Ako lekárka aj dobrovoľníčka strávila päťdesiat dní v najchudobnejších častiach Indie

| Téma čísla | 12. 10. 2018

Košická študentka medicíny Zuzana Diničová strávila štyri týždne v indickej štátnej nemocnici pre najchudobnejších ľudí v meste Vadodara. Porozprávala nám, že tunajší pacienti majú strach z lekárov a na operačných sálach vládne absolútny chaos. Po skončení stáže sa presunula o 1100 kilometrov na juh do Manvi, aby ako dobrovoľníčka pomohla deťom z najnižšej vrstvy k vzdelaniu.

Do Indie si letela na medicínsku stáž. Na akom nemocničnom oddelení si pôsobila?
Na gynekológii v štátnej nemocnici pre najchudobnejších obyvateľov v meste Vadodara, štát Gujarat. V Indii trvá štúdium medicíny približne štyri a pol roka, u nás šesť. Bola som štvrtáčka, takže ma považovali za „hotovú“ lekárku – kolegyňu. Ich prístup ma milo prekvapil. Nestála som v kúte ako nemý pozorovateľ. Pustili ma k operácii, ukázali a vysvetlili, čomu som nerozumela. Na Slovensku nie každý lekár chce mať medikov pri práci. A ak ide o gynekologické oddelenie, rodičky občas nesúhlasia, aby boli študenti pri pôrode.

Zuzana s indickým dievčatkom Soujanyou. Foto: Tomáš Točik

Ako by si zhodnotila zdravotnú starostlivosť vo vadodarskej nemocnici?
Ako som spomenula, správali sa ku mne ako ku kolegyni. Aj napriek tomu, že som mala status študenta. Na praxi či stážach v slovenských nemocniciach som viac pociťovala nadradenosť lekárov. Ich správanie je občas odradzujúce a niektorí spolužiaci odchádzali z oddelenia znechutení. Vo Vadodare som bola nemilo prekvapená zo zlého vybavenia, zariadenia, starých prístrojov, špiny, personál sa v rovnakom oblečení pohyboval medzi pacientmi na izbách aj operačke…. Šokovalo ma, že na operačných sálach často vládol chaos. Sestrička – inštrumentárka nevedela podať lekárovi požadovaný nástroj. Raz dokonca poprosila inú sestru, nech jej nájde a podá daný inštrument, a to aj napriek tomu, že dotyčná nebola sterilne oblečená. Nakoniec jej nástroj dala a pokračovalo sa v operovaní. Taktiež sa mi nepáčilo, že zdravotný personál mal rúško často pod nosom, pritom dýchaním sa prenáša veľa baktérií. Operačná sála bola frekventovaným miestom. Nachádzalo sa v nej množstvo ľudí, niektorí len „prechádzali“. Z mojich skúseností na Slovensku je toto nemysliteľné. Ak mňa a spolužiakov občas zavolali pozerať sa na operáciu, mali sme vyznačené miesto na pohyb a boli sterilne oblečení. Ak by sa niekto nesterilný dotkol inštrumentálneho stolíka, hneď je operácia prerušená a všetky nástroje sa musia vymeniť.

Prispôsobila si sa správaniu domáceho personálu, alebo išla podľa slovenského „štandardu“?
Snažila som sa ísť podľa našich pravidiel, ale niekedy to nebolo možné. Jasné, že som rúško mala vždy aj na nose a nikdy nie pod ním. Spomínam si však na jednu nepríjemnú situáciu na pôrodnej sále. Lekárka zašívala pacientku a potrebovala gázu, keďže rana krvácala. Zbadala ma na chodbe a žiadala, aby som jej ju podala zo sterilnej nádoby. Nechcela som. Nebola som sterilne oblečená a nemala vydezinfikované ruky. Keď mi tretíkrát zvýšeným hlasom povedala, nech jej dám obväz, v kútiku duše som verila, že si ním „len“ utrie ruku. Šok nastal, keď gázou vyčistila pacientkinu ranu.

Bežné indické obydlie chudobných. Foto: súkromný archív

Ako vnímali pacienti vo Vadodare „bielu“ slovenskú lekárku?
Bála som sa, že ma odmietnu a nebudú chcieť „bielu“ lekárku. Ale nič také sa nestalo. Skôr boli šokovaní, že ma tam vidia. Zvedavo si ma obzerali. Pôsobila som v nemocnici pre najchudobnejších ľudí s bezplatnou zdravotnou starostlivosťou a možno preto sa nesprávali odmietavo. Indický režim ich akoby „naučil“ vynútenej pokore a poslušnosti. Pacientky by si nedovolili oponovať lekárovi. Ako som spomínala, vzťah zdravotný personál – medik bol vynikajúci, kolegiálny. Ale medzi chudobným Indom a lekárom bola obrovská nadradenosť. Ten na pacientov sem-tam pokričal, zanadával. A oni boli v pozícii „poslušných prikyvovačov“. Z našich nemocníc som zvyknutá, že ak sú pacienti v bolestiach, je vhodné utíšiť ich, podporiť, povzbudiť, usmiať sa. Keď som to robila v Indii, kolegovia to považovali za divadielko.

Prečo sa podľa teba lekári vo vadodarskej nemocnici takto správali k pacientom?
Možno tým, že India je druhou najľudnatejšou krajinou a spoločnosť je rozdelená na kasty. Tí z najnižšej vrstvy niekedy nie sú považovaní za ľudí, ale polozvieratá. Nevylučujem, že k bohatším pacientom na súkromných klinikách a nemocniciach sa indickí lekári správajú úplne inak. Ale v nemocnici, kde som stážovala, bola obrovská a citeľná priepasť medzi lekárom a pacientom. Je smutné, že sa človek nespráva ľudsky k inému len pre postavenie. A predpokladám, že prístup lekárov je čiastočne podmienený aj odlišným vnímaním hodnoty života a smrti.

Mesto Darjeeling, Himaláje. Kaskádovité domy v nadmorskej výške 2000 m. n. m. Foto: súkromný archív

Ako vnímajú život a smrť?
Smrť vnímajú, najmä najnižšie indické kasty, prirodzenejšie, teda že každý je pominuteľný. Preto neoplakávajú zosnulých až tak ako my. Miestne náboženstvá, najmä hinduizmus, verí v reinkarnáciu, že duša bude po smrti žiť ďalej v inom tele. Chudobným ľuďom nie je poskytovaná zdravotná starostlivosť na dobrej úrovni, niekedy takmer žiadna. Priemerná dĺžka života je preto nižšia, úmrtia sú bežné aj v mladom veku. Často náhle, bez zjavnej príčiny a predchádzajúcej diagnostiky.

Ako sa po takýchto skúsenostiach pozeráš na život na Slovensku?
Pobyt v Indii ma pozitívne poznačil. Indovia ma naučili neplánovať dlhodobo. Žiť v prítomnosti. Netrápiť sa, čo bude o rok, dva. A vážiť si, čo mám. Dokopy nevlastnia takmer nič a napriek tomu dokážu byť šťastní – sú bosí, majú dom tvorený štyrmi stĺpmi a prehodený plachtou, sedia vonku, popíjajú čaj, usmievajú sa na teba, sú spokojní. Možno je to podmienené tým, že nevedia, že sa dá žiť aj inak. My sa máme neporovnateľne lepšie, no žijeme príliš hektický život na to, aby sme si ho dokázali naplno užiť.

Denná práca – pouličný predaj ovocia. Foto: súkromný archív

Po štyroch týždňoch v nemocnici si sa ako dobrovoľníčka vybrala na juh Indie. Prečo?
Minulý rok som videla videoreportáž o dobrovoľníckej práci Slovákov v sirotinci s HIV pozitívnymi deťmi v Indii. Ich práca ma veľmi oslovila, preto som sa rozhodla, že v budúcnosti by som tam rada pôsobila ako dobrovoľníčka. Keď som sa dozvedela, že idem na stáž do Vadodary, usilovala som sa prepojiť ju s charitatívnou činnosťou. V Trnave sa v tom čase organizovala skupina Slovákov, ktorí plánovali ísť na päťtýždňové misie do mestečka Manvi v južnej časti Indie. Nakoniec som s nimi strávila iba dva týždne, keďže dátum ich pobytu sa prelínal s mojou stážou. Hneď po jej skončení som sa vybrala vlakom za nimi. Cesta trvala devätnásť hodín a na žiadosť kolegov z nemocnice som si musela priplatiť za najvyššiu triedu. Inak by ma nepustili. Pochádzali z vyšších kást a priznali sa, že vlakom nikdy necestovali. Obávali sa, že keď spolucestujúci uvidia bielu ženu, samu, bez znalosti miestneho jazyka v nočnom vlaku, tak zneužijú situáciu.

Oslava ôsmych narodenín malej Soujanye, ktorá chodí do školy aj vďaka občianskemu združeniu Cesta domov. Foto: Tomáš Točik

Čo si máme predstaviť pod najvyššou triedou indických železníc?
Je klimatizovaná a mohla by som ju prirovnať k vybaveniu nášho priemerného vlaku. Jazda trvala devätnásť hodín, prešli sme približne 1100 kilometrov. Za lístok som zaplatila cca päťdesiat eur, lebo som ho kupovala na poslednú chvíľu. Rovnaká trasa späť stála v prepočte šesť eur. V Indii sa totiž lístky rezervujú aj tri mesiace dopredu cez registračný elektronický systém. Takže čím skôr kúpite, tým sú lacnejšie. Ale vo vlaku aj pri prehliadke turistických destinácií som sa cítila ako chodiaca atrakcia.

Prečo?
Fotili si ma, šuškali, ukazovali na mňa prstom. Najprv to bolo vtipné, potom milé a neskôr otravné. Bola som jediná „biela“ vo vlaku. Niektorí sa so mnou aj fotili. Našťastie si ku mne prisadol mladý indický študent. Videl, že mi nie je príjemné, ako na mňa ostatní civia a ospravedlňoval sa za ich správanie. Bolo to možno podobné, ako keď na Slovensko prišli prví černosi a staršia generácia bola „hotová“. Mladší Indovia sú viac interkontinentálni, vedia anglicky, žena bielej pleti nie je pre nich atrakciou.

Fotenie s turistami je u mladých Indov veľmi obľúbené. Foto: Tomáš Točik

Vrátim sa k dobrovoľníctvu – čo si v indickom mestečku Manvi robila?
Mnoho detí z najnižšej kasty „nedotknuteľných“ (tzv. dalitov – takýmto termínom označujú najchudobnejších Indov) študuje v Manvi. Nachádza sa tam základná škola s internátom, univerzitná prípravka a bakalársky stupeň vysokej školy. V ich priestoroch sprostredkováva občianske združenie Cesta domov na čele s Lenkou Pandya Rabarovou vzdelanie dalitským deťom. Zabezpečuje im vyučovanie, internát, stravu… Úlohou dobrovoľníkov v minulosti boli stavebné práce, teraz najmä administratíva – papierovačky, web atď. Hocikto si môže takéto dieťa adoptovať na diaľku a finančne ho podporiť vo vzdelávaní. Aby sa tak stalo, je potrebné zhromaždiť informácie o danej osobe, preložiť ich, nahodiť na webovú stránku, urobiť fotodokumentáciu… Pre chudobné indické deti je vzdelanie to najviac, čo môžu dostať. Je pekné, ak ich nakŕmime, ale stále je to dočasné. Ak im dáme vzdelanie, dokážu sa v budúcnosti postaviť na vlastné nohy, nájsť si slušnú prácu, zabezpečiť dôstojný život sebe aj rodine. Je smutné, že nie všetky indické deti majú možnosť kvalitného vzdelávania. Mnohé ostávajú izolované v chudobnej komunite bez akejkoľvek možnosti zlepšenia života. Byť dalitom znamená byť odsúdený na nedostatočné vzdelávanie. Existuje u nich povinná školská dochádzka, ale v štátnej škole sa častokrát nenaučia ani čítať, ani písať – buď je to nezáujem učiteľa o žiakov, alebo rodičia nedbajú na to, aby ich deti pravidelne navštevovali školu. Okrem štátnych školských zariadení majú aj súkromné. Ale navštevujú ich iba tí, ktorí si ich môžu finančne dovoliť. Takže v tom je veľká diskriminácia. Školy taktiež musia platiť štátu daň za každého žiaka. Na Slovensku je prirodzené, že šesťroční nastúpia do prvého ročníka, základne školy sú viac-menej rovnakého štandardu, nikto nie je znevýhodňovaný, čo sa týka sociálneho či profesného postavenia – chudobní aj bohatí sa môžu stretnúť v jednej triede. V Indii to neplatí.

Indické dievčatko Soujanya ako študentka Loyola school v Manvi. Foto: Tomáš Točík

Týždne si sa denno-denne stretávala s najchudobnejšími Indmi. Ako by si opísala ich život?
Žijú v úplnej symbióze s prírodou. Chodia bosí aj napriek tomu, že v okolí sa nachádza niekoľko druhov jedovatých škorpiónov či hadov. Tie boli mojou osobnou nočnou morou. Vždy, keď som prišla na nové miesto, do inej lokality, viedla som „krížový výsluch“ typu – sú tu hady, mali ste niekedy v izbe hada atď. Keď som bola vo Vadodare na stáži, tam sa jedovaté plazy nevyskytovali. V Manvi áno. Spomínam si, že som šla po chodníku a zrazu ma kamarát prudko odtiahol do stredu. Dôrazne ma upozornil, aby som nekráčala po kraji cesty, lebo v tráve môžu byť kobry či škorpióny. Vždy pred spaním som zatvorila okno a skontrolovala izbu. Našťastie, nič jedovaté som nikdy nenašla, maximálne nejaké jašteričky a gekony. A tie mi nevadili. Čo sa týka života Indov, nemilo ma prekvapilo, že niektoré dedinky v okolí Manvi nemajú dobrý zdroj pitnej vody. Chodia po ňu niekoľko kilometrov do studní. A to skoro ráno. Keďže je špinavá, nechajú ju „odstáť“ v nádobách, aby sa nečistoty usadili na dne a voda bola ako-tak čistá. Veľkým šokom je pre mňa stále pretrvávajúci kastovnícky systém. Že žijeme v 21. storočí a stále niekto vytláča ľudí zo spoločnosti a dokonca niektorých považuje za polozvieratá. A pritom som za 50 dní v Indii mala s tými najbiednejšími len príjemné skúsenosti. Boli chudobní, ale o to viac milí, ochotní, chceli mi úprimne pomôcť bez nejakých bočných úmyslov okradnúť ma či vyžobrať peniaze. Keď som prišla do ich dediniek, snažili sa mi ponúknuť aj to málo, čo vlastnili. Ocitla som sa v jednej nebezpečnej situácii, ale mojím vlastným pričinením.

Loyola school v Manvi. Foto: súkromný archív

Čo sa stalo?
Bola som v galérii a nevšimla si, že je tam prísny zákaz fotiť. Tak som si urobila jednu fotografiu. Odložila som mobil a užívala si prehliadku. Nikto ma neupozornil, nekričal. Pri odchode sa predo mnou zatvorili dvere, obkľúčili ma strážnici so samopalmi a povedali, aby som išla s nimi, pretože som porušila zákaz. Hrozila mi pokuta niekoľko stoviek eur. Odviedli ma do zadnej miestnosti. Našťastie, do galérie ma sprevádzala menšia skupinka ľudí a indický sprievodca. Začal klopať na dvere a hádať sa so strážnikmi, dokonca ich chcel podplatiť, aby ma pustili. Riskoval stratu práce, možno aj väzenie. Nakoniec som foto vymazala, pustili ma a ani som neplatila pokutu. Netuším, čo im sprievodca povedal. Aj napriek tomu som sa v Indii necítila ohrozená – žiadne konflikty či žalúdočné problémy.

Indické jedlá sú známe svojimi koreninami. Nevadilo ti to?
Mám rada pálivé, takže žalúdok bol zvyknutý. Ale pri niektorých chodoch mi tiekli slzy. Indovia zvyknú používať chilli v jedlách tak, ako my červenú papriku. Tiež ma zaujalo ich stolovanie. Nesedia za stolom, ale na zemi. Potravu jedia rukami, nepoužívajú príbor. Ďalší rozdiel je, že my si umývame ruky pred jedlom a oni po ňom. V súvislosti s tým spomeniem jednu udalosť. S niekoľkými dobrovoľníkmi a deťmi som sa hrala vonku. Zrazu nás jedna rodina zavolala na trojchodovú večeru. Bola to obrovská pocta, že aj napriek svojej chudobe sa s nami chcú podeliť s jedlom. Posadali sme na zem a uvedomila som si, že nemám umyté ruky a zabudla som vziať so sebou dezinfekčný prostriedok. Druhá výzva prišla po zistení, že prvý chod večere je vajíčko na nejakej omáčke. Paradoxne, celý pobyt v Indii som sa snažila vyhýbať sa vajíčkam, keďže sú častým zdrojom salmonelózy a je zrejmé, že ich neskladujú v chladničke. Takže som nedokázala jesť špinavými rukami a k tomu vajce. Ale prekonala som sa. Bolo by veľmi neúctivé voči danej rodine, ak by som odmietla ich pohostinnosť. A práve u nich som ochutnala najlepšie jedlo v Indii – chappati, typické indické lokše so zeleninou a korenistou omáčkou a sladké rezance v kokosovom mlieku. Úžasne to dochutili. Indovia sú majstri, čo sa týka korenín.

Jedlo typické pre štát Gujarat na severe Indie. Foto: súkromný archív

V Indii si strávila 50 dní, obklopená chudobou. Čo všetko obnášala príprava na takúto cestu?
Základ úspechu bolo psychicky pripraviť rodičov, že idem do Indie. Na druhej strane, aj samu seba. Okolie mi veľmi nepomáhalo, jeho reakcie ma uzemnili. Kamaráti sa pýtali, či som sa zbláznila. Spolužiaci mi posielali články o rôznych nešťastiach. Mamina prvá otázka bola: „Dá sa to zrušiť?“ Keď som bola pred cestou pri lekárovi, tak zalomil rukami a vzdychol: „Prečo ide mladé dievča na takéto miesto?“ V poisťovni mi pri vysvetľovaní podmienok cestovného poistenia zdôraznili slová: „…v prípade prevozu mŕtveho tela do krajiny…“ Pomyslela som si, že sa asi všetci zbláznili. Nikto neprejavil rovnaké nadšenie ako ja. Len sa pýtali, či viem, čo sa mi tam môže stať. Dôležité bolo nepoľaviť v rozhodnutí a splniť si sen. Ďalšia príprava zahŕňala oficiality ako víza, očkovania či zmenu peňazí. Bola som prekvapená, že u nás nedostať indické rupie, len priamo v Indii. Je totiž zákaz vyvážať menu z ich krajiny. Tiež som zo všetkého mala kópie – bankomatové karty, mobily, pas, zdravotný preukaz…, aby som mala zálohu, ak niečo stratím alebo ma okradnú.

Výhľad na mesto Gangtok, Himaláje, ktoré sa nachádza v blízkosti hranice Indie s Čínou a Nepálom. Foto: súkromný archív

Ako vyzerala tvoja batožina?
Keďže som deň pred odletom mala skúšku na univerzite, domov prišla večer a skoro ráno už cestovala, nestihla som sa poriadne zbaliť. Z frustrácie som nakoniec vzala turistický vak, hodila doň doklady, lieky, päť tričiek a dvoje nohavice. Rozhodla som sa, že všetko ostatné kúpim priamo v Indii. Do exotiky „exoticky“. Ako správna žena som nakúpila aj to, čo som nepotrebovala. Zamilovaná do Indie som si jej kúsok chcela priniesť domov – tradičné oblečenie (na naše pomery nebolo drahé) ako široké nohavice či kurty (tuniky). Nechýbali suveníry či tri kilá sypaného čaju z himalájskej plantáže. Takže som na letisko dorazila s dvomi kuframi a vakom. Dokonca som sa bála, či mi všetko vezmú do lietadla, keďže batožina bola ťažšia približne o desať kíl. Našťastie, bezpečnostná kontrola sa zľutovala, keď videla, že ma čaká niekoľko prestupov a cestujem až do Košíc.

Plánuješ sa ešte niekedy vrátiť do Indie?
Rozhodne. Je to krásna krajina, plná paradoxov, rozmanitých vôní, farieb a kultúr. Ak bude v budúcnosti príležitosť, s radosťou sa tam opäť vrátim.

Bližšie informácie o občianskom združení Cesta domov nájdete na www.cestadomov.sk.

Ďakujem za rozhovor.

Eva Barnišinová


Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Ako lekárka aj dobrovoľníčka strávila päťdesiat dní v najchudobnejších častiach Indie

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems