„Je úžasné, ako Japonci pristupujú k veciam zodpovedne, detailne. Napríklad, keď deti dostanú k obedu malú krabičku s mliekom, tak po vypití nápoja ju umyjú, úhľadne uložia a recyklujú.“

| Téma čísla | 11. 11. 2019

Matej Kolenič žije už sedem rokov v Japonsku. Najprv pracoval na farme, kde si užíval vstávanie so slnkom. Aktuálne koncertuje a najčastejšie hrá na tamojší tradičný hudobný nástroj šamisen. Ako prvý a zatiaľ jediný Slovák sa zúčastnil na japonskej súťaži v hre na túto trojstrunovú drevenú lutnu a dokonca sa mu podarilo získať ocenenie poroty. V rozhovore nám prezradil, ako vyzerajú Vianoce v Japonsku a aký špeciálny kalendár využíva pri zbere jedlých morských mušlí a rias.

 

Dlho ste žili v zahraničí (Austrália, Írsko), kým ste sa rozhodli pre Japonsko. Bolo niečo, čo vás po príchode do tejto krajiny prekvapilo?

V Austrálii som mal mnoho známych z Japonska. Chodili sme do japonských reštaurácií a na párty, a tak ma pripravili na ich kultúru. Dokonca som tam (ešte pred usadením sa) niekoľkokrát vycestoval s mojou momentálne už manželkou, ktorá odtiaľ pochádza. Takže táto krajina nebola pre mňa úplnou neznámou. 

Matej so svojím učiteľom šamisen na koncerte. Foto: archív Mateja Koleniča

Ako si  spomínate na svoje začiatky?

Keď som prišiel do Japonska v rámci môjho štúdia a výskumu tradičnej japonskej hudby, tak som žil približne štyri mesiace na severe na farme pri meste Hirosaki. Pracoval som na poliach, obrábal pôdu, pestoval zeleninu a počas voľného času chodil do mesta, vyhľadával tamojších muzikantov a učil sa s nimi o hudbe a viac spoznával kultúru.

 

Čím bola pre Vás práca na farme prospešná?

Po príchode do Japonska som si v istej knihe prečítal jednu múdrosť. Ak chcem spoznať túto krajinu, jej kultúru a mentalitu ľudí, tak musím odísť z mesta na vidiek. Tam nájdem pravé Japonsko. Teda nie v mestách ovplyvnených západnými kultúrami, ale na horách, dedinách, kde je ešte stále ako-tak zachované to pôvodné. Preto som šiel na farmu, vstával s východom slnka a žil ako jednoduchý japonský vidiečan. Aj keď sa aktuálne venujem hudbe, môj život je spätý s prírodou. Bývam v mestečku Kanazawa Bunko pri mori. Takže som v akomsi spojení s vodou, rybolovom a z nich vychádzajúcimi aktivitami.

Zo začiatku pracoval Matej na farme na severe Japonska. V pozadí sopka Iwaki. Foto: archív Mateja Koleniča

Napríklad, akými?

Ako sa Slovák vyberie do lesa na hríby, tak ide Japonec na pláž zbierať jedlé mušle či riasy. Bežne takto chodím po jedlo na večeru. Zaujímavosťou je, že existuje špeciálny kalendár, pozostávajúci z presných časových údajov o prílive a odlive a dní výskytu mušlí. Tak viem, kedy sa mám vybrať na zber – stačí mi podľa kalendára zistiť, kedy bude veľký výskyt mušlí a najväčší odliv (znamená menšiu hladinu vody, a teda lepší prístup k mušliam).

Zbieranie mušlí na pláži. Foto: archív Mateja Koleniča

Momentálne ste muzikantom a koncertujete po Japonsku i po Európe. Dokonca ste v závere októbra navštívili aj Košice.  Akej hudbe sa venujete?

Etnickej, world music, tradičnej a folkovej hudbe z Japonska, Indie, Arábie, Európy a aj Slovenska. Ako chlapec som sa naučil hrať na gitaru, neskôr basgitaru, bicie, klavír, organ, fujaru, neskôr na africké, arabské a indické bubny – kanjira, mridangam, frame, drum, djembe, drumbla. Nedávno som začal hrať na japonskú flautu šinobue. Venujem sa najmä hre na tradičný japonský trojstrunový drevený nástroj šamisen. Je unikátny, pretože v sebe spája melodiku a rytmiku – vzájomne sa dopĺňajú. Osobne sa mi páči hudobný štýl zo severného Japonska, nazývaný Tsugaru šamisen. Je veľmi dynamický a má silný improvizačný charakter. Ide o živú, originálnu a väčšinou spontánne vytvorenú hudbu. Vyžaduje vysokú technickú zdatnosť hráča. Každoročne sa v Japonsku organizujú súťaže v hraní na šamisen. Tá najprestížnejšia je Tsugaru Šamisen Taikai v meste Hirosaki a ja som sa na nej zúčastnil zatiaľ ako prvý a jediný Slovák. Dokonca som bol ocenený špeciálnou cenou poroty za zaujímavý prednes a originalitu. Tento rok som neuspel, ale držte mi prsty v budúcom roku, kedy sa opäť chystám súťažiť.  

 

To rozhodne budeme. Vrátim sa k Vašej práci. Pôsobili ste na farme, aktuálne ste v hudobnej brandži. Niekoľkokrát som čítala o pracovnej kultúre v Japonsku, ktorá nebola opisovaná pozitívne. Zamestnanci vraj trpia depresiami a podobne a tiež je vraj v krajine veľká byrokracia. Aké sú Vaše skúsenosti?

Ja sa pýtam – je vôbec nejaké odvetvie, kde sa nenájdu zamestnanci s depresiou? Podľa mňa si buď budujete a tvoríte vlastnú cestu, ktorá vás napĺňa, alebo pracujete pre niekoho a podieľate sa na realizovaní jeho cesty.  Čo sa týka veľkej byrokracie, tak to je aj nie je pravda. Vybavovanie v bankách či na úradoch je veľmi prísne a tamojší zamestnanci potrebujú rôzne potvrdenia a dokumenty. Avšak v konečnom dôsledku vybavíte potrebné náležitosti pomerne rýchlo.

 

Matej hrá aj na fujaru.  Foto: archív Mateja Koleniča

Čo Vás na Japonsku príjemne šokovalo?

Zvykov a tradícií je veľa a dalo by sa o nich napísať mnoho kníh. Avšak momentálne mi napadá zaujímavosť zo základných škôl. Väčšinou v nich nie sú jedálne. Deti idú disciplinovane do kuchyne pre obed, ktorý je pripravený vo veľkých nádobách a rôznych hrncoch. Samy si ich odnesú do triedy, porozdeľujú, zjedia, umyjú po sebe riad, odnesú späť do kuchyne a prípadný odpad separujú. Je úžasné, ako Japonci pristupujú k veciam zodpovedne, detailne. Napríklad, keď deti dostanú k obedu malú krabičku s mliekom, tak po vypití nápoja ju umyjú, úhľadne uložia a recyklujú.

 

Ako Japonci vo Vašom okolí vnímajú Slovensko a Slovákov?

Väčšina o našej krajine vôbec nevie. Staršia generácia občas pozná Československo a niektorých starších športovcov. Ale to je asi tak všetko. Často musím vysvetľovať, že už sme samostatný štát, že sme s Českom rozdelení. Čo sa týka ostatných Slovákov, tak v mojom okolí som jediný. Iných stretávam na rôznych podujatiach, najčastejšie organizovaných ambasádou, veľvyslanectvami a podobne.

Matej s folklórnym súborom Valaška. Foto: archív Mateja Koleniča

V Japonsku žijete už sedem rokov. Netúžite vrátiť sa do rodnej krajiny a usadiť sa v nej aj s rodinou?

Je to otvorená možnosť. V poslednom období rozmýšľam, aké  by to bolo prísť na pár rokov na Slovensko. Aby deti „dostali do seba“ tunajšiu kultúru, spoznali zvyky, naučili sa pekne rozprávať po slovensky, nadviazali nové kamarátske vzťahy…

 

Je niečo, čo Vám zo Slovenska chýba?

Viem sa dosť rýchlo adaptovať, rád skúšam lokálne zvyky, tradície, jedlo… Samozrejme, že keď prídem na Slovensko, tak si vychutnávam bryndzové halušky, syr, žinčicu či klobásy. Ale keď som v Japonsku, tak mi nejako nechýbajú. Japonci jedia veľa zeleniny, ovocia, rýb, minerálov, vitamínov, málo mastného. A menšie porcie. Na Slovensku si dáme trebárs tanier polievky a k tomu hlavné jedlo, pozostávajúce z rezňa, zo zemiakového šalátu, z kyslých uhoriek… K tomu káva a koláč. Japonci majú pred sebou veľa malých mištičiek s mini porciami – kôpka ryže, k tomu miska polievky, malá grilovaná ryba, trošku omelety či tofu a niekoľko druhov zeleniny. Japonská strava je pestrá a ovplyvnená ostrovnou kultúrou a darmi mora, ako aj surovinami z tamojších hôr.  Je zaujímavé, že každý japonský kraj, dokonca takmer každé mesto či dedina majú vlastnú typickú kulinársku špecialitu.

 

Akú má mesto, v ktorom žijete?

Veľmi známy je pražený úhor (po japonsky unagi).

 

Čo sa Vám na Japonsku najviac páči a čo, naopak, nemáte rád?

Japonsko je veľmi čistá a slušná krajina. Ľudia sa k sebe pekne správajú a starajú sa o svoje okolie. Typický Japonec ide veľmi skoro spať a skoro ráno vstáva. Následne upratuje, zametá, čistí, športuje… Teraz v jeseni moja suseda každé ráno vstane a odhrabe popadané lístie na ulici. Nielen pred svojím domom, ale aj pred mojím. Keď som sa jej chcel poďakovať a ospravedlniť, že ja lístie neupratujem, tak odvetila, aby som si nerobil starosti, že ona to rada robí nielen pre seba, ale aj pre moju rodinu. A čo mi vadí? Japonci ešte stále vnímajú cudzincov ako niečo „cudzie“. Zistil som, že častokrát to nie je obava z ľudí, ale zo strachu komunikovať po anglicky. Musím priznať, že odkedy viem japončinu, môj život sa veľmi zmenil. Som schopný nadväzovať zaujímavé priateľstvá a spolupráce v rámci hudby. Napríklad, pred istým časom som nastúpil do autobusu. Vzadu bola skupinka ľudí v strednom veku. Dosť nahlas rozprávali. Keď som si pred nich sadol, začali šepkať. Vyrozumel som, že sa rozprávajú o mne – aha, aký veľký, bradatý, má na sebe naše oblečenie, dreváky. Nato som sa otočil a prihovoril sa im v japončine. Boli prekvapení, že viem ich jazyk. Začali sme sa rozprávať a dokonca prejavili záujem o moju hudbu. Stali sa fanúšikmi a už asi trikrát boli na mojom koncerte. Spomeniem ešte jeden zážitok. Raz som sa trošku stratil v Tokiu. Vošiel som na tamojšiu policajnú stanicu, slušne sa po japonsky pozdravil a opýtal sa na cestu. Policajt na mňa vystrašene pozeral a hovoril: „Prepáčte, ja nerozumiem po anglicky.“ A ja som pritom hovoril v japončine. Toto sa mi stáva často. Keď tam ľudia vidia cudzinca, automaticky si myslia, že rozpráva v angličtine, a to aj napriek tomu, že komunikuje po japonsky. Akoby nevnímali, čo hovorí a v akom jazyku, a „zablokujú sa“. Už som si na to zvykol. 

Chrám Shomyo-ji temple in Kanazawa Bunko, Yokohama, Kanagawa v zime.   Foto: archív Mateja Koleniča

Je pre Japoncov jednoduché prijať medzi seba cudzinca, nedomáceho?

Majú k nemu veľký rešpekt, ale zároveň sú otvorení a veľmi ochotní. Najväčším problémom je spomínaná jazyková bariéra. Každopádne, ani na začiatku som nemal nejaké ťažkosti a myslím, že som celkom zapadol. Samozrejme, keď som sa naučil  po japonsky, tak to bolo ešte lepšie. Ale vo všeobecnosti sú Japonci milí, úctiví, priateľskí, čistotní, skromní, pracovití a disciplinovaní.

 

Keďže žijete v Japonsku už 7 rokov, dá sa povedať, že ste „domáci“?

Áno aj nie. Japonci ma nikdy nebudú považovať za domáceho a ani po tom netúžim. Som Slovák žijúci v Japonsku. Dodal by som, že aj veľa tých, ktorých rodičia nie sú Japonci, ale narodili sa a vyrastajú tam a rozprávajú plynule japončinou, nie sú stále vnímaní ako domáci.

 

Keďže o pár týždňov budú Vianoce, zaujímalo by ma, ako tento sviatok slávia Japonci?

Je klasicky komerčný – všade vidieť výzdobu, v obchodoch hrá vianočná hudba. Ale nie je až taký nákupný ošiaľ ako na Slovensku. U nich nastáva až po Novom roku, keď je všetko vo veľkých zľavách. Čo sa týka jedla, tak na Vianoce v Japonsku sa jedia vyprážané kuracie stehná alebo kura z fastfoodu. A ako dezert jahodovo-šľahačková torta. Prirovnal by som to k slovenskému sv. Valentínovi, keď sa zamilované dvojice vyberú na romantickú večeru.

 

A čo darčeky, stromček či večera?

V niektorých rodinách je stromček, ale vo väčšine prípadov nie. Darčeky si tiež veľmi nedávajú. Spoločná večera, pri ktorej sa zíde celá rodina, je na Nový rok. Navarí sa veľa jedla a spolu v rodinnom kruhu sa oslavuje príchod roka.

 

V médiach je často prezentovaný pohľad na Japoncov v rúškach. Je hlavnou príčinou ich nosenia smog?

Skôr by som povedal, že ide o prevenciu pred baktériami – buď ich nechcú šíriť, alebo dostať do svojho organizmu vdýchnutím. V Tokiu a okolí nie je až také veľké znečistenie, čo vidieť najmä v zime, keď je obloha čistá a dovidíme na niekoľko stoviek kilometrov vzdialenú sopku, respektíve v noci môžeme pozorovať oblohu posiatu hviezdami.

 

Japonsko v súčasnosti patrí k obľúbeným cestovateľským lokalitám. Čo by ste poradili turistom, ktorí sa chystajú objavovať jeho krásy?

Môžu sa vydať po stopách starodávnych miest, alebo si užívať ruch veľkomiest, ktoré okrem technickej vyspelosti a akejsi energickosti v sebe ukrývajú veľa tradičných lokalít. Japonsko je ideálne pre turistov obľubujúcich prírodu. Až 70 % územia pokrývajú lesy, rieky, jazerá a vysoké hory. Spomeniem tie v prefekcii Nagano. Nazývajú sa aj Japonské Alpy a nájdeme v nich mnoho krásnych vysokohorských chodníkov. A keďže Japonsko je ostrovná krajina, tak turisticky lákavé je aj skalnaté pobrežie a krásne pláže, vhodné na surfovanie či kúpanie.

Chrám v blízkosti Matejovho domu v jari. Foto: archív Mateja Koleniča

Sú pri vstupe do krajiny potrebné nejaké špeciálne povolenia, víza či očkovania?

Pokiaľ viem, tak nie. Na letisku po prílete dostanete do pasu pečiatku a turistické povolenie na maximálne trojmesačný pobyt. Ale odporúčam overiť turistické odporúčania a povinnosti pred cestou na stránkach ambasády, keďže môže dojsť k zmenám. A čo by som poriadil pred  cestou? Naštudovať si knihy, turistických sprievodcov, videá na internete. A po príchode byť pripravený na kultúrny šok a všadeprítomné nápisy v „hakibaky“ japončine, ktoré môžu byť najprv pre turistu veľmi zaujímavé, ale po pár dňoch môže byť pre neho psychicky náročné, že ničomu okolo seba nerozumie. Vtedy odporúčam výlet mimo preplneného veľkomesta s nikdy nekončiacim  zhonom. Skúsiť vyhľadať nejakú šintoistickú svätyňu alebo budhistický chrám a tam sa poprechádzať – v ich okolí sú parky či zenové záhrady, poskytujúce ticho a pokoj. Sú oázou relaxu. Alebo sa vybrať do prírody či na pláž.

 

Ako Japonsko „zvládnuť“?

Prestať snívať, zbaliť sa, odcestovať, na vlastné oči vidieť a na vlastnej koži vyskúšať.

 

Ďakujem za rozhovor.

 

Viac o Matejovi nájdete na www.thejugalbandi.com.

 

Eva Barnišinová

 

 

 

 

 

 

 

 


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Je úžasné, ako Japonci pristupujú k veciam zodpovedne, detailne. Napríklad, keď deti dostanú k obedu malú krabičku s mliekom, tak po vypití nápoja ju umyjú, úhľadne uložia a recyklujú.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems