Nezvyčajný knihomoľ

| Literatúra, Rozhovory, Skutočné príbehy | 25. 2. 2013

Väčšina z nás knihy len číta. Kým však dielo nadobudne svoju finálnu podobu, musí prejsť mnohými fázami. Písanie, oprava, kritika. Alene Štrompovej (28) sa dosiaľ podarilo to, čo len málokomu z nás. Dotknúť sa každej jednej etapy výroby knihy. Je totiž učiteľkou slovenčiny, spisovateľkou, odborníčkou na tlačiarenských škriatkov, koordinátorkou literárnej súťaže a najmä vášnivou čitateľkou.

Alenka číta vždy a všade. Foto: archív Aleny Štrompovej

Študovala si teóriu literatúry a dejiny konkrétnych národných literatúr na Prešovskej univerzite. Ako si sa dostala k učeniu?

Celkom náhodou. Pracovala som pre Centrum voľného času v Košiciach, kde som viedla kurzy mediálnej výchovy a tvorivého písania pre základné školy a krúžok horolezectva. Seminár o médiách sa uskutočnil aj tu, v Základnej škole Ľudovíta Fullu v Košiciach. Po jeho skončení ma oslovila jedna z učiteliek a ja som jej ponuku prijala. Keď som bola malá, chcela som byť okrem iného aj učiteľkou. Až teraz však objavujem skutočné čaro tohto povolania. Spočíva v odovzdávaní skúseností. Prostredníctvom učenia mám možnosť nainfikovať deti svojím nadšením z diela a ony si potom čítanie môžu vychutnať. Nachádzajú si cestu k ďalším autorom, často ma aj samy inšpirujú, ukazujú mi nové knihy. Mám rada, keď čítajú pod lavicou, alebo keď si navzájom „vyfúkneme“ knihy v školskej knižnici.

Čo ti teda dala škola?

Na mojom odbore ma naučili v prvom rade pokore. Ctiť si umenie slova, vnímať ho ako tvorivý dialóg s autorom, hľadať jeho posolstvo. Viedli nás k interpretácii umeleckých diel a literárnej kritike. Práve tej sa aktívne venujem. Dlhé roky som písala pre mesačník Dimenzie, v súčasnosti publikujem pre Knižnú revue. Ide skôr o populárno-náučnú kritiku, pretože sa ňou snažím nakaziť ľudí nadšením pre čítanie. Mnohí dospelí, ako aj deti, sú duchovne prázdni, otupení, znudení, často len prežívajú zo dňa na deň. Práve knihy im môžu priniesť pôžitok, radosť, nečakané stotožnenie sa s hlavným hrdinom či odpovede na otázky. Literárna kritika je mojím naplnením.

Koordinuješ literárnu súťaž (Š)umenie. V čom presne spočíva tvoja úloha?

Mám na starosti hlavne komunikáciu medzi školami. Súťaž sme založili s Janou Kopernickou v čase, keď sme začínali s Občianskym združením ÚLET. Hlavnou myšlienkou (Š)umenia je vytvoriť platformu pre komunikáciu medzi mladými tvorcami. Nie je najdôležitejšie len niečo napísať, poslať to a prevziať si diplom. Pointa sa skrýva v tom, čo nasleduje. Besedy s porotcami, ktorých sa tvorcovia literárnych prác môžu opýtať, čo urobili dobre, čo treba zlepšiť a takto sa navzájom inšpirovať. Vyhodnotenie tejto súťaže a aktivity s ňou spojené sú pre nás vždy istým druhom oslavy.

Si aj členkou poroty?

Všetky diela si rada prečítam a sama pre seba si ich aj ohodnotím. V porote však nie sú žiadne učiteľky slovenčiny. Väčšinou ide o porotcov zvonku, ľudí aktívnych v umeleckej oblasti. Tento rok to bude napríklad autor divadelných scenárov a umelecký pedagóg Martin Fazekaš a herec z bábkového divadla Peter Orgován. Je to objektívnejšie, pretože učiteľky sa často sústredia napríklad na gramatické chyby. Hodnotia prácu ako sloh žiaka, nie ako umelecké dielo. Naopak porotcovia mimo pedagogickej sféry si všímajú hlavne to, ako na nich súťažná práca pôsobí. Výborný príbeh totiž môže napísať aj žiak s vrodenou poruchou písania. Veď talent sa nemeria gramatickými chybami alebo nechuťou k písaniu diktátov.

Píšeš poviedky či básne aj ty sama?

Literárnej tvorbe sa venujem od detstva. Čo to som povyhrávala a som aj spoluautorkou troch knižných publikácií. Zbierky, do ktorých som prispela, vznikli ešte počas mojej práce v Literárnej spoločnosti Pravé orechové. Momentálne sa viac venujem koordinácii umeleckých aktivít, literárnej kritike a tvorivej interpretácii diel v školskom prostredí. Stále však veľa píšem, no zatiaľ svoje diela nezverejňujem. Vlastná tvorba musí predsa len dozrieť.

Tvojím najnovším projektom je zbierka Príbehy z uličky. Kde vznikla myšlienka tohto diela?

Vytvoriť publikáciu z pera detí som chcela už dávno. Je zaujímavé vzbudzovať v nich fantáziu a ukázať im, že k literatúre sa dá dostať hlavne prostredníctvom zážitkov. Samotný nápad skrsol v mojej hlave práve pri prechádzke Hrnčiarskou ulicou. Zdvihla som telefón, zavolala Jane Kopernickej, ktorá je teraz projektovou manažérkou Neziskovej organizácie Košice región umenia a kultúry (KRUK), a nápad dostal reálne kontúry. Potom sme ho už iba dokresávali.

Zdá sa, že v rámci všetkých svojich pracovných aktivít stále iba čítaš. Siahaš po knihe aj vo svojom voľnom čase?

Môj voľný čas je zároveň aj mojou prácou. Naozaj čítam vždy a už ani nerozlišujem, čo je „voľnočasová“ a čo „pracovná“ kniha. V ruke mám stále ceruzku, podčiarkujem, vypisujem, porovnávam. Ak dlhší čas nečítam, som z toho nervózna. Vyhýbam sa ale poézii, na ktorú podľa mňa nie som stavaná, a ženským románom. Ich forma a obsah sa často opakuje a tak už vopred viem, čo bude na konci. Priznávam ale, že slovenské autorky ženských románov sú kultivovanejšie. Nie som čitateľ, ktorý ide po príbehu. Potrebujem zažiť katarziu. Kniha ma jednoducho musí chytiť a osloviť po každej jednej stránke. Medzi mojich obľúbených autorov patrí Umberto Eco, Haruki Murakami, Sándor Márai. Zo slovenských spisovateľov je to Dušan Dušek, Peter Karpinský a Peter Krištúfek. Na chuť som prišla aj Veronike Šikulovej a so záujmom sledujem tvorbu Jozefa Banáša, na diela ktorého som písala posudok a recenzie. A kniha, ku ktorej sa dokážem stále vracať je Hodváb od Alessandra Baricca.

 

 

Ďakujem za rozhovor.

Veronika Samková, študentka masmediálnych štúdií

 

 

 


Tags: , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Nezvyčajný knihomoľ
  1. A túto osôbku poznám, jaký som hrdý :-)

    Komentoval Aldo dňa 27.02.2013 o 14:32:22







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems