezmú do pestúnstva.

Eva: Najlepšie by bolo nechať si všetky. To sa však nedá, pretože rodičia by už nemohli naplno vykonávať svoju profesiu. Musia poslať „svoje“ deti ďalej, aby mohli pomôcť ostatným, lebo aj tie potrebujú byť v rodine.

Môžu si profirodičia „svoje“ dieťatko vybrať?

Júlia: Môžeme si vybrať z jedného alebo viacerých, podľa toho, čo je v ponuke (smiech). Mne pri premiérovom osvojovaní ponúkli tri deti. Ako prvé priniesli dievčatko, a to mi hneď aj ostalo. Nevedela som si predstaviť, že prinesú ďalšie a ja ich budem mať na rukách obe, s úlohou vybrať si medzi nimi. Podľa čoho to budem hodnotiť? Podľa spotreby, ako chladničku?

Eva Lorenzová a jej osvojená vnučka Lucinka.

Eva Lorenzová a jej osvojená vnučka Lucinka.

Je ťažšie vychovávať cudzie alebo vlastné dieťa?

Eva: Pri drobizgoch je to viac-menej jedno. Pri veľkých určite cudzie. Svoje som predsa ľúbila ešte pred narodením, kým tie „domovácke“ boli aspoň raz odmietnuté. Donášajú si z detských domovov traumy a veľa zlozvykov. Desaťročné deti sa často pýtajú na veci, ktoré moje vedeli v piatich. Niekedy je to naozaj zložité.

Existuje univerzálny vzorec, ktorý platí na výchovu detí všeobecne?

Júlia: Najdôležitejšie je prijať ich a neporovnávať. Keď máte v opatere štvorročné postihnuté dieťa, ktoré nevie takmer nič, a objaví sa niekto s rovnako starým zdravým dieťaťom, ktoré už rozpráva, poviete si: „Keby bolo také aj moje, už sa mohlo hrať s ostatnými.“ Také porovnávanie vás zničí.

Eva: Rodičia sa nesmú trápiť vecami, ktoré nedokážu zmeniť. Z niektorého dieťaťa bude doktor práva, z iného upratovačka, no obe môžu byť šťastné.

Pamätajú si bábätká na svoju prvú mamu?

Júlia: Nepovažujem sa za prvú mamu. Volajú ma však mamka a mnohí sa na to hnevajú. Mám pocit, že je lepšie, keď ma oslovujú takto, lebo im pri odchode poviem: „Budeš mať novú mamu,“ a ony vedia, čo to znamená. Keby ma volali teta alebo Júlia, bolo by ťažšie vysvetliť im, čo to tá mamka vlastne je.
Eva: Bábätká potrebujú, aby boli „mojané“. Musia si na to zvyknúť, niekde v podvedomí im to ostáva. Žiadnemu dieťaťu nie je na škodu, keď ho ľúbia dvaja, štyria alebo šiesti. Zlé jazyky tvrdia, že profesionálni rodičia nemajú s dieťaťom nadväzovať citový kontakt. Opak je pravdou. Deti, ktoré sa pripútajú k profirodičom, si dokážu vybudovať vzťah aj k iným.

Proti „zlým jazykom“ zbrojí aj vaše občianskej združenie.

Eva: Áno, aj. OZ Domov v rodine funguje od marca 2002 a založili sme ho i preto, aby sa odbúrali takéto predsudky. Profirodičia majú oproti adoptívnym a pestúnskym, ktorí tiež prijali dieťa z detského domova, aj pracovnoprávne problémy so zamestnávateľmi a zákonmi. Preto organizujeme kurzy a besedy pre všetky druhy náhradných rodín, pomáhame im s občiansko-právnymi spormi a podporujeme transformáciu detských domovov na profirodiny. Rodičia si medzi sebou odovzdávajú skúsenosti, radia sa a dávajú si užitočné tipy. Raz zažiť je viac, než stokrát čítať. A pre ich deti máme tvorivé dielne a letné tábory.

Ďakujem za rozhovor.

Veronika Samková
Foto: archív respondentiek

Zimný pobyt pre náhradné rodiny v Ostrave v réžii OZ Domov v rodine. Prvé dve zľava – Júlia a jej mama Eva.

Zimný pobyt pre náhradné rodiny v Ostrave v réžii OZ Domov v rodine. Prvé dve zľava – Júlia a jej mama Eva.

Vaše ohlasy a názory na články v Zajtrajších novinách, či na samotné noviny, alebo spoločenské témy, môžete posielať na info@zajtrajsienoviny.sk.
Z uverejnených listov čitateľov vyberieme jeden, ktorý získa konzumné v košickej raňajkárni Rozprávka v hodnote 10 eur.

Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Pošli dieťa ďalej
  1. […] ceny za tretie miesta v kategórii analytické žánre. Porotu upútali články Pošli dieťa ďalej (číslo 7/2014) a Najlepší horolezec je živý horolezec (číslo […]

    Komentoval Dve novinárske ceny za rok 2014 pre Zajtrajšie noviny | Zajtrajšie noviny dňa 29.06.2015 o 07:39:40







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems