„Ten pocit, keď sa v Antarktíde nachádzate v strede polmiliónovej kolónie tučniakov. (…) Tu sa svet dohodol, že toto bude jedna obrovská rezervácia.“

| Téma čísla | 28. 6. 2019

Storočná loď, 15-metrové vlny, najizolovanejší ostrov sveta a jeden z najnebezpečnejších prieplavov na Zemi. Očistiť si topánky a vstúpiť na územie nikoho (patriace akurát tučniakom a tuleňom) s letnou teplotou mínus 20 °C. A objaviť ticho, ktoré počuť. O nevšednom dobrodružstve porozprával cestovateľ Martin Navrátil, ktorý sa pred niekoľkými týždňami ako jeden z mála Slovákov zúčastnil na plavbe plachetnicou na Antarktídu.

52-dňové putovanie z argentínskej Ushuaie do juhoafrického Kapského Mesta zahŕňalo 14 dní plavby pri pobreží ľadového svetadielu.

Plavili ste sa 100-ročnou plachetnicou. Bola jedinou možnosťou, ako sa dostať na Antarktídu?

Sú tri spôsoby – letecky (ale iba na južný pól a cena je okolo 60 000 amerických dolárov), klasická obrovská výletná loď, ktorú som odmietol, keďže každá moja cesta musí mať nejakú pridanú hodnotu. Preto som sa rozhodol pre tretiu možnosť – plachetnicu. Pripomenula mi prvé plavby objaviteľov. Vyrazili sme z argentínskej Ushuaie, čo je najbližšia pevnina a odkiaľ vypláva do Antarktídy cca 90 % lodí. Veľké zaocenánske to dajú tam aj späť za dva až tri dni, plachetnice za cca 7 dní. Samozrejme, záleží to aj od počasia.

Mám správne údaje, že rok výroby lode je 1910?

Áno, už čo-to zažila. Holandská spoločnosť, ktorej patrí, ju považuje za starú dámu, avšak dodnes ju udržiava vo vynikajúcom stave. Preto som nemal obavy ohľadom bezpečnosti. Dokonca ani vtedy, keď sa s nami hýbala na všetky svetové strany.

 

Foto: súkromný archív Martina Navrátila

 

Nedostavila sa morská choroba?

Dostalo ju asi 90 % ľudí na palube. Niekto na 10 minút, iní na pár dní ako ja. Pomohlo mi ľahnúť si a prijímať aspoň nejaké tekutiny. Neodporúčam užívať veľa liekov, človeka uspávajú. Pri morskej chorobe je dôležité zamestnať mozog. Niečo neustále robiť, aby hlava nemyslela na bolesť. Aj preto nás všetkých na lodi zapratávali do rôznych činností – naťahovanie plachiet, ťahanie lán, pozorovanie ľadovcov na obzore… ako námorníci pred mnohými rokmi. Bola to akási stredná škola námorníctva.

Akú lekárničku ste si zbalili?

Mal som iba zopár základných liekov, ktoré mám osvedčené pri bolesti hlavy či nachladnutí. Loď mala vlastného lekára s potrebným zdravotníckym vybavením.

Plavba po mori trvala 52 dní. „Nenudili“ ste sa, keď okolo vás bola zopár dní „iba“ voda?

Niekedy sme vnímali fakt – len voda a nič iné. Ale keď boli 15-metrové vlny, už to bolo inak. Pri pobreží Antarktídy sme videli mnoho zvierat (kosatky, tučniaky atď.). Taktiež sme sa spolupodieľali na činnosti lode, takže nuda to rozhodne nebola.

 

Foto: súkromný archív Martina Navrátila

 

Boli na lodi aj iní Slováci?

Zo 17 členov posádky a 37 cestovateľov sme tam boli dvaja zo Slovenska – ja a Rišo Šimko. V jeho prípade šlo už o druhú plavbu. Počas prvej sa ukázal ako šikovný a zručný námorník, tak ho pozvali – tentokrát ako člena posádky. Vraj za celú cca dvadsaťročnú históriu týchto plavieb sa na takomto tripe zúčastnili štyria Slováci vrátane nás dvoch.

Láka vás zopakovať si túto cestu?

Na lodi som sa rozhodol, že v živote sa už nedám na niečo podobné. Morská choroba ma trošku viac potrápila. Keď mi holandský spolucestujúci povedal, že mi táto plavba ešte bude chýbať, s bledým ksichtom som sa na neho pozrel ako na blázna. Ale mal pravdu.

Takže áno?

Minimálne raz určite. Keď sme prišli do nášho cieľa – Kapského mesta, chýbal mi pocit byť mimo civilizácie. Nevidieť jediné lietadlo na oblohe, svetlá miest, žiadny mobilný signál, bez technológií (okrem satelitného telefónu, z ktorého sme mohli z lode posielať správy). Ak by sa mi niečo stalo na Antarktíde, tak pomoc by prišla asi o dva týždne. Bol to zaujímavý pocit – byť odkázaný sám na seba. Po skončení plavby som sa tri dni prispôsoboval životu v civilizácii. Kapské mesto mám rád, ale vtedy mi páchlo, považoval som ho za veľmi hlučné. Po ubytovaní v hoteli som vstúpil do izby s rozlohou 70 m2 a nevedel som, čo mám robiť s takým priestorom. Považoval som ho za obrovský.

Bolo potrebné vybaviť víza či povolenia pred vstupom na Antarktídu?

Keďže tento svetadiel nepatrí nikomu, netreba víza. Avšak je potrebné splniť isté podmienky pri vylodení, napríklad, očistiť si topánky na palube, nefajčiť, nepoužívať drony, nič z Antarktídy nebrať, nechytať zvieratá, nekŕmiť ich a nehádzať do nich kamene, aby sa nám lepšie „ukázali“. Nerobiť hluk. Človek sa musí prispôsobiť zvieraťu a nie zviera človeku.

 

Foto: súkromný archív Martina Navrátila

 

Dá sa do Antarktídy dostať „na vlastnú päsť“?

To nie je možné a neviem si to ani predstaviť. Cesta stojí nemálo peňazí (ja som za 52-dňovú plavbu platil 9 100 eur, 7-dňová z Argentíny do Antarktídy vyjde okolo 4 500 dolárov, takže odporúčam urobiť si dlhší výlet, pretože finančne aj zážitkovo sa to viac vyplatí). Taktiež sú obmedzené kapacity. Dopyt po Antarktíde je obrovský a je prísne regulovaný počet ľudí, ktorých môžu lode vziať na takúto plavbu. Naša EUROPA bola jedinou plachetnicou, ktorá sa touto trasou plaví. Potom ostávajú už len zaoceánske lode.

Čo všetko ste si zbalili na cestu?

Moja batožina mala 18 kíl. Nemali sme síce váhový limit, ale dôležité bolo, aby si každý dokázal odniesť to, čo si so sebou priniesol. A najmä, aby mu nič nechýbalo, keďže na Antarktíde si to určite nedokúpi. Taktiež som musel myslieť na obmedzené možnosti prania. Nakoniec som si zbalil 18 párov spodného prádla, veľa teplých a hlavne nepremokavých vecí, ale tie som mal už z predchádzajúcich výprav, keď som navštívil najchladnejšie miesta na svete na Sibíri a Čukotke – teplomer ukazoval mínus 61 °C. Pri takýchto mrazivých teplotách je dôležité mať suché nohy a dobre zabalenú hlavu. Do Antarktídy sme cestovali, keď tam bolo leto. Cez deň pri slnečnom počasí sme mali príjemných 10 °C, ale večer aj mínus 20 °C. Odporúčam mať na sebe štyri vrstvy oblečenia – tričko s krátkym rukávom, termoprádlo s dlhým rukávom, sveter a bundu. A nebrať si zbytočne veľa vecí. Kajuty na lodi sú maličké, v jednej sme boli štyria, každý mal úzku posteľ s vysokými priečkami, aby nespadol v prípade naklonenia sa lode.

Ako ste sa stravovali?

Pravidelný prísun jedla bol dôležitý. Čím je vonku chladnejšie, tým telo viac spaľuje. Na lodi sme mali kuchára. Vždy bola teplá polievka a hlavné jedlo.

Čo najvzrušujúcejšie ste na tejto plavbe zažili?

Ten pocit, keď sa v Antarktíde nachádzate v strede polmiliónovej kolónie tučniakov.

 

Foto: súkromný archív Martina Navrátila

 

Ako ste sa v nej ocitli?

Na lodi boli výskumníci, ktorí sa za nás zaručili, že neurobíme nič nepovolené. A mohli sme s nimi vystúpiť na pobrežie. Na rozlohe asi 2 x 3 km nás privítala polmiliónová kolónia tučniakov kráľovských. To bola cestovateľská pecka. Všetci sme od radosti plakali. Úžasný pocit, keď sme si uvedomili, že okrem zvierat tam nežije nikto iný.

Neboli tučniaci zvedaví na „návštevníkov“?

Bolo im absolútne jedno, že sme tam. Nevnímali nás ako agresorov. Prišli k nám, poobzerali si nás, ovoňali a išli svojou cestou. Okrem nich sme videli aj slonie tulene s hmotnosťou okolo 4 ton, niekoľko ďalších druhov tučniakov, ako aj viaceré druhy kosatiek či veľrýb.

Ktoré miesta vám počas plavby najviac utkveli v pamäti?

Drakov prieliv, v ktorom sme prekonávali 15-metrové vlny. Stretávajú sa v ňom Tichý a Atlantický oceán, rôzne prúdy vetra. Nepoznám človeka, ktorý by zažil tento prieliv pokojný. Hovorí sa o ňom, že je najnebezpečnejší na svete. Ešte horší je v búrke. My sme ju, našťastie, nezažili. Ďalším miestom bol ostrov Tristanda Cunha. Od najbližšej pevniny je vzdialený cca 2 800 km, žije na ňom asi 280 ľudí bez mobilného signálu a je aktívnou sopkou. Raz dokonca vybuchla, a preto boli domáci evakuovaní. Neskôr sa tam opäť vrátili a žijú dodnes. Ostrov nechcú opustiť, majú radi svoju komunitu, zaužívaný poriadok.

 

Foto: súkromný archív Martina Navrátila

 

Spolu s vami sa plavili aj ľudia pracujúci na polárnych staniciach, ktorí priamo vidia dôsledky globálneho otepľovania. Aké sú ich predpovede?

Musím zdôrazniť, že títo vedci sú kapacity vo svojich odboroch, študovali na Oxforde, Cambridgei a podobných prestížnych školách. Povedali, že čo sa týka klímy a globálneho otepľovania, tak je to v… Už nevedia, ako ľuďom povedať, že situácia je alarmujúca. Pred dvomi rokmi sa od Antarktídy odtrhol ľadovec s rozlohou 22 000 km2, čo predstavuje asi polovicu Slovenska. Roztápanie ľadovcov je šialené. Mnohí si myslia, že stúpanie hladiny oceánov o 2 – 3 cm ročne nič nie je. To je omyl. Minulý rok som bol na Šalamúnových ostrovoch v Tichomorí, kde voda stúpla o 2 cm a šesť ostrovov sa stalo neobývateľnými. Pretože slaná voda narušila zásoby sladkej vody. Ľudia preto ušli na hlavný ostrov, čo spôsobilo jeho preľudnenie atď. Slováci majú pocit, že keď momentálne žijú v pomerne príjemnom prostredí, tak je tento problém veľmi vzdialený. Ale aj u nás už badať zmeny – nenaplnené priehrady, vyschýnanie riek, studní… A jediným dôsledkom klimatických zmien nie je len roztápanie ľadovcov a dvíhanie hladín oceánov. Mení sa aj prúdenie jednotlivých vetrov. Akcia vyvolá reakciu. Tvrdím, že Zem nezahynie, len bude pre ľudí ťažšie žiť na niektorých miestach. Preto sa budú sťahovať za lepšími životnými podmienkami. To ovplyvní politiku, ekonomiku, hrozia strety kultúr…

 

Foto: súkromný archív Martina Navrátila

 

Čítala som, že výskumníci na polárnych staniciach si musia nechať vyoperovať slepé črevo, aby predišli možným zdravotným komplikáciám. Rozprávali vám o príprave na život v Antarktíde?

Kto tam chce ísť, podstupuje tvrdé psychologické testy. Musí dokázať, že je schopný žiť mesiace v malom a v tom istom priestore a v prostredí, pri mrazivých teplotách, vidieť stále tých istých ľudí, mať obmedzený pohyb… A áno, taktiež si musí dať vyoperovať slepé črevo, ale aj osmičky zuby.

Ak sa niekto rozhodne navštíviť Antarktídu, čo by ste mu odporučili pred cestou?

Uzavrieť poistku, lebo keď sa niečo stane, pomoc príde aj o dva týždne. A nebude to lacné. Svoju poistku som, našťastie, nemusel využiť. Ale jeden Holanďan, ktorý s nami cestoval, mal kvôli morskej chorobe nepriechodnosť čriev. Obrovské šťastie, že v tom období sme boli v blízkosti stanice s pristávacou plochou pre lietadlo a mohlo ho vziať na pevninu do nemocnice. Táto záchranná akcia stála 140 000 eur a práve vďaka poistke (vydáva sa v Anglicku a stojí okolo 400 libier) nemusel nič platiť. Naše slovenské komerčné poistenie v Antarktíde neplatí.

Zmenila vás táto plavba?

Zvykol som si byť sám sebou, viac som sa upokojil a uvedomil si, že veľa veci dokáže počkať.

Ako znie Antarktída?

Úplné ticho, ktoré počuť. Je výnimočná tým, že nikomu nepatrí. Všetky živočíšne druhy sú na nej chránené. Tu sa svet dohodol, že toto bude jedna obrovská rezervácia.

Ďakujem za rozhovor.

 

Martin Navrátil je rodený Ostravčan, ale momentálne žije v Bratislave. Živí sa cestovaním, písaním cestopisov aj prípravou rôznych expedícií. Založil cestovateľský web www.travelistan.sk, kde pravidelne radí a dáva tipy zo svojich ciest. Za 17 rokov precestoval 171 krajín.

Martin o svojej 52-dňovej plavbe a zážitkoch z Antarktídy porozpráva viac v Cestovateľskom kine 16. júla o 20:00 v košickom Kine Úsmev.

 

Eva Barnišinová

Foto: súkromný archív Martina Navrátila


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Ten pocit, keď sa v Antarktíde nachádzate v strede polmiliónovej kolónie tučniakov. (…) Tu sa svet dohodol, že toto bude jedna obrovská rezervácia.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems