Noora Västinen z Fínska: „Ako dieťa som bola presvedčená, že tanečník musí mať viac-menej dokonalé telo. Stále si to myslím, ibaže verím, že každé telo je vhodné pre tanec.“

| Téma čísla | 17. 5. 2019

Fínska tanečníčka Noora Västinen má ochorenie osteogenesis imperfecta, ktoré by sme mohli opísať ako nedokonalú tvorbu kostí. Aj napriek tomu, že je na vozíku, získala certifikát medzinárodného pedagóga inkluzívneho tanca. Košičanom ho priblížila na aprílovom workshope spolu s choreografkou a performerkou Katarínou Rampáčkovou a tanečníčkou Miškou Sabolovou. Účastníkom s aj bez hendikepu ukázali, ako tanec prirodzene búra pohybové „stereotypy“ a upozornili na prijatie/akceptáciu našich tiel – s ich možnosťami i obmedzeniami. Zároveň zdôraznili potrebu integrovanej spoločnosti.

Noora Västinen.
Foto: archív N. Västinen

Nepísané „pravidlá“ tanca s vozíkom

Noora má osteogenesis imperfecta už od detstva, avšak ochorenie jej nezabránilo venovať sa tomu, čo má najradšej – tancu. Ako ho zvláda aj s vozíkom? „Prvým pravidlom je pristupovať k osobe či tanečníkovi na vozíku ako k akémukoľvek inému človeku – s alebo bez hendikepu. Neposudzujme dopredu, čo vie alebo nevie urobiť. Stretávame predsa ľudskú bytosť, nie vozík. Je dôležité zostať v týchto situáciách deťmi, t. j. prebrať ich prístup, ísť priamo, nasledovať zvedavosť, pýtať sa, dotýkať, zoznamovať sa… Neexistuje hanba v túžbe vedieť a vypytovať sa. Tým sa predsa učíme,“ hovorí Noora a vysvetľuje rozdiel medzi tanečným a „obyčajným“ vozíkom. „Tanečný je ľahší, preto je obratnejší. V priestore sa tak môžem hýbať voľnejšie, čo váha obyčajného vozíka nemusí dovoľovať.“ Aby pri tanci nespadla, používa brzdové koliesko v zadnej časti vozíka. „Taktiež si však musím uvedomovať balans môjho ťažiska v závislosti k vozíku a gravitácii.“

Účastníci aprílového workshopu inkluzívneho tanca v Košiciach.
Foto: redakcia

 „Splynúť“ v tanci

Ako by mal vyzerať „tanečný dialóg“ medzi človekom s hendikepom a bez neho? „Jednoznačná odpoveď na túto otázku neexistuje, keďže postihnutie samo o sebe je komplexná záležitosť, zároveň jedinečná. Je tu množstvo neviditeľných vecí. Dosiahnuť dané spojenie by mohlo byť ľahšie, ak by sme boli už od detstva vystavení interakcii s odlišnosťou, s rôznymi ľuďmi, komunitami, umením a aj spoločnosťou. Ak sa už ako deti naučíme vnímať postihnutie ako jedinečnú charakteristiku, napríklad ako ,,ty máš hnedé vlasy, ja mám krehké kosti“, tak skôr porozumieme tomu, že rozdiely sú prirodzené pre každého z nás. Následne nebudeme hľadať to, čo nás rozdeľuje, ale to, čo nás všetkých spája. Tanec zjednocuje, preto je ,iný‘, keďže, žiaľ, žijeme stále v spoločnosti, ktorá vyčleňuje a izoluje ľudí s odlišnosťami.“

Noora so slovenskou tanečníčkou Michaelou Sabolovou.
Foto: redakcia

Ako deti na ihrisku

Každý vníma tanec inak. Pre Nooru je jazykom, skrz ktorý sa môže vyjadriť. „Keď s niekým tancujem, nemusíme rozprávať rovnakou rečou. Naším spoločným jazykom sa stáva pohyb a tanec. Ten je pre mňa tiež o vzťahoch – samej k sebe (keď počúvam svoje telo), ale aj o vzťahu k iným telám či priestoru, v ktorom sa vzájomne pohybujeme. Tanečnú improvizáciu považujem za zdieľané ihrisko. Dovoľuje nám byť niekým a niečím iným, kým/čím nie sme v každodenných životoch, a skrz ňu sa dokážeme spojiť dokonca i s neznámymi ľuďmi rovnako bezproblémovo ako deti na ihrisku.“ Podľa Noory je inkluzívny tanec pre všetkých. „S hendikepmi či bez nich. Po workshope inkluzívneho tanca v Košiciach ma najviac potešila spätná väzba v podobe nadšenia účastníkov. Sami objavili, že skrz neverbálnu komunikáciu (tancom a pohybom) sa vedeli lepšie spojiť s inými ľuďmi v skupine. Spoločné stretnutie tiež vnímali ako príjemný únik z reality a ich každodenných výziev, ktoré prekonávajú.“ Dodáme, že workshop začal utvorením kruhu, čím sme sa zoznámili a úprimne vyjadrili, ako vnímame svoje telo, jeho obmedzenia i dobré stránky, čo v nás vzbudilo vzájomnú dôveru. Zdraví boli zväčša spokojní (niektorých trápilo trošku väčšie brucho či stuhnuté kolená). Účastníci z Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach pomenovali svoje ochorenie (krehké kosti, mozgová obrna…) a ich výpovede spájalo jediné – odhodlanie. Ani jeden z nich sa nesťažoval. Nasledovali rôzne cvičenia, napríklad, zatvorením očí a pozorovaním dychu sme pozornosť upriamili na naše telo a sprítomnili sa, dlaňami sme sa navzájom dotýkali sŕdc, aby sme sa prepojili.

Vzájomné vnímanie tlkotu sŕdc.
Foto: redakcia

Integrácia tanečníkov s hendikepom

Noora na workshope zdôraznila potrebu dostupnosti hendikepovaných, a to nielen do priestorov na tanečné skúšky a performance, ale aj do hľadiska. „Je potrebné mať rampy a výťahy, nie schody, ktoré vedia byť prekážkou. Je ťažké byť súčasťou tanečnej komunity, ak neviete ani vstúpiť do objektu. To je základná vec nielen pre tanečníkov, ale pre kohokoľvek v spoločnosti. Ak je budova nedostupná, dotyčných ľudí to vyčlení, izoluje, prijímajúc správu, že daná komunita ich nevíta. Rada otváram a budujem možnosti, aby každý človek mohol byť súčasťou kultúrnych a umeleckých aktivít. Ak sa majú udiať zmeny, ktoré by veci sprístupňovali a robili by ich inkluzívnymi, najprv musia byť viditeľné. Tomu sa venujem. Povedomie verejnosti o tancovaní ľudí s hendikepom je najsilnejšie v USA, centrálnej Európe, Británii, na Novom Zélande, v škandinávskych a pobaltských krajinách. Verím, že sa bude šíriť aj ďalej. Sociálne a kultúrne výmeny, ako aj médiá tomu napomáhajú.“ Aj z toho dôvodu sa Noora zúčastňuje na workshopoch o životných zručnostiach po celom svete, spolupracuje s rôznymi nadáciami a centrami starostlivosti a aktívne sa zapája do viacerých tanečných projektov.

Foto: redakcia

Prvýkrát Noora navštívila Slovensko v roku 2015, kde dva mesiace pôsobila ako dobrovoľníčka v prešovskom OZ Barlička. Taktiež bude hosťom 2. ročníka medzinárodného festivalu súčasného tanca a nového cirkusu Move Fest Košice 2019 (22. – 27. mája v Tabačke) na tému SUPER POWERS – Super Sily. Nepôjde o superhrdinov či nadprirodzené javy, ale o sily, ktoré sa síce neprejavujú fyzicky, ale aj napriek tomu hýbu svetom – odvaha byť odlišný, vyjsť z komfortnej zóny, vyjadriť svoj názor, ukázať inakosť, prekročiť hranice všedného, vnímať a nájsť krásu tam, kde ju iní nevidia, ísť za pomyselné hranice…

 

Foto: redakcia

Noora Västinen začala s tancom v roku 2011. „Najprv to bola kontaktná improvizácia, ktorú som brala ako hobby. Odporučili mi ju známi. O päť rokov som sa začlenila do fínskej komunity inkluzívneho tanca DanceAbility Finland a stala sa členkou ich performatívneho zoskupenia Kaaos Company. Nasledujúci rok som dokončila štúdium v Lisabone a získala certifikát medzinárodného pedagóga inkluzívneho tanca. Odvtedy vediem hodiny v DanceAbility Finland na pravidelnej týždennej báze. Moji rodičia tancovali, odkedy si pamätám. Brali to ako záľubu, a tak bol tanec súčasťou môjho prostredia celý život. Ale nikdy som si nemyslela, že sa stanem tanečníčkou či lektorkou tanca. Ako dieťa som bola presvedčená, že tanečník musí mať viac-menej dokonalé telo. Stále si to myslím, ibaže verím, že každé telo je vhodné pre tanec.“

 

Foto: redakcia

 


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Noora Västinen z Fínska: „Ako dieťa som bola presvedčená, že tanečník musí mať viac-menej dokonalé telo. Stále si to myslím, ibaže verím, že každé telo je vhodné pre tanec.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems