Dobrých ľudzi še šadzi veľo zmesci

| Téma čísla | 17. 4. 2019

Keď som sa pred rokmi začala učiť tancovať, prišiel ku mne lektor a povedal: „Sú len dve veci, ktoré ti neumožňujú, aby si bola dobrá tanečníčka. Tvoja pravá a ľavá noha.“ Ej, keby tam bol vtedy Vlado Michalko a povedal mi to, čo pred niekoľkými dňami! „Tanec máme všetci v sebe. Kto skutočne chce a má rytmus (stačí trošku), tak vie tancovať.“ Ktovie, či by som dnes nebola členkou nejakého súboru. A vedeli ste, že v Kulturparku ich nájdeme až deväť? Deti, mládež, dospelí, karička, hip hop, čardáš, balet či odzemky. Všetci tancujú „samostatne“ za svoj „tím“ – a zároveň aj spoločne. Ako je to možné? Prezradia choreografi Vlado Michalko, Štefan Štec a Peter Vajda.

Zľava Peter Vajda a Štefan Štec. Foto: Martin Krestián

Pri prechádzaní chodbami Kulturparku (budova Bravo) počuť výskoty, výskoky, dupoty;

slovenčina sa mieša s východniarčinou i rusínčinou. Bodaj by aj nie, keď za jednými dverami učí Vlado Michalko laikov čardáš, za druhými Štefan Štec tancuje s Hornádom kolomyjku a za tretími Peter Vajda s Borievkou precvičujú šarišskú polku. To, že sú pod jednou strechou, využili na rôzne spolupráce a mnohé trvajú doteraz. „Nachádzame sa vo veľmi tvorivom areáli – sú tu detské i dospelácke súbory, skúšobňa Petra Biča, Vladove tanečné kurzy atď. Je super, že nemusíme hľadať spoločný priestor, aby sme sa stretli. Jednoducho zaklopeme na dvere a môžeme začať makať,“ pochvaľuje si spoločné „spolužitie“ Štefan Štec. Vlada Michalka teší, že spolupráce vznikajú prirodzene. „Prvou bolo hudobno-tanečné predstavenie Vytvorila dedina, tancuje mesto. Tanečníci – sólisti boli zo súborov Hornád, Borievka a tanečnej skupiny Patria, primášom Michal Noga a tri bloky sme choreograficky pripravili my traja. Chceli sme poukázať na fakt, že aj keď žijeme v mestách, tak nás tradičná ľudová kultúra stále ovplyvňuje a nesmierne radi ju uchovávame.“ Doplníme, že k ďalším úspešným spoločným projektom patrí aj tanečná inscenácia Gadžo Expres, Mi tromi, výstava Korene a krídla… V súčasnosti pripravujú špeciálny program k MS v ľadovom hokeji v spolupráci s KCUBaR, avšak bližšie info nechcú nateraz prezrádzať.

 

Mix žánrov

Trio choreografov priznáva, že nebyť spoločných priestorov, viaceré projekty by asi nevznikli. Štefan Štec spomína na spoločnú moderovačku s Peťom Bičom. „Pred ňou sme sa stretli na káve a zistili, že sme kulturparkoví susedia. Tak prečo to nevyužiť? Nahrali sme spoločnú pesničku, natočili klip aj s FS Hornád. A tak to má byť. Presne takéto rôznožánrové spolupráce spájajú ľudí. Je veľmi pekné a zároveň unikátne, že tanečné súbory v Košiciach vedia fungovať vedľa seba a zároveň prinášať spoločné projekty, ktoré priťahujú nielen folkloristov. Na jednom mieste sa stretávajú ľudia s rôznym uhlom pohľadu a myšlienkami. Je to ako vo filme, keď sa okoloidúci na ulici spoja v tom, čo majú radi. Kulturpark je akoby iná planéta.“

 Vlado Michalko. Foto: Martin Krestián

Vzory aj postup v záľube

V Kulturparku tancujú deti, mládež, dospelí i seniori. „Je pekné, keď sa nám striedajú tréningy v rovnakej sále, trebárs keď starší striedajú mladších, ale tí neodídu, ale ostanú a učia sa. Vnímajú ich ako vzory, inšpirujú sa,“ hodnotí Peter Vajda. Štefan Štec sa teší, že takéto deti zvyknú neskôr prejsť do dospeláckych súborov. „Vidia, že to má zmysel.“ Peter ďalej prezrádza, že aj keď deti na kurzoch nemá, občas ich navštívi na nejakom tréningu a naučí ich zopár krokov. „Cielenými hrami sa im snažím ukázať, aby nebrali tanec ako tanec, ale ako súčasť pohybu – behania, skákania. Postupne si tak osvoja zručnosti a motoriku.“

 

Žiadna závisť, len zdravá súťaživosť

„Spoločnú strechu“ hodnotí aj Peter Vajda ako veľkú výhodu. „Vidíme sa a vnímame, že tento súbor má nový program, tak aj my poďme s nejakou novinkou. Niekedy cítime, že musíme makať viac ako oni. Je to súťaženie, ale prospešné. Žiadna závisť, len zdravá konkurencia. Neustále sa hecujeme, dávame si impulzy, navzájom sme pre seba hnacími silami. Možno aj preto patria košické súbory k najlepším na Slovensku.“

Foto: redakcia

Mesiac v inom súbore? Žiadny problém

Kde je dobrá nálada, spev, hudba a tanec, tam nesmú chýbať úsmevné situácie. O jednu sa s nami podelil Štefan Štec. „Spomínam si, ako sme do súboru prijali tanečníka. Neprišiel prvý týždeň, druhý, tretí. Už sme sa začali obávať, čo sa stalo. Asi o mesiac ma vyhľadal a priznal sa, že on síce chodil na tanečné tréningy, avšak nie do Hornádu, ale do Borievky. Keď som sa ho spýtal, prečo, tak odpovedal, že si pomýlil dvere a namiesto doľava zabočil doprava. Dvere totiž nemáme označené. To akosi symbolicky odkazuje k tomu, že každý je vítaný.“ Vlado Michalko priznal, že vďaka svojim kamarátom získal nových tanečníkov na kurz. „FS Hornád mal konkurz. Niektorých neprijali, a keď vychádzali z miestnosti, počuli hudbu a prišli za ňou na kurz tanca. Zotrvali do konca a mali z toho neskutočný zážitok, tak sa prihlásili. O to viac ma teší, že niektorých vídam v sále doteraz.“

 

Kývanie cez stenu

Zaujímavosťou je, že partia choreografov občas spolupracuje aj na „konkurenčných“ tréningoch. Peter Vajda vysvetľuje, že ich majú v rovnakom termíne, len každý na inej strane budovy. „Stále je medzi nami nejaká aktivita – minimálne si zakývame cez presklenú stenu. Raz ja zaskočím na rozcvičke, inokedy si požičiame kroj či spoločne ideme do Archívu ľudovej kultúry.“ Načo ho využívajú? „Ak pripravujeme nový program a chceme presne poznať piesne či tance z konkrétnej lokality, stačí prejsť cez chodbu do archívu a tam nájdeme, čo potrebujeme. V minulosti to bolo náročné. Buď sme museli ísť do terénu a zrealizovať výskum tradícií priamo na mieste, alebo prosíkať rôzne kultúrne inštitúcie o poskytnutie záznamov, ktoré sme nakoniec aj tak nedostali,“ vysvetľuje Štefan Štec.

 

Nie za zatvorenými dverami

Spoločný „život“ v Kulturparku si choreografi nevedia vynachváliť ešte z jedného dôvodu. Prezradil ho Štefan Štec. „Väčšinou súbor ,žije‘ v nejakej miestnosti a ľudia zvonku sa k nemu nevedia dostať. Nemajú možnosť vidieť ho v prirodzenom prostredí, ale až rovno na festivalovom či divadelnom pódiu. Akousi pomyselnou hranicou je javisko. Lenže v Kulturparku, vonku na čerstvom vzduchu, ľudia pijú kávu či sa hrajú na tráve s deťmi a vedľa sa rozcvičujú decká z FS Borievka. O predstavenie a kultúrny zážitok je postarané :). Alebo nejaký záujemca pátra v Archíve ľudovej kultúry a popritom si pozrie nácvik tanečného súboru. Sú situácie, keď k nám počas tréningov niekto ,zablúdi‘, príp. nás počká na chodbe, aby sa niečo opýtal. Je to veľká výhoda, že sme tak otvorení verejnosti. Súbory zväčša ostávajú ,skryté‘.“

 

Už nie sú ochudobnení

Na otázku, či si vedia predstaviť pôsobenie v samostatných priestoroch, odpovedá Štefan Štec: „Asi ani nie. Je to tak veľmi prospešné, že priamo môžem spolupracovať s inými súbormi, choreografmi či hudobníkmi a k tomu mať ešte Archív ľudovej kultúry po ruke. Myslím, že by sme boli ochudobnení o zdieľanie našej práce. Tu je tá komunita, ktorá má spájať a z ktorej vychádza množstvo kreatívnej práce.“

 

FS Hornád. Foto: Martin Krestián

Stále moderný životný štýl i realita

Zaujímalo nás, ako milovníci ľudovej kultúry vnímajú folklór v súčasnosti. Štefan Štec spomenul rozhovor kamaráta – etnomuzikológa a folkloristu, ktorý žije v Kyjeve. „Povedal, že aj keď sa venuje folklóru, nevníma to tak, že sa venuje ničomu starodávnemu. Mohol by som ho prirovnať, napríklad, k jazzu – je stále moderný, stále živý.“ Vlado Michalko považuje folklór za každodennú realitu. „Priamo sa nás dotýka. Ako sa ľudia vracajú späť k zdravšiemu životnému štýlu a ku kontaktu s prírodou, tak sa vracajú aj k svojim tradíciám a predkom.“ Peter Vajda považuje folklór za štýl života. „Zmenil som zmýšľanie a spätne som začal vnímať inak starých rodičov a to, ako a prečo niečo robili. Folklór nie je len spev a tanec, ale aj spôsob, ako sa dá žiť. Krásne mi to ukázali starí rodičia. Dedo chodil v lajblíku a rajtkách, na svadbu v nalakovaných čižmách. S bratom si vyslúžili prezývku bľachári, pretože robili v okolí strechy. Pri práci si neustále spievali zemplínske pesničky a rytmicky búchali po plechu. Neuvedomoval som si, že to robia naschvál a udávajú tempo. Aj keď nie som spevák, začal som si aj ja pri každodenných činnostiach pospevovať.“

Foto: Martin Krestián

Folklór = identita

Trojica choreografov zdôrazňuje, že to, čo dnes považujeme za folklór, bol pre našich predkov bežný život. A určitým spôsobom je ním aj v súčasnosti. „Nemám rád nálepku, že dnes je folklór IN. Nie je nejaký ,výstrelok‘, je stále prítomný a treba ho zachovávať. Aj keď mám dojem, že túto identitu akoby niekedy potláčame,“ konštatuje Štefan Štec. Jeho myšlienku rozvíja Vlado Michalko: „Folklór je trend, ktorý ostáva. Môže kolísať, ale nikdy nezmizne. Iné krajiny nám v minulosti hovorili, čo je dobré a podľa toho sme sa obliekali, riadili. Postupne sme si uvedomovali, čo sme tu mali a začali byť na to viac hrdí. Priznávam, že do svojich sedemnástin som folklór nenávidel, nemal som rád tú štylizovanú podobu, ktorá vo mne evokovala spartakiádu. Až som sa v roku 1999 zaľúbil do starých záznamov. Keď som videl archívne zábery z 50. rokov, mal som zimomriavky z toho, akí boli ľudia prirodzení, akú energiu dávali do tanca, spevu… Uvedomil som si, že tak, ako niekde v Latinskej Amerike tancujú salsu, lebo je ,ich‘, tak aj ja chcem tancovať to ,naše‘. To je náš cieľ v Kulturparku i na rôznych kurzoch, festivaloch… – vrátiť ľudom tanec, napríklad, aby vedeli, že karička nie je len syr, ale aj náš archaický ženský kolesový tanec. A chceme vrátiť tanec z javiska medzi obyčajných ľudí, kam patrí.“

 

Tancujú Slováci veľa?

Podľa Vlada Michalka tancujeme málo. „Je to zvláštne – keď prídeme na podujatie, nemáme problém otvoriť ústa a spievať nahlas alebo potichu. Ale už sa akoby hanbíme postaviť. Možno je to podmienené aj tým, že ľudia nemajú v bežnom živote možnosť tancovať – v minulosti bola na dedine každú nedeľu zábava so živou hudbou. Kto skutočne chce a má rytmus (stačí trošku), tak vie tancovať. Už len bežná chôdza je v podstate základným motívom mnohých tancov.“ Štefan Štec sa pridáva: „Na tréningoch či kurzoch chceme, aby každý tancoval pre seba a nie pre ľudí, ktorí na neho pozerajú.“ Súhlasí s nimi aj Peter Vajda. „Keď som na diskotéke, zvyčajne sa opakuje rovnaký scenár. Ľudia sa najprv pohojdávajú. S pribúdajúcimi hodinami a aperitívovými posilneniami sa ,prebúdzajú‘, od DJ žiadajú folklórne ladené pesničky a robia podobné veci, ako my na tréningoch – skáču, točia sa, dievčatá začínajú výskať. Folklór je jednoducho v ľuďoch.“

Foto: Igor Kolenič

Ďakujem za rozhovor.

 

Eva Barnišinová

 

V priestoroch Kulturparku trénujú tieto organizácie: FS Borievka, FS Hornád, ĽH Hornád, ĽH Rada Kertisa, Rusínske trio, detský folklórny súbor Hanička, Klub Milovníkov Folklóru, Archív ľudovej kultúry, ale aj Peter Bič Projekt, Capoeira Oxumare, Črievička Baletná Školička, Angel Dance School a DS studio.

FS Borievka. Foto: Stano Žužo

Vladimír Michalko ako tanečník, pedagóg i choreograf pôsobil v mnohých súboroch. Teraz tvorí na voľnej nohe. Je spoluzakladateľom Archívu ľudovej umeleckej kultúry, OZ Klub Milovníkov Folklóru a riaditeľom interaktívneho folklórneho festivalu Rozhybkosti.

 

Štefan Štec je spevák rusínskych ľudových piesní. V máji 2018 vydal debutový album Poleťiv by’m na kraj svita. V súčasnosti je umeleckým vedúcim FS Hornád.

 

Peter Vajda je umeleckým vedúcim, choreografom a tanečným pedagógom FS Borievka. Na dráhe sólového tanečníka získal niekoľkých domácich i zahraničných ocenení a orientuje sa na tance východného Slovenska, rómsku kultúru a folklór našich južných susedov.

 

Foto: redakcia

 

Ľudová Veľká noc

Veľká noc je významným kresťanským sviatkom, ale v minulosti mali v ľudovom prostredí dôležité miesto aj rôzne obrady z predkresťanského obdobia. Súviseli s novou etapou v roľníckom roku, kedy bolo potrebné zabezpečiť hospodársku prosperitu, dobrú úrodu, zdravie zvierat a ľudí. Bol to čas určený na jarnú očistu – fyzickú aj duchovnú. Pred Veľkou nocou bolo treba obnoviť a vyčistiť príbytky, umyť riad, v ktorom gazdiné pripravovali obradné jedlá, ale dbať sa muselo aj na osobnú očistu. Magické účinky sa v tieto dni pripisovali vode. Ľudia sa v určené dni chodili pred východom slnka umývať na potok. Umývanie sprevádzalo odriekanie obradných rečí. Verilo sa, že voda zmyje všetky choroby, upevní zdravie a privolá krásu. Veľkonočnou vodou sa zvykli vyplachovať ústa, aby ľudí neboleli zuby. Aj oblievanie na Veľkonočný pondelok bolo tradičným ochranným, očistným a plodonosným úkonom.

V tomto období bola zvýšená aktivita nadprirodzených síl. Čarovnú moc pripisovali strigám, ktoré často škodili dobytku. Ľudia používali rôzne prostriedky, ako napríklad cesnak, cibuľu, okurovanie, aby dobytok pred strigami ochránili. Zvieratám uväzovali červenú niť do chvosta proti urieknutiu. Zvlášť veľký dôraz na ochranu dávali gazdovia pred prvým výhonom dobytka, ktorý pripadá na toto ročné obdobie. Napríklad na Zemplíne museli kone alebo kravy prekročiť žeravé uhlíky, aby boli uchránené pred chorobami. Dobytok vyháňali na pašu zeleným vŕbovým prútím, aby „neuschol“. Kravy vytierali mužskými gaťami, aby boli plodné a pysky im natierali slaninou, aby sa nezduli.

Symbolický význam mali pokrmy, ktoré sa vo veľkonočnom čase pripravovali. Na Zelený štvrtok sa zvykli jesť prívarky z mladej žihľavy alebo špenát na upevnenie zdravia a sily. Na veľkonočný stôl gazdiné pripravovali obradový koláč z bieleho kysnutého cesta – pasku. Dôležité miesto mali vajíčka, ktoré symbolizovali plodnosť a kolobeh života. Jedenie vajec na Veľkonočnú nedeľu malo chrániť pred zlými duchmi. Pre východné Slovensko je typickou špecialitou z mlieka a vajíčok syrek alebo žolta hrudka. Kraslice, na východnom Slovensku nazývané aj pisanky, ktoré dievčatá ozdobovali pre svojich nápadníkov, ukrývali vo svojich ornamentoch a rôznych farbách mnohé symbolické významy, spojené s jarou, prebúdzaním a novým životom.

Pre východné Slovensko sú typické obradové tance chorovody, ktoré tancovali dievčatá alebo mladé ženy práve v jarnom období, napríklad počas Veľkonočnej nedele, a okrem zábavno-hernej funkcie bolo ich prvotným zmyslom vítanie jari, prebúdzanie sa prírody, slnka a nového života.

 

Autor textu: Michaela Dvoekonko. Zdroj: Horváthová Emília, Rok vo zvykoch nášho ľudu, 1986, Bratislava a Encyklopéria ľudovej kultúry, Botík, J. – Slavkovský, P. 1995, Bratislava.

 

 


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Dobrých ľudzi še šadzi veľo zmesci

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems