Spoza pozlátenej opony

| Rozhovory | 5. 11. 2012

S hercom a režisérom Stanislavom Bilým

Stanislav Bilý (1983), herec a režisér v slobodnom povolaní.Vyštudoval estetiku na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Počas štúdií bol členom študentského divadla pod pedagogickým vedením prof. Karola Horáka. V roku 2005 sa stal spoluzakladateľom košického Divadla Veritas, avšak pre jeho rekonštrukciu svoju činnosť s týmto súborom ukončil. V súčasnosti realizuje autorské divadelné projekty. Pôsobí ako externý režisér v Slovenskom rozhlase a herec na voľnej nohe.

Vyštudoval si zaujímavý odbor, v súčasnosti estetika naberá čoraz viac na obrátkach… Kam siahajú tvoje umelecké začiatky?

Začínal som ako výtvarník. Absolvoval som niekoľko výstav doma aj v zahraničí, no postupne som začal pociťovať potrebu vyjadrovať sa cez iné médium. Bolo to spontánne rozhodnutie. S druhým režisérom Vilom Čikovským sme si vo Veritase založili divadlo a začalo sa to. Učil som sa za pochodu a zbieral som praktické aj teoretické skúsenosti na škole pod vedením divadelného pedagóga prof. Karola Horáka.

Veritas teda predstavuje tvoje herecké, autorské, režisérske, slovom divadelnícke začiatky. Aké boli?

Vo Veritase sme robili klasiku, Williamsa, Vampilova, Shakespeara, Ionesca či Čechova. Na fakulte som spoznal alternatívne divadlo. Postupne som nasával energiu z práce na rôznych divadelných projektoch, či už vo Veritase, alebo pod vedením svojho profesora, ale aj s inými profesionálnymi režisérmi. Jedným slovom, formoval som sa. Po štúdiách som sa prvýkrát pokúsil o dramatizáciu Bulgakova, až potom o vlastný text. Zatiaľ mám za sebou tri autorské predstavenia a plánujem v tom naďalej pokračovať.

Ako formuješ, tvaruješ svoj inscenačný nápad?

Neprichádzam do divadla s kompletne hotovým textom. Často vychádzam z hercov, z ich osobnosti, hereckých dispozícii, z toho, ako ich poznám, čo by u nich mohlo najlepšie fungovať. Niektoré momenty vznikajú priamo na javisku, počas rozhovorov s hercami a podobne. No výsledný inscenačný tvar nie je typom kolektívnej práce v tom klasickom ponímaní autorského divadla.

Bez hercov to nejde… Pracuješ so stálym ansámblom, či oslovuješ niekoho aj zo svojho okolia?

Odvtedy, čo nie som vo Veritase, nemám stabilný súbor. Postretal som však kvalitných ľudí, s ktorými môže v budúcnosti vzniknúť niečo zaujímavé, ale na to musí ešte dozrieť čas. Do každého projektu si prizývam nových ľudí. V najnovšej inscenácii Stand up tragikomedy účinkovali absolventi košického konzervatória. Bola to veľmi plodná spolupráca, ktorá posúvala aj mňa. Veď čo môže byť lepšie ako čerství absolventi herectva, plní energie a entuziazmu?

Čo zaujímavé si divadelnícky podnikol v poslednom čase?

Vznikli hry Otrasenie a Stand up tragikomedy pre košický festival Leto v parku, niečo sme odohrali v priestoroch Kasárne Kulturpark a exteriéri Parku Anička. Hra Put back bola inscenovaná v rámci festivalu REFRESH ´89 v Košiciach, venovanému nežnej revolúcii. Premiéra bola uvedená na scéne Jorik, viackrát sme hru reprízovali v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, takisto v Štúdiu Sándora Máraihov Košiciach či na festivale POKE v Drienovskej Novej Vsi.

Ako vnímaš súčasné divadlo?

Herectvo sa posúva úplne inde. Súčasné divadlo vo svete je rozmanité, vzniká množstvo trendov. Aj forma sa posúva do polohy, o akej by sa nám v minulosti nesnívalo. Scénické technológie dokážu vytvoriť silnú zážitkovosť, no môžu diváka aj značne dezorientovať. Otázkou je, či obsah niekedy nie je potlačený do úzadia. Pre mňa je najpodstatnejšia výpoveď, ktorá musí „udrieť“ v správnom momente. No „udrieť“ nie je ľahké ani jednoduché. „Udrieť“ môžeš, len či sa ti potom divák nevysmeje do tváre.

Hovoríš divák. Aké máš s ním skúsenosti? Uspokojuje ťa jeho úroveň?

Divák by mal byť vychovávaný už od predškolského veku. Potrebuje si vybudovať vzťah k divadlu. Mal by vidieť dobré a zlé divadlo a vedieť správne posúdiť hodnotu, hlavne, ak sa niečo podarí. Hrávam divadlo aj pre deti a vidím, aké sú rozdiely v ich reakciách. Divák je rôznorodý, niekto si rád pozrie štvorhodinovú Annu Kareninovú v národnom divadle, niekto zas vydrží v divadle hodinu. Niekto sa chce len smiať, niekto aj rozmýšľať. Z pohľadu autora nemožno uvažovať len nad tým, kto čo chce. Pre mňa je dôležité, čo, ako, komu a hlavne prečo chcem čosi vyjadriť.

Aké sú tvoje najbližšie tvorivé zámery?

V krátkej budúcnosti sa chystám do nového autorského projektu s pracovným názvom Psíčkari a iné prasce v akváriu. Zaujala ma téma submisívnosti človeka vo všetkých jej rovinách a podobách. Takisto paralelne začínam pracovať na dramatizácii prózy zatiaľ nemenovaného ruského autora.

Stano, skús mi úprimne povedať: Dá sa z toho, čo robíš, vyžiť?

Konkrétne z autorských predstavení nežijem. Nehovorím, že ich robím zadarmo, ale sú len čiastkovým a nepravidelným zdrojom príjmov. Boli to predstavenia na objednávku, financovali ich spoločenské podujatia, vďaka ktorým vznikli. Žijem z divadla v slobodnom povolaní. Mnoho ľudí si predstavuje slobodného umelca ako povaľača a pozéra s pohárikom koňaku v ruke. Nepamätám si, kedy som mal naposledy čas na poriadny výdych. Často cestujem po Slovensku ako herec s rozprávkami prešovského Divadla Portál, externe režírujem pre rozhlas, niekedy otočím Košice – Prešov aj dvakrát denne. Keď do toho príde skúšanie novej inscenácie, tak spím maximálne päť, šesť hodín denne.

 

 

Tibor Kočík


 

 


Tags: , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Spoza pozlátenej opony

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems