Keď už aj pes vie, čo sa patrí!

| Editoriál | 8. 11. 2019

Posledné teplé jesenné lúče ma vábia ísť von. Stačí vypnúť notebook a vybehnúť z domu. Lenže – ešte musím dokončiť text, vybaviť telefonát, navigovať kuriéra, upraviť foto, odpísať na mail… Nakoniec zvíťazí hlas uši trhajúceho kvílenia môjho psa na dvore. Keď sa naňho pozriem z okna, takmer vidím, ako mi labkou ukazuje na neďaleký les. Hlboký smutno-prešibaný pohľad v jeho očiach, ktorý na mňa takmer stále zaberie, ma presvedčí, že práca môže predsa zopár minút počkať a prestávka po 7 hodinách je koniec-koncov viac než vítaná.

 

Pri vstupe do lesa púšťam Caesara z vôdzky. Pes vyštartuje dopredu ako na pretekoch a ja si užívam pomalú chôdzu s vôňou a zvukmi lesa so zatvorenými očami. Po niekoľkých minútach prechádzky ku mne Caesar pribehne naspäť a z papule mu trčí niečo zdeformované a farebné. Viem, že to nepatrí lesu, ten takéto farby nemá. Môj zvierací spoločník mi položí plastovú fľašu k nohám a opäť uteká preč. Kladiem ju nabok k lesnej cestičke, aby som ju pri návrate vzala do jej pravého domova – koša s plastovým odpadom. Ani nie o minútu opäť začujem dupot môjho labradora. Tentokrát má v papuli niečo modré. Opäť mi k nohám položí plastovú fľašu a uteká preč. Ani na mňa nepozrie, nečaká, kým mu jeho „úlovok“ hodím späť. Uvedomím si, že on nechce, aby som sa s ním hrala. Nosí mi neporiadok, ktorý ČLOVEK urobil v jeho obľúbenom lese. Tam, kde sa váľa po lístí, súperí s konármi a dopriava si „kúpeľ“ v mlákach. Vrátim sa k fľaši číslo 1 a uložím k nej fľašu číslo 2. Kým prejdem s Caesarom zvyčajnú cca 1,5-kilometrovú trasu, príde ku mne ešte päťkrát, vždy s iným odpadom – igelitová taška, obal od destilovanej vody, vrecúško od chrumiek, gumená čižma, plechovka od piva. Nečaká za to odmenu. Len chce, aby som to vzala preč z lesa, jeho milovaného miesta.

 

Domov sa vraciam s roztrhanou igelitkou naplnenou smetím. Caesara uvoľním z vôdzky a začnem triediť odpad z lesa do príslušných vriec. Štvornohý spolupútnik sa nerozbehne po dvore ako zvyčajne.  Sadne si ku mne a sleduje, čo s jeho lesným úlovkom robím. „Sme to my, ľudia, ale hlúpi, však?“ prihovorím sa mu. Caesar mi pozrie do očí, odfrkne a vybehne k pelechu napiť sa vody.

 

Keď tak neradi počúvame na našu adresu slová ako „hlupák/hlupaňa“, prečo sa potom tak správame? Najlepší priateľ človeka má dostatok intuície na to, aby pochopil, čo je prirodzenou súčasťou a čo narušiteľom lesného prostredia. Prečo ju človek, „pán tvorstva“, nemá? Alebo si myslíme, že môžeme všetko? Koniec koncov, môžeme, avšak príroda sa nám za bezohľadnosť odvďačí po svojom. Ona bez nás môže existovať, ale my bez nej určite nie.

Eva Barnišinová

 

 

 

 

 


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Keď už aj pes vie, čo sa patrí!

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems