„Nechceme, aby tajomstvá kuchyne Rusínov zapadli prachom“

Nová kniha rusínskych receptov je dizajnovým skvostom

| Téma čísla | 14. 9. 2018

Východniarka, hrdá Rusínka a moderátorka Oli Džupinková vydáva knihu typických rusínskych receptov. Obsahuje 52 jedál, ktoré sa v jej rodine tradovali z generácie na generáciu. Kuchárka vychádza v troch jazykoch a nádhernom čistom dizajne, čiže sa z nej môže stať zberateľský kúsok nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Autorom grafického dizajnu knihy je Tomáš Kompaník.

Prečo si sa rozhodla vydať knihu rusínskych receptov?
Prvý dôvod bol úplne spontánny. Svojich kamarátov zo Žiliny a z Bratislavy som pozvala na návštevu k nám domov do dedinky Pichne, pretože chceli vidieť kraj, odkiaľ pochádzam. Moji rodičia, inak úžasní hostitelia, ich prijali s otvorenou náručou a mama im navarila tradičné jedlá ako tatarčané pirohy, dyňanka, mačanka, holubky aj tradičné kysnuté koláče, my ich voláme baničata. Kamarátom, samozrejme, veľmi chutilo, mamy Oľgy sa pýtali na recepty a robili s srandu, že by mala vydať knihu. Lenže, čím viac sme to spomínali, tým viac sme si uvedomovali, že je to dobrý nápad. S kamarátom Peťom Šuchtárom sme sa nakoniec rozhodli, že knihu vydáme. Hneď na začiatku sme zistili, že moja mama nemá žiaden recept zapísaný a robieva ich spamäti. Musela
som ich preto všetky napísať nanovo.

Čiže recepty, ktoré nájdeme v knihe, sa vo vašej rodine tradovali z generácie na generáciu?
Áno. Mama s jej sestrou sú úžasné kuchárky, tradičné jedlá už roky varia a pečú spamäti. A keď som nejaký recept chcela pripraviť, tak som jej zavolala a ona mi ho nadiktovala po telefóne. Nevediem si však žiaden receptár, papier sa stále niekde stratil a už vtedy som si hovorila, že raz musím všetky mamine jedlá spísať a zachovať aj pre moje deti. Áno, množstvo receptov je na internete, ale líšia sa a nie všetky sú to tie tradičné postupy našej rodiny.

Sprava Oľga Džupinková a Peter Šuchtár pri fotení receptov. Foto: Katarína Orešanská

Rusíni tieto recepty zvyknú variť pravidelne, alebo sa z ich kuchýň už vytrácajú?
Myslím si, že ak ľudia žijú na dedine a sami si pestujú plodiny ako fazuľa, kapusta, zemiaky, chovajú ešte kravy a kozy, tak často pripravujú tradičné jedlá. Na dedine sa celkovo viac varí, nie je toľko možností zájsť si do reštaurácií, ako je to v meste, a varí sa jednoduchšie i lacnejšie. V meste si dáme burger, steak, cestoviny, rôzne moderné šaláty. Čiže na jednej strane sú rodiny, ktoré tradičné jedla pripravujú, na druhej strane vplyv mestského života by mohol spôsobiť, že týchto rodín bude stále menej a raz by sa na tradičné recepty mohlo zabudnúť. Od kamarátok som už neraz počula vetu: „Moja babka varila úžasné pirohy, ale ja to neviem. A nemá ma to kto naučiť.“ Naším cieľom je, aby sa tradičné recepty zachovali aj pre ďalšie generácie. Nechceme, aby tajomstvá kuchyne Rusínov zapadli prachom, a to je vlastne druhý dôvod, prečo vznikla kniha Mamina rusínska kuchyňa.

Rusínska kuchyňa je jednoduchá a lacná?
Je veľmi jednoduchá. Základné suroviny sú múka, zemiaky, fazuľa, kyslá kapusta, smotana,
tvaroh, vajíčka, soľ, čierne mleté korenie a mletá červená paprika. V knihe máme veľmi málo mäsových receptov a zvyšok je najmä zo spomínaných ingrediencií. Ľudia si ich kedysi sami vypestovali alebo vyrobili. A keďže mali veľa práce okolo domu a zvierat, jedlá museli byť jednoduchšie na prípravu, a tým pádom aj lacné. Veď veľkonočná paska je z múky, hrudka z tvarohu, kapusta na polievku bola zo záhrady, hríby sa nazbierali v lese, orechy rástli na stromoch. Nalesníky sú len zo zemiakov, z múky, cibule a cesnaku. Gugeľ pripravíš zo zemiakov, oleja, cibuľky. Na lokše potrebuješ len zemiaky a múku. V knihe sú dokonca aj také primitívne recepty ako kukuričná kaša s mliekom či steranka – haluštičky z múky a vody s prevareným mliekom. Tieto jedlá sa robievali, keď nebolo nič iné na jedenie. Moja rodina mnohé plodiny pestuje dodnes a keď som mame pred fotením receptov volala, čo treba kúpiť, tak sme prišli na to, že takmer všetky suroviny má doma.

Kniha má päť kapitol, podľa čoho ste ich rozdelili?
Podľa kalendárneho roka Rusínov. Moja rodina je pravoslávneho vierovyznania, Vianoce oslavujeme 6. januára, Nový rok 14. januára, čiže začíname práve vianočnou kapitolou. Pokračujeme Veľkou nocou a ďalej Letom na dedine. V knihe nie sú len recepty, ale aj moje emócie a príhody, ktoré sa mi spájajú s daným jedlom. Leto na dedine je spojené so zážitkami u starých rodičov v Uličskom Krivom, kde sme trávili čas s bratrancami a sesternicami. Hrabali sme seno, kúpali sa v rieke, každé druhé ráno sme chodievali kupovať chlieb. A keď chlieb nebol, tak nám babka robievala šepky z kyslého mlieka s džemom. Na pole nám pribalila baničata – buchty plnené tvarohom, džemom či strúhanými jablkami. Keď sme sa vrátili z poľa a bolo veľmi horúco, babka nám na osvieženie pripravila šalát z uhoriek zo záhrady, tvarohu, kyslej smotany a cibule. Dnes takto mnohí pripravujú cottage alebo šalát tzatziki. V letnej kapitole vzdávame hold aj Ignatijovi Čokinovi. Bol to pravoslávny mních a strýko môjho dedka. Na jeho počesť sa každý rok 19. augusta organizuje v Uličskom Krivom odpustová slávnosť. Ignatij mal veľmi rád letný fazuľový šalát so zemiakmi a cviklou a my si ho vždy v lete robievame a spomíname na neho. Rovnako obľuboval boršč, síce vegetariánsky a my v knihe uvádzame mäsový, ale aj tento recept je spomienkou na tohto pre nás významného človeka.

Čiže nie je to len kniha receptov, ale aj tvoje osobné spomienky.
Určite áno, idem s kožou na trh. Ale rada rozprávam o svojich pozitívnych zážitkoch a veciach, ktoré ľudí zaujímajú a môžu ich nejakým spôsobom obohatiť. Možno to bude znieť pateticky, ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké som mala úžasné detstvo a v knihe to spomínam. Ale vrátim sa ešte ku kapitolám. Štvrtá je jesenná, je to obdobie kyslej kapusty či fazule a posledná, piata kapitola je o zemiakoch.

Ako dlho trvala realizácia od nápadu až po grafickú podobu?
Tri roky. Začalo sa hľadaním fotografa, spisovaním receptov, varením, fotením, pokračovalo prekladmi a korektúrami, ktoré trvali dlho, grafickými návrhmi aj úpravami. Každý recept som spísala, sama ho skúšala variť, aby som si overila, či je zrozumiteľný, či sedia množstvá, a potom ho varili ešte kamarátky a kolegyne, aby som mala spätnú väzbu. Každé jedlo pripravila mama sama vo svojej kuchyni v Pichniach a my s Peťom Šuchtárom a fotografom Jánom Štovkom sme ho nadizajnovali a odfotografovali. Varenie a fotenie 52 receptov trvalo dva víkendy.

Mamka varila naraz toľko receptov?
Áno, bola to naozaj makačka a patrí jej za to obrovský obdiv. Ja som v strese, keď varím naraz tri recepty, a to nehovorím o tom, ako pri tom vyzerá kuchyňa. Mama ich navarila tucty a aj tak chutili a vyzerali úžasne.

Kto ich potom zjedol?
Celý realizačný tím si pochutil. Nevedeli sme sa dočkať, kým to nafotíme, aby sme sa mohli vrhnúť na tanier.

Kniha vychádza v slovenčine, rusínčine a angličtine. Rusínsky preklad si robila ty?
Nie. Viem síce po rusínsky hovoriť, poznám azbuku a viem ňou písať, ale nemám rusínsku klávesnicu a netrúfla som si na preklad, keďže nie som profík. Na Prešovskej univerzite je Ústav rusínskeho jazyka a kultúry, čiže s prekladom sme sa obrátili na nich, aby to bolo profesionálne. Angličtinu mala na starosti moja sesternica Zuzana Sýkorová, ktoré pozná všetky reálie, významy, postupy aj jedlá rusínskej kuchyne a výborne ovláda anglický jazyk. Popri tom to ešte konzultovala s inými prekladateľmi.

Prečo aj angličtina?
Mnoho Slovákov a nielen Rusínov žije v zahraničí a nemajú sa k tradičným receptom ako dostať. Rovnako je to aj cesta, ako dostať kúsok rusínskej tradície do sveta. Kuchárok je v kníhkupectvách milión, čiže neprichádzame s ničím novým, ale chceme, aby to bol zberateľský kúsok, aby si ho mohli čítať aj v iných krajinách. Odkedy robím reláciu Slováci v zahraničí, stretávam množstvo ľudí, ktorí odišli zo Slovenska a za hranicami realizujú úžasné nápady a úspešné projekty. Každý týždeň spoznávam ich príbehy a som na nich hrdá. Zrazu podporujú oni mňa, pretože koncept knihy ich zaujal a tešia sa, že si do sveta vezmú takúto tradičnú a zároveň dizajnovú pripomienku.

Na obálke kuchárskej knihy by človek čakal jedlo, no vy ste prekvapili grafickou výšivkou.
Presne to bol zámer. Na pulte v obchode nájdete vedľa seba množstvo kníh s titulnou stranou, kde je jedlo alebo kuchár. Naša kniha sa od nich svojou obálkou odlíši, môže dokonca vyvolať záujem a diskusiu, prečo vyzerá tak, ako vyzerá. Chceli sme nevšednú kuchárku, na ktorú človek siahne už len zo zvedavosti, po otvorení si povie, že ju chce mať vo svojej kuchyni či knižnici. Osobne milujem, keď sa môžem dotýkať kníh, a preto naša obálka bude z bieleho plátna a vzory na nej budú vyryté sleporažbou, čiže ich budete môcť ohmatať. Naším cieľom bolo nájsť krásny prienik tradičného a moderného, a myslím si, že sa to podarilo.

Odkiaľ pochádza vzor, ktorý je na titulke?
Sú to vzory inšpirované výšivkami z krojov z nášho kraja. Zisťovali sme, aká výšivka je typická pre sninský región, boli sme aj v Múzeu rusínskej kultúry v Prešove a dozvedeli sa, že náš kraj bol síce veľmi múdry, ale aj veľmi chudobný, a preto kroje neboli až také bohaté na výšivku. Nenašli sme nič, čo by nás zaujalo, až sme sa spojili s etnografom a folkloristom Ivanom Čižmárom zo Svidníka, ktorý roky zbiera a dokumentuje dobový materiál. Poskytol nám fotografi e a obrázky krojov z celého kraja a my sme ich posunuli grafickému dizajnérovi Tomášovi Kompaníkovi. Vydal už niekoľko kníh o zdigitalizovanej ľudovej výšivke a nám sa veľmi páčili. Tomáš si preštudoval celý materiál, vybral časti krojov a vymyslel výsledný dizajn knihy. Zvládol to výborne – vytiahol najzákladnejšie vzory a v istom minimalizme ukázal všetko, čo sme tam chceli mať. Jeho dizajn sa tiahne celou knihou, nielen obálkou. Každá kapitola má svoj vzor a farbu.

Aké jedlo z knihy máš najradšej?
Tatarčané pirohy plnené tvarohom. Ale priznám sa, že stále bojujú o prvé miesto s holubkami.

Recepty v knihe nafotil Ján Štovka.

Čím sú tatarčané pirohy špeciálne?
K bielej múke pridávaš aj pohánkovú. V našom regióne hovoria Rusíni pohánkovej múke tatarka. Jozef Chomanič z Kolonice, ktorý pohánkovú múku vyrába, hovorí, že ju k nám priniesli Tatári, preto sa volá tatarka. Pohánka pirohy trochu zafarbí, nie sú čisto biele, cesto je trochu tvrdšie a mne veľmi chutia.

Kniha je vo finálnej podobe, čaká už len na vydanie a vy ste sa rozhodli, že o pomoc požiadate verejnosť. Prečo nie vydavateľstvá?
Pôvodne sme ju chceli vydať sami. Do celej prípravy sme investovali svoj voľný čas aj vlastné financie a vôbec nám nenapadlo zájsť do vydavateľstva, pretože sa necítime ako spisovatelia. Je to však finančne náročné, a tak sme na vydanie knihy zvolili crowdfundingovú kampaň. Vďaka nej sme zistili, že ľudia o tento projekt majú záujem, pretože veľmi rýchlo sa vyzbierala potrebná minimálna suma a ľudia prispievajú naďalej.

Tento typ kampane funguje tak, že sa ľudia vyzbierajú na to, aby sa projekt mohol zrealizovať. Kde a ako vám môžu prispieť?
Na stránke www.startlab.sk/rusinskakuchyna. Prispieť môžu tak, že si objednajú knihu
v predpredaji, viac kníh za zvýhodnenú cenu, knihu spoločne so zápisníkom či bavlnenou eko taškou alebo si kúpia rusínsku večeru s autormi. Na zápisníku aj taške je rovnaký dizajn ako v knihe a máme pripravené ešte ďalšie špeciality s týmto vzorom, ale von ich dáme až pred Vianocami.

Súčasťou kampane je aj 30 sekundové promo video, na začiatku ktorého hovoríš vetu – Som Rusínka. Čo to pre teba znamená?
Narodila som v rodine, kde sa rozpráva po rusínsky, máme rusínske zvyky, zachovávame tradície. Milujem rusínske pesničky, pri ich počúvaní mi naskakujú zimomriavky. S otcom som chodievala na rusínske festivaly a hoci som v súbore nikdy nespievala a netancovala, kdekoľvek som, hrdím sa tým, že som Rusínka. Som hrdá na to, odkiaľ pochádzam.

Oľga Džupinková. Foto: súkromný archív

Oľga Džupinková (1988) pochádza z obce Pichne pri Snine. Pracuje v Rádiu Expres ako moderátorka spravodajstva a dopravného servisu v rannej šou Hemendex. Je autorka relácie Slováci v zahraničí. Jej starí rodičia aj rodičia sú pravoslávni Rusíni. Oli sa roky zapája do rôznych mediálnych a sociálnych projektov, podporuje dobré nápady a realizuje vlastné.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová


Tags: , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Nechceme, aby tajomstvá kuchyne Rusínov zapadli prachom“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems