Ľudí i vtáčikov „súdi“ podľa prvého počutia

| Reportáž | 25. 2. 2019

Jarmila Zrubáková dokáže podľa spevu rozoznať približne päťdesiat druhov vtákov. Taktiež nasnímala miechu pod konfokálnym mikroskopom a fotografia zvíťazila v celoslovenskej súťaži. Vo voľnom čase je Jarka osobnou asistentkou nevidiaceho chlapca, ktorého doučuje nemčinu a biológiu. Najnovšie je aj jeho navádzačka pri lyžovaní a behaní.

 

Foto: súkromný archív
Jarmila Zrubáková

Veľmi rýchlo sa nadchne pre niečo nové a rada skúma maličkosti – takáto charakteristika vystihuje Jarku Zrubákovú. Rodáčku z Liptovských Revúc od detstva fascinovala príroda. „Do tajov života v lese ma zasvätil docent Miroslav Saniga. V mojom rodisku má vtáčiu záhradku. Vedel, že rada maľujem, a preto ma často požiadal o obrázky operencov. Začali sme spolu podnikať výlety do prírody a on ma učil rozoznávať jednotlivé druhy vtákov podľa spevu. Vždy ma upozornil na ten-ktorý zvuk a povedal, komu patrí. Naše prechádzky boli buď skoro ráno, alebo neskoro večer. Občas, keď sa prechádzam po košických uliciach, zvyknem spozornieť a počúvať – toto je oriešok, tam spieva brhlík či kôrovník. Doteraz viem identifikovať približne päťdesiat druhov vtákov, najmä spevavcov. Je potrebné rozlišovať, či ide o vtáčí spev, alebo hlas – tých je niekoľko a sú vždy iné, napríklad pri kŕmení mladých alebo keď uvidia predátora. Niekedy pri lesných potulkách napodobňujem spev kuvika vrabčieho. Pretože je predátorom hniezd, väčšina spevavcov ho nemá rada. Ak ho začujú, združia sa a začnú ho prenasledovať. Užívam si, keď sa prechádzam po lese, popiskujem si ako kuvičok a za mnou letí kŕdeľ rôznych vtáčikov. Môjmu srdcu blízky je murárik červenokrídly. Aj keď som ho ešte nikdy nevidela, najčastejšie ho kreslím na papier či maľujem na drevo. Žije u nás, ale je viazaný na biotop vápencovo-dolomitových skál. Na Slovensku sa vyskytuje okolo tridsať párov tohto jedinca, väčšinou v prírodných rezerváciách.“ Jarka sa dodnes učí rozoznávať spev vtákov – okrem výletov do prírody sú dobrým zdrojom aj internetové nahrávky.

 

Skúma miechu

Koncom štvrtého ročníka na strednej škole dostala Jarka boreliózu. „Nemohla som sa veľmi pohybovať, trápili ma zapálené kĺby. Preto som nešla študovať do Tatranskej Javoriny na Výskumný ústav vysokohorskej biológie, ale vybrala som si UPJŠ v Košiciach, odbor biológia. Prelomová bola skúška z histológie (náuka o tkanivách) v prvom ročníku, počas ktorej ma skúšajúca pozvala do ich vedeckého tímu, zaujímajúceho sa o nervový systém. Aktuálne študujem odbor molekulárna cytológia. Spoločne s inými doktorandmi a vedcami sa zaoberáme bunkami výstelky centrálneho kanála miechy a ich vzťahu s cievnym systémom. Zmyslom našej práce je odokryť rúško tajomstva, prečo sú tieto bunky napojené svojimi výbežkami na cievy. Prípadne, aké látky sú medzi nimi transportované. Je predpoklad, že súčasťou buniek výstelky centrálneho kanála sú aj kmeňové bunky, ktoré by mohli mať potenciál obnovy tkaniva, napríklad po úraze. Operačnými zásahmi vykonávame poškodenie miechy a následne sledujeme odpoveď daného tkaniva. Naša pracovná skupina sa zaoberá tzv. základným výskumom, pričom veríme, že v budúcnosti sa stane pevnou pôdou aplikovaného výskumu. Ale to si žiada ešte veľa tvrdej práce a skúmania. Viac podrobností nemôžem prezradiť.“

 

Náhodný objav v tajuplnom vlákne

S vyššie spomínaným výskumom uspela Jarka na minuloročnej študentskej vedeckej konferencii na PF UPJŠ v sekcii Genetika, bunková biológia a mikrobiológia. Jej príspevok sa umiestnil na prvom mieste. „Okrem iných zistení sa mi s tímom podarilo identifikovať, že súčasťou Reiznerovho vlákna v centrálnom kanáli miechy je glykoproteín CD31. Bol to objav, keďže dovtedy o ňom nebola zmienka v žiadnej odbornej literatúre. Samozrejme, aj táto problematika je predmetom ďalšieho výskumu.“

 

Víťazná fotografia

V rámci Týždňa vedy a techniky na Slovensku sa v závere roka 2018 uskutočnil šiesty ročník fotografickej súťaže. Jej téma znela „Môj experiment“. V kategórii doktorandov a mladých ľudí do 30 rokov zvíťazila Jarka. Svoju fotografiu pomenovala Tajomné prepojenie medzi bunkami výstelky centrálneho kanála miechy a cievami. „Vznikla počas magisterského štúdia. Zachytáva priečny prierez miechy – ako je viditeľná pod konfokálnym mikroskopom s tisícnásobným priblížením.“

Foto: súkromný archív
Víťazná fotografia na súťaži v rámci Týždňa vedy a techniky v roku 2018.

Očami nevidiaceho

Jarka je už takmer tretí rok osobnou asistentkou nevidiaceho chlapca z Hrčeľa. „Vysvetľujem mu biológiu a nemčinu. Dokonca postúpil do krajského kola biologickej olympiády. Prednedávnom som začala byť aj jeho navádzačkou pri lyžovaní a behaní. Je to pre mňa niečo nové. Táto skúsenosť ma napĺňa radosťou. Viem sa vcítiť do maličkostí, pri lyžovaní mu podrobne popisujem sklon svahu, kedy a do ktorej strany má zatočiť. Naučila som sa popri ňom viac počúvať okolie, nedať sa ovplyvniť zrakom – povrchom človeka.“

Foto: súkromný archív
Maľba, červienka obyčajná.

Vo voľnom čase sa Jarka venuje maľovaniu na drevo, taktiež pracuje na ilustráciách do knihy Anatómia človeka. Rada píše úvahy a fotografuje.

 

Foto: súkromný archív
Kresba ceruzkou – rybárik riečny.

Jarmila Zrubáková (1994) študuje molekulárnu cytológiu  v 1. ročníku doktorandského štúdia na Katedre bunkovej biológie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach.

 

Eva Barnišinová


Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Ľudí i vtáčikov „súdi“ podľa prvého počutia

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems