Nečítajú ani tí, od ktorých sa to očakáva

| Literatúra, Rozhovory, Téma čísla | 22. 3. 2014

Markétu a Mariána Andričíkovcov stretnete všade, kde to „zaváňa“ literatúrou. Obaja sú literárni vedci, on sa venuje prekladu, ona sa zamerala na literatúru pre deti a mládež a problematiku detského vnímania. Obaja vyštudovali slovenčinu a angličtinu, on v Bratislave, ona v Prešove. Obaja pôsobia na Katedre slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie UPJŠ v Košiciach, on katedru vedie, ona na nej prednáša. A obaja čerstvo vydali novú publikáciu, on Preklad pod lupou, ona V znamení premeny.


Prečo ste sa rozhodli venovať literatúre, viedol vás k nej konkrétny autor či dielo?

Marián: Rozhodnutie u mňa vyplynulo skôr z prostredia, v ktorom som vyrastal, prostredia plného kníh a otcovho ťukania na písacom stroji. To sa prirodzene odrazilo aj v mojich záujmoch.

Markéta: K literatúre som mala blízko už odmalička. Najskôr to boli riekanky v mojom materinskom jazyku, češtine. Neskôr prišli slovenské ľudové rozprávky v zbierkach Pavla Dobšinského, na nich som sa učila čítať. Slabikovala som si ich nahlas a potom mala zlé sny (smiech). Najviac ma literatúra zaujala na vysokej škole. V textoch sme odkrývali vrstvu po vrstve, pokúšali sa pochopiť tajomstvo ukryté v slovách a medzi riadkami. Niekedy ostalo viac otázok ako odpovedí.

Markéta, venujete sa najmä literatúre pre deti. Čím vás oslovil tento svet?

Hodnotná literatúra pre deti je pre mňa dôkazom, že autorovi na čitateľovi záleží. Záleží mu na tom, aký obraz sveta prináša, čo povie o medziľudských vzťahoch, láske, porozumení a priateľstve. Je to zaujímavé prebúdzanie dieťaťa v nás. Iné prebudí Malý princ a iné Alica v krajine zázrakov. Pozorujem, ako sa v súčasných textoch odráža svet detí, v čom spočíva jeho univerzálnosť alebo nadčasovosť.

Obaja sa venujete prekladu. Natrafili ste na text, v ktorom ste sa úplne našli?

Marián: Neviem, či našiel, no niektoré texty som prekladal s ozajstnou chuťou, ba až nadšením. Veľkým dobrodružstvom bol môj prvý knižný preklad, výber z poézie Johna Keatsa, ktorý som začal robiť ešte na vysokej škole. Rovnako rád som prekladal svoju srdcovku, romány Doyla Holmesa, Štúdia v červenom a Podpis štyroch, alebo krásne rozprávky o stvorení sveta z pera Teda Hughesa.

Markéta: V diplomovej práci som porovnávala slovenský a český preklad americkej poetky Sylvie Plathovej. Aby som na svojho školiteľa Mariána Andričíka (úsmev), zapôsobila, sama som sa pokúsila o preklad niektorých jej básní. V tom som sa našla. Potom sme spolu prekladali detské listy Bohu. Boli veľmi vtipné a múdre, no bola to výzva. Malé filozofické zamyslenia s množstvom humorných chýb bolo potrebné preniesť do nášho jazykového kódu tak, aby to pôsobilo prirodzene a aby ich čitateľ vnímal ako zamyslenia slovenských detí. Dobre sme sa pri tom zabávali. Učila som na ZŠ a moji vtedajší tretiaci a štvrtáci nám preložené texty prepisovali. Robili to s takou radosťou, že sme mali k jednému listu aj desať rozličných variantov. A s ďalšími chybami.

Menšie vydavateľstvá čelia existenčným problémom. Ako Slovákov naučiť čítať kvalitnú pôvodnú literatúru?

Marián: Problémy nepramenia len z toho, že kvalitnú literatúru nečíta veľa ľudí. Vždy to tak bolo aj bude. Problém je aj v tom, že ju nečítajú ani tí, od ktorých sa to očakáva. Napríklad budúci učitelia.

Markéta: Najlepšie je začať pri deťoch. Tam očakávam aj najväčšiu zodpovednosť zo strany autorov a aj zo strany rodičov, učiteľov, knihovníkov. Zámerne som vymenovala jednotlivé zložky reťazca v tomto poradí. Prvé dotyky s literatúrou by dieťa malo zažívať v rodine.

Snažíte sa záujem vzbudzovať aj u vašich synov?

Markéta: Našťastie, synovia zatiaľ majú k literatúre veľmi blízko, nemuseli sme vyvíjať špeciálne úsilie. Doma sme knihami doslova zasypaní, nemajú sa pred nimi kam skryť. Keďže sa literatúre pre deti venujem intenzívnejšie ako manžel, vždy im niečo podsuniem. Zároveň si môžem overiť svoje predpoklady týkajúce sa detskej recepcie. Rozprávky Jána Milčáka, ktorými sa zaoberám aj vo svojom výskume, poznajú všetky a majú ich radi. Je podstatné, že mnohých autorov mali možnosť reálne stretnúť a mohli si svoje čitateľské skúsenosti a zážitky spojiť s reálnym človekom.

Na literárne besedy chodievajú Andričíkovci často v plnej zostave. Foto: Adriána Čurajová

Na literárne besedy chodievajú Andričíkovci často v plnej zostave. Foto: Adriána Čurajová

Ste spokojní s úrovňou literárneho prehľadu vašich študentov?

Marián: Vo všeobecnosti nie. Okrem výnimiek, študenti čítajú len to, čo musia, a to sa mi zdá málo. Argument o nedostatku času sa im vždy usilujem vyvrátiť tvrdením, že nikdy nebudú mať toľko času, ako na vysokej škole, ale nechcú mi veriť. Minule som v troch skupinách prvého ročníka na úvodnom seminári z teórie literatúry vyzval študentov, aby vymenovali aspoň troch súčasných slovenských básnikov a troch prozaikov. Bolo ticho.

Stretávam sa s názorom, že mladá generácia slovenských autorov nemá čo ponúknuť. Ako hodnotíte súčasnú tvorbu vy?

Marián: Nesúhlasím. Nesledujem síce súčasnú tvorbu systematicky, ale v poslednom čase ma zaujalo viacero mien. V poézii napríklad Joe Palaščák alebo Mária Ferenčuhová, v próze Monika Kompaníková, Ivana Dobrakovová alebo Zuska Kepplová.

Obidve vaše knihy vyšli vo vydavateľstve Modrý Peter. Aká bola spolupráca s Petrom Milčákom?

Marián: Vydávať knihy u Petra Milčáka a byť spolupracovníkom jeho vydavateľstva je pre mňa cťou. Obdivujem jeho zanietenosť a vytrvalosť, s akou vyše dvadsať rokov takpovediac na kolene vydáva krásne a hodnotné knihy. Peter robí pre slovenskú literatúru neoceniteľnú službu.

Markéta: Peter je skvelý človek a priateľ. Som mu veľmi vďačná za túto možnosť a trpezlivosť, s akou musel čakať na môj rukopis. 

Páčila sa mi atmosféra prezentácie vašich publikácií. Podarilo sa vám v Košiciach nájsť niečo ako literárnu rodinu?

Markéta: Máme tu množstvo priateľov, s ktorými sa o literatúre radi rozprávame. Navyše do najbližšej literárnej rodiny patrí aj manželov otec, Juraj Andričík.

Marián: Svoju literárnu rodinu som nikdy nevnímal geograficky, pretože ľudia, ktorí pôsobia v literatúre a sú mi ľudsky blízki, žijú každý inde: Milčákovci v Levoči, Valerij Kupka v Prešove, Miroslav Brück v Skalici, Stanislav Rakús – zhodou okolností, ktorej som rád – v Košiciach.

Ďakujem za rozhovor.

Zuzana Matkovská

Vaše ohlasy a názory na články v Zajtrajších novinách či na samotné noviny, alebo spoločenské témy môžete posielať na info@zajtrajsienoviny.sk.
Z uverejnených listov čitateľov vyberieme jeden, ktorý získa konzumné v košickej raňajkárni Rozprávka v hodnote 10 eur.

Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Nečítajú ani tí, od ktorých sa to očakáva

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems