„Spiš pre mňa predstavuje čarovný rozprávkový svet, do ktorého sa stále rada vraciam.“

| Téma čísla | 20. 12. 2019

Hrdá Spišiačka Miroslava Slejzáková zbožňuje šerm a cestovanie. Prostredníctvom rozhlasovej relácie a Zajtrajších novín sa snaží ukazovať krásu východného Slovenska, a to najmä zabudnuté historické pamiatky a turistické trasy. Tvrdí, že je nenapraviteľnou optimistkou a jej snom je precestovať celý svet – ale ako sama hovorí, na to má málo životov. O svoje zážitky, skúsenosti a turistické tipy sa delí aj na blogu Denník reportérky. (https://dennikreporterky.com/)

 

Foto: súkromný archív

Miroslava Slejzáková (1992) pochádza zo Smižian. Je absolventkou masmediálnych štúdií na UPJŠ v Košiciach. 17 rokov je členkou skupiny historického šermu Jago zo Spišskej Novej Vsi. V súčasnosti je autorkou rozhlasovej relácie Vlakotúra po východe vo verejnoprávnom rozhlase. Už rok prispieva autentickými cestovateľskými tipmi aj do Zajtrajších novín. 

Foto: súkromný archív

Mirka, pamätáš si na svoj prvý výlet?
Prvú túru v živote si nepamätám, keďže som pravdepodobne ešte nosila plienky. Už od malička ma rodičia viedli k spoznávaniu Slovenska a láske k prírode. Síce sme nemali zvyšné peniaze na okázalé dovolenky pri mori, ale naši sa nám to snažili vynahradiť inak. Každý víkend sme výletovali po „domovine“ – zavítali sme do všetkých jaskýň na Slovensku, navštevovali hrady, zámky, chodili na ryby, stanovačky, túry, chaty v horách… A to mi ostalo doteraz. Až raz budem mať vlastné deti, chcem, aby mali také úžasné detstvo ako ja. Ale keď tak teraz uvažujem, pamätám si na svoju prvú reportáž vo verejnoprávnom rozhlase. 

Čím bola jedinečná?

Nahrávala som neďaleko Iliašoviec, v lese, kde sa kedysi nachádzal letohrádok Sans Souci. Vyhorel a ostali po ňom len múry kaplnky, ktorú obnovujú nadšenci z Iliašoviec. To bol jeden z momentov, ktorý mi potvrdil, že takéto témy chcem spracovávať. História v lone prírody a partia srdečných ľudí. Ako 16-ročná som snívala o tom, že nasadnem na vlak a pôjdem s batohom na chrbte spoznávať Slovensko. V duchu som si plánovala cesty, predstavovala si stanovanie pri vodných priehradách, spievanie s gitarou pri ohníku… A v roku 2018 som si to splnila vlastnou rozhlasovou reláciou. Neskôr som vytvorila aj online blog, kde píšem o svojich zážitkoch a pekných miestach, aby si tieto info mohli nájsť aj ľudia, ktorí rádio často nepočúvajú.

Foto: súkromný archív

Máš presne spočítané, koľko miest na východnom Slovensku si už navštívila?  

Konkrétne číslo neviem. Ale v roku 2018 som absolvovala 47 rozhlasových Vlakotúr, navštívila som viac ako 60 miest a obcí, precestovala tisíce kilometrov a stovky hodín som strávila vo vlaku. Nie každý rok však bol takýto plodný. V 2019 sa moja relácia v rozhlase vysielala už len raz mesačne a nie každý týždeň, takže som trochu menej cestovala.

 

Bolo nejaké mesto/dedina, ktorá ťa „prekvapila“, či už negatívne, alebo pozitívne?

Väčšinou ma každá dedinka príjemne šokuje v tom zmysle, že v nej nájdem nejaký unikát, vzácnu alebo zaujímavú historickú pamiatku. Na druhej strane ma prekvapí jej hrozný stav, ktorý sa snaží zmeniť zväčša len hŕstka dobrovoľníkov. Je smutné, že často zápasia s byrokraciou a ďalšími problémami. Keďže pochádzam zo Smižian, myslela som si, že Markušovce, dedinu vzdialenú pár kilometrov ďalej, dobre poznám. Ale až v dospelosti som zistila, že v tejto malej obci nájdeme nielen známy kaštieľ Mariássyovcov a letohrádok Dardanely, ale o pár krokov vedľa je hrad a celá obec je posiata kaštieľmi a kúriami. Bohužiaľ, sú v dezolátnom stave. Ale veľký obdiv všetkým, ktorí sa podieľajú na obnove hradu.

Foto: súkromný archív

Ktorá lokalita ti najviac utkvela v pamäti?

Veľmi som si užila výlet na Kráľovu studňu pri obci Lenartov, neďaleko poľských hraníc, pretože za jeden deň som stihla vycestovať, navštíviť 4 obce, 3 kostoly, prejsť cez slovensko-poľské hranice, absolvovať „medzinárodnú” túru, pozrieť sa na miesto dopadu meteoritu, napiť sa z Kráľovej studne, vyliezť na rozhľadňu, opekať a ešte aj vyprevadiť retrosprievod cyklistov v Bardejove. A nakoniec sa plná dojmov vrátiť dlhou cestou domov. A jednoznačne mi utkvel v mysli aj príbeh ľudí z OZ Kráľova studňa, ktorí mi nielen všetko ukázali, ale aj porozprávali o tom, ako vybudovali rozhľadňu a útulňu, s čím zápasili, a hlavne, prijali ma ako dlhoročnú kamarátku. A aj vďaka tomu som dobrovoľne zmeškala tri spoje domov, kde som dorazila neskoro večer, ale šťastná ako blcha. 

 

Je nejaké miesto na východe, ktoré je tvojou srdcovkou? 

Jednoznačne Slovenský raj a vlastne celý Spiš. Možno to je aj tým, že som jeho zákutia skúmala už ako malé dieťa. Spiš pre mňa predstavuje čarovný rozprávkový svet, do ktorého sa stále rada vraciam. 

Foto: súkromný archív

Akí sú, podľa tvojich cestovateľských zážitkov, východniari? 

Milí, ústretoví a pohostinní. Spomeniem príhodu, keď mi šofér autobusu nezastavil na zastávke, kde som mala prestupovať. Žiadny iný spoj mojím smerom už nešiel. A ako naschvál som mala vybitý mobil a 2 eurá v peňaženke. Istá slečna si všimla moju situáciu a poradila mi, aby som sa s ňou ešte zviezla o pár zastávok do ďalšieho mesta. Tam ju prišiel vyzdvihnúť priateľ na aute. Odviezli ma do mojej cieľovej stanice a nič za to nechceli. Doslova ma zachránili. Mám radosť, že kamkoľvek v rámci cestovania po východnom Slovensku prídem, ľudia sú pohostinní, milí a šalení. Sú naklonení spontánnym rozhodnutiam, a tak vznikajú najlepšie príbehy. Samozrejme, občas sa nájdu takí, čo závidia a cítiť z nich zatrpknutie v zmysle „zdochla mi koza, nech zdochne aj susedovi“. 

 

S akými najčastejšími predsudkami o východniaroch si sa ako východniarka stretla? Či už na Slovensku, alebo v zahraničí?

Vraj veľa pijú – ale to nemôžem až tak úplne vyvrátiť (raz mi bolo povedané, že dobre, že cestujem vlakom a nie autom. Tak aspoň môžem vypiť. :D). A viackrát som sa stretla s tým, že sme považovaní za „vidlákov”. „Veď ty si z dediny, sedláčka, vôbec nevieš, ako to chodí!“ Áno, som z dediny a aj keď som celé detstvo vyrastala na 11. poschodí, nemám problém porýľovať, narúbať drevo či ukladať dlažbu. Tieto zručnosti si cením oveľa viac ako chodenie na opätkoch po ľade v správnej outfitovej farebnej kombinácii. 

Foto: súkromný archív

Cestuješ predovšetkým sama. Nie je to v súčasnosti nebezpečné? 

Kedysi som sa desila cestovať sama. Brala som to ako nevyhnutnú otravnú časť výletu. Sledovala som seriály, zabíjala čas. Teraz sa na to teším, lebo konečne môžem po stresujúcich dňoch vypnúť hlavu, pustiť si hudbu a len tak čumieť z okna. Zbožňujem to. Za pozitívne považujem, že niekedy sa musím prihovoriť neznámym ľudom, aby som zistila nejaké informácie. Rozhovor často naberie spontánny spád a spoznám ďalšieho skvelého človeka. Na druhej strane, ak nevýletujem sama, je to veselšie. Rozprávame sa o zážitkoch, plánujeme cestu. Oba varianty majú svoje čaro.

 

Čo ťa na cestovaní dodnes uchvacuje? 
Sloboda a nepredvídateľnosť. Chceš ísť tam? Ideš. Naplánuješ si cestu? Je to zbytočné, pretože na 60 % tvoj plán určite nevyjde. Začne pršať, zmeškáš prestup, zablúdiš… Ale o to je to zaujímavejšie. 

Foto: súkromný archív

Aká je tvoja najemotívnejšia spomienka na cestovanie? 

Išla som autobusom a mala som veľmi veľmi zlé obdobie. Bola som uplakaná a ovešaná taškami ako vianočný stromček. Podišla ku mne babka a opýtala sa ma, či som v poriadku a že si mám ísť sadnúť na jej miesto. To ma rozosmialo. Hneď som mala krajší deň a hlavne mi tá neznáma starenka dodala pocit, že všetko bude v poriadku a nemám sa trápiť nad vecami, ktoré aj tak nedokážem ovplyvniť. 

 

Čo ti cestovanie dalo a čo si preň musela obetovať?

Spontánnosť, zážitky, príbehy, noví ľudia a miesta, emócie a dojmy. Cestovanie mi dalo pocit zodpovednosti za seba, schopnosť rozhodovať sa v zlomku sekundy. A čo som preň musela obetovať? Jednoznačne svoju pohodlnosť. Turistika ma naučila, že materiálne veci nie sú dôležité. Sú len prostriedkom. Peniaze si do hrobu nevezmeme, ale pocit, že sme žili naplno, áno. 

 

Aké sú tvoje cestovateľské plány?

Chcem pokračovať v spoznávaní východu. Síce sa tomu venujem takmer 7 rokov, ale ešte stále sú miesta, ktoré som nenavštívila a teším sa na ne. Chcela by som si splniť aj tínedžerský sen a vydať sa na 2 – 3-týždňovú vlakotúru. Vandrovať, túlať sa. Túžim prejsť Cestu hrdinov SNP. Čo sa týka zahraničia, mám cieľ, že aspoň raz ročne navštívim krajinu, v ktorej som ešte nebola. A zatiaľ sa mi to darí (bola som v New Yorku, Estónsku, Egypte, Turecku, Taliansku, Holandsku, Nemecku, Chorvátsku…). Rada by som spoznala celý svet a každé jeho zákutie. Len mám na to málo životov a peňazí. 

Foto: súkromný archív

 

Povedala si si niekedy, že s cestovaním sekneš?

Nie. Práveže som si povedala, že seknem so všetkým ostatným a utečiem cestovať.

 

Mnohí tvrdia, že už všetko je objavené a všade sú húfy turistov. Súhlasíš?

Určite nie. Objavujem krásy východu už roky a ešte stále ma každý deň dokáže niečo prekvapiť. Húfy turistov sú len na najfrekventovanejších miestach. Aj tie si, samozrejme, treba prejsť. Ale najkrajšie unikáty sú tam, kde ich nečakáme. Stačí sa len zaujímať. 

 

Akú radu by si dala niekomu, kto chce začať cestovať?

Vstaň a choď. Kúp si lístok na vlak, na autobus, stopuj… Nič extra nemusíš mať so sebou. Všetko nevyhnutné si buď kúpiš, alebo ti to jednoducho skríži cestu, keď to budeš potrebovať. 

 

Stretávaš na potulkách po východnom Slovensku aj zahraničných turistov? Je ich veľa ,či málo? 

Stretávam ich pomerne často. Chodí k nám veľa Poliakov, Čechov, ale aj Nemcov, Rakúšanov… Milú príhodu sme mali v decembri, medzi sviatkami, keď sme nahrávali so známym v Slovenskom raji. Vystúpili sme v Hrabušiciach z autobusu, keď nás oslovil zahraničný turista, či nevieme, kadiaľ sa ide na Suchú Belú. Keďže sme ešte nemali vybratú roklinu, ktorou pôjdeme, rozhodli sme sa ísť spolu s ním. Prezradil nám, že pochádza z Malajzie a cestuje po celom svete, väčšinou sám. A tak zablúdil aj na Slovensko a do Slovenského raja. Nakoniec ostal u môjho známeho celý týždeň a spolu spoznávali región, u ďalšieho kamaráta dokonca trávil Silvestra. 

Foto: súkromný archív

Krásy východného Slovenska objavuješ ekologicky, keďže cestuješ najmä vlakom, peši 

i na bicykli. 

Nikdy ma neprestane udivovať, aká je príroda mocná a šialene dokonalá. Všetko do seba zapadá ako v komplikovanom hodinovom stroji. Ak však jedno ozubené koliesko vyberieš, ovplyvní to všetky ostatné. Preto sa snažím aspoň svojou troškou prispieť k tomu, aby aj naše deti mohli zažiť to, čo bolo dopriate nám. 

 

Je cestovanie po Slovensku finančne náročné?

Áno. Ale tí odvážnejší môžu skúsiť stopovať. A musím priznať, že cestovanie je náročné aj psychicky. Keďže často sa stane, že niekedy musím štyrikrát prestupovať. Raz v zime som hodinu a pol čakala na spoj v obci Belá nad Cirochou. Bola nedeľa, všetko zatvorené a začínalo mi byť chladno. V takýchto chvíľach sa spontánne vyberiem za nosom. A občas objavím zaujímavé miesta a lepšie spoznám danú obec. Konkrétne v Belej nad Cirochou to bol nezvyčajný cintorín, ktorý je situovaný na krásnom mieste. Dodal mi akýsi pokoj a pocit, že sa nemusím ponáhľať. 

 

Aké veci nemôžu chýbať v tvojom ruksaku počas cestovania? 

Najdôležitejší je pre mňa mikrofón a nahrávacie zariadenie. Foťák. Peňaženka, kľúče, mobil a slúchadlá na cestu. A potom, keď vojdú, aj ostatné veci ako jedlo a voda.

 

Na blogu Denník reportérky pravidelne zdieľaš vlastné zážitky a foto. Čo ťa viedlo k jeho založeniu? 

Rozhlasové reportáže majú svoje výhody aj nevýhody. Sprostredkujú zážitky len akusticky, čo má svoje čaro, ale niektoré veci jednoducho musíš vidieť. A druhý dôvod je ten, že v rádiu zaznie informácia v danom čase a len raz. Poslucháč sa k nej nemôže vrátiť ako v prípade článku. Preto som založila Denník reportérky. 

Foto: súkromný archív

Okrem cestovania a písania sa už 17 rokov venuješ šermu. Ako to celé začalo?

Už na základnej škole som s bratom chodila na judo. Chladné zbrane – to bolo niečo iné, vzrušujúce a zároveň som pred tým mala rešpekt. Šerm je náš rodinný koníček, keďže sa mu venujem ja, brat aj rodičia. Už od detstva som navštevovala tréningy Skupiny historického šermu Jago v Spišskej Novej Vsi. Aj keď momentálne sa považujem za externého člena, keďže žijem v Košiciach a tak 

často netrénujem. Ale pravidelne sa zúčastňujem na vystúpeniach. Ak by som bola opäť malá a mohla si vybrať šport, rozhodla by som sa pre šerm. Dal mi nielen nových kamarátov, ale aj „druhú rodinu”. Ako hovorí náš kapitán, šerm nie je koníček, ale život. Ak si raz vyberieš túto cestu, nedá sa vrátiť. Pohltí ťa. Nejde len o samotný šport či kostýmy, ale aj etický kódex, mravné zásady, akási rytierskosť, galantnosť a hlavne čestnosť. Veci, ktoré sa v súčasnom svete ťažko hľadajú.

Ako dlho trvá naučiť sa zaobchádzať s kordom (príp. rapírom)?
Približne rok cvičíš správny postoj a kroky. Až potom, keď zdoláš skúšky, sa učíš narábať so zbraňou. Kým sa dostaneš na vystúpenie pred divákov – trvá to 2 až 3 roky. Je dôležité, aby si sa naučila poriadne krokovať – zautomatizovať pohyby. Pretože pri súboji už nepozeráš na to, či máš nohu správne položenú. Je to o reflexoch. Ale u nás u Jaga sa nevenujeme len šermu, musíme byť „do koča aj do voza“. Učíme sa narábať s kordom, dýkou, šabľou, halapartňou, palicou, streľbu z muškety, pištole… Musíme ovládať povely, aby vystúpenia klapali ako hodinky. A vo voľnom čase skúšame ohňovú show, točíme vlajkami, bubnujeme, šijeme si kostýmy, študujeme históriu… Je to životný štýl, nie koníček.

Foto: súkromný archív

Zranila si sa niekedy pri súbojoch?
Zatiaľ som nemala vážnejší úraz, len zopár škrabancov a modrín.

 

Stalo sa, že si spojila svoje záľuby – teda šerm a prácu reportérky?
Párkrát som nahrávala rozhovor pre rozhlas a zároveň bola účinkujúca na vystúpení šermiarov. Potom vznikali zábavné fotky kostýmovanej reportérky s mikrofónom namiesto kordu. Zistila som, že mikrofón ľudí desí oveľa viac ako chladná zbraň. Keď ho vytasíte, zmĺknu a ťažko z nich ťaháte slová. Niekedy mám pocit, že som sa narodila v nesprávnej dobe. Úprimne – v kostýme sa cítim oveľa lepšie a prirodzenejšie ako v civile. Vtedy neexistuje tréma a hanba. Na povrch vyplávajú moje extrovertné sklony a mám pocit, akoby som bola niekým iným. Jednoducho žijem danú rolu. Keď mám prísť za úplne cudzím človekom v kostýme a osloviť ho, nevidím žiadny problém. Ak idem v civile, mám akýsi väčší rešpekt – a to aj vtedy, keď som v úlohe reportérky. 

 

Ďakujem za rozhovor. 

 

Mirkine úspechy:

  • Mirkina fotografia zo železničnej stanice vo Svite bola vybratá na putovnú výstavu Choď a foť, ktorú organizuje Severovýchod Slovenska (2019). 
  • 1. miesto – 24. ročník autorskej súťaže novinárov východoslovenského regiónu za rok 2018 (SSN a Lit. fond)
  • Absolútny víťaz a 1. miesto za rozhlasový príspevok Rehabilitačno-rekondičný pobyt Klubu Kĺbik (novinárska pocta KROK 2017, Piešťany
  • 3. miesto – 21. ročník autorskej súťaže novinárov východoslovenského regiónu za rok 2015 (Regionálna organizácia SSN, Košice)

 

Eva Barnišinová

 

 


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Spiš pre mňa predstavuje čarovný rozprávkový svet, do ktorého sa stále rada vraciam.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems