Komediant, choduliar a výtvarník Ondrej Jakubčák by chcel v Košiciach založiť komunitu nového cirkusu

| Téma čísla | 28. 9. 2018

Pouličné umenie je čoraz viac žiadané u organizátorov rôznych podujatí, no kaukliarov, komediantov či žonglérov je na východe Slovenska stále málo. Toto remeslo je pritom zábavnou aktivitou, rozvíja pohybové schopnosti a nejeden zdatný umelec by sa ním mohol pokojne živiť. Presne tak, ako sa ním živí mladý výtvarník Ondrej Jakubčák. Sám si šije kostýmy, vytvára produkcie, vedie workshopy a snaží sa o vytvorenie cirkusovej komunity v Košiciach.

Ako si sa dostal k cirkusu a pouličnému umeniu?
Na začiatku strednej školy som sa začal venovať šermu v historickej skupine u Pánov Spiša v Spišskom Podhradí. Celé leto sme vystupovali na hrade, premýšľali, čím by sme predstavenie mohli obohatiť a pridali sme k tomu ohňovú šou. Najprv som začínal ako samouk, postupne som navštevoval rôzne workshopy na Slovensku aj v zahraničí a chytilo ma to viac ako samotný šerm. Pridal som k tomu točenie palíc, začal sa zaujímať o divadlo, pantomímu, nový cirkus (cirkus bez zvierat) a iné pohybové aktivity – jednoducho povedané, robil som z každého rožku trošku. Začal som vystupovať samostatne, ale aj s ďalšími kolegami. Postupne sme sa zviditeľnili a čím viac ponúk sme dostávali, tým viac vecí som sa snažil naučiť a vymyslieť.

V kostýmoch remeselníkov, zľava Ondrej Jakubčák a Filip Hajduk. Foto: Dominik Janovský

Čiže šermuješ, žongluješ, točíš s palicami, chodíš na chodúľoch…
Šermujem už menej kvôli nedostatku času, občas sa zúčastním nejakého vystúpenia a chystám sa opäť chodiť na tréningy šermu. Ale áno, venujem sa mnohým týmto „pouličným záležitostiam“ a väčšinu našich aktivít smerujeme do komédie. Omrzeli nás temné ohňové šou, snažíme sa diváka zabaviť a cirkus je toho súčasťou. Aj preto si hovoríme komedianti či kaukliari.

Hovoríš v množnom čísle, kto je to my?
Sme viacerí cirkusanti, komedianti, choduliari, herci z rôznych kútov Slovenska. Každý z nás vystupuje jednotlivo, ale zároveň sa spájame (ja som členom Dua Kyseli Krastafci, Kaukliar oz, SHŠ Sagremor atď.) a na podujatia vytvárame spoločné predstavenia a produkcie na rôzne témy.

Ondrej so svojimi kolegami na festivale Kumštu, Banská Štiavnica 2016. Foto: Dominik Janovský

Aké témy napríklad?
Trebárs Rozprávkové bytosti sme vytvorili kvôli Lestivalu. Je to festival rozprávkových bytostí, ktorý organizuje dedinka Dolná Krupá v parku za kaštieľom. Na ich požiadanie sme vyrobili 10 postavičiek – Janko Hraško, Dlhý a Široký, Vodník, Vlk a podobne. Kostýmy sme potom zaradili do našej stálej ponuky a chodievame s nimi po ďalších podujatiach. Deti na ne veľmi dobre reagujú. Jednou z novších produkcií je aj Najvyšší stredovek. Zaujímam sa o stredoveké odievanie a podľa reálnych dochovaných odevov z tohto obdobia som vytvoril sadu choduľových kostýmov. Zatiaľ máme kráľa, princeznú a šaška. Pracujem na žobrákovi, rytierovi a komornej. Nie sú to vymyslené kostýmy, šijem ich podľa historických faktov, čítam pramene, sledujem obrázky z kroník, navštevujem kostoly a študujem nástenné maľby z obdobia stredoveku.

Kostýmy šiješ sám?
Áno, som vyštudovaný výtvarník a spolupracujem väčšinou s hercami, ktorí nie sú v šití až takí zdatní, čiže to ostalo na mne. Od začiatku sa snažíme byť samostatní a všetky kostýmy aj rekvizity si vyrábame vo vlastnej réžii, pretože najlepšie vieme, ako má výsledok vyzerať, ako sa v ňom bude dať hýbať a pod. Mám šťastie, že som v škole získal veľa informácií o materiáloch a ich využití a tieto poznatky mi pomáhajú pri tvorbe. Šiť som sa naučil už ako samouk. Nemám problém ani pájkovať, spracovávať drevo a podobne.

Ohňová šou a trik s placatým klobúkom. Foto: Dominik Janovský

Vráťme sa k stredoveku, prečo ťa zaujíma práve toto obdobie?
Mnohé obdobia sa vracajú k antike či renesancii, ale stredovek je svojský a veľmi odlišný – v myslení i architektúre. Mne sa páči tá jeho romantickosť.

Stredovek nebol skôr temný ako romantický?
Ani nie. O stredoveku, žiaľ, koluje veľa mýtov. Napríklad upaľovanie „čarodejníc“ dosiahlo svoj vrchol až v 17. storočí. Čiže tá stereotypná predstava o temnom stredoveku je častokrát mylná.

Existujú aj iné stereotypy o stredoveku?
Ľudia si myslia, že v stredoveku sa na ulici bežne prepadávalo a bojovalo s mečom. Ale ten mohol nosiť len šľachtic, väčšina obyvateľstva nemohla držať zbrane vôbec a nezvykli sa len tak prepadávať na verejnosti. Mýtov je veľa, čo sa týka zbraní a zbroje. Vo filme vidíme, ako rytierovi v plátovej zbroji odsekne protivník ruku. Ale cez tú silnú zbroj by to v skutočnosti nedokázal. Vo filmoch sú stredovekí ľudia oblečení do hnedej či sivej farby, ale v skutočnosti mali veľmi radi pestrejšie farby. Pravdaže, farebný odev nosil len ten, kto si ho mohol dovoliť, pretože bol drahší.

Foto: Martin Krestián

Akou postavou by si chcel byť, keby si žil v stredoveku?
Teraz hrávam komedianta na chodúľoch a rovnakou postavou by som chcel byť, keby som sa vtedy narodil. Títo „baviči“ chodievali od mesta k mestu, pozisťovali si miestne drby a potom ich parodovali a zabávali ľudí. Často zosmiešňovali aj politickú situáciu, hrali príbehy o svätcoch, a to jednoduchšou a vtipnou formou, aby im rozumelo jarmočné publikum.

Kedy si sa postavil prvýkrát na chodúle?
Pred ôsmimi rokmi.

Je ťažké sa to naučiť?
Ani nie, pomerne dosť ľudí a hercov vie chodiť na chodúľoch, ale je to ako so športom či umením – môžete to vykonávať na rôznej úrovni.

Čiže to nie je tak, že buď niekto vie chodiť na chodúľoch, alebo nevie?
Skôr je to tak, že niekto to ovláda oveľa lepšie a iný zasa horšie. Záleží od toho, ako sa pohybuje, ako vie vykopnúť nohu, spraviť tanečnú choreografiu, zvládať nerovný terén…

Ondrej Jakubčák v kostýme stredovekého komedianta. Foto: Martin Krestián

Chodúle môžu mať rôznu výšku?
Áno. Niektorí chodia na polmetrových, no tie sa nám zdajú malé. Metrové sú zasa dosť vysoké, choduliar sa už nevie dobre zohnúť k deťom, ak sa im chce prihovoriť. Ja mám chodúle dlhé 80 cm. Existujú aj rôzne druhy chodúľov. Na klasických nevieme stáť na mieste bez prešľapovania, ale sú pohyblivejšie. Potom sú aj maliarske, na ktorých viete v pokoji stáť, ale zasa na chodenie sú nemotornejšie. Tie kedysi používali maliari pri maľovaní vysokých stien.

V roku 2017 sme robili rozhovor o matematike žonglovania s Michalom Zambojom, ktorý teraz žije v Prahe a pýtala som sa ho na žonglérov na východe Slovenska. Spomenul jedine teba. Nikto iný sa tu žonglérstvu nevenuje?
Na východe tuším ani nie, v Bratislave je zopár žonglérov a škola nového cirkusu CirKus-Kus, ale celkovo je ich na Slovensku málo. Pritom vo svete a dokonca aj v susedných Čechách žonglovanie zažíva boom. Kým Michal pôsobil ešte v Košiciach, tak sa snažil organizovať rôzne akcie a robiť tomuto umeniu osvetu, teraz sa o to snažím ja, ale je to náročné. Mnohým ľuďom sa žonglovanie páči, ale nemajú trpezlivosť.

Každý sa vie naučiť žonglovať?
Myslím si, že áno, len každému to trvá iný čas. Mne napríklad žonglovanie nejde ľahko, preto som sa dlhšie učil, aj to dlhšie trénujem. Niekto sa základy dokáže naučiť aj za pol hodiny.

Bavíme sa o rôznych aktivitách, ktoré sú súčasťou pouličného divadla. Je dnes tento druh umenia či zábavy žiadaný?
Určite áno. V mestách aj obciach po celom Slovensku sa deje množstvo akcií a mnohé sa vracajú do minulosti a histórie, čiže tento typ umenia je žiadaný. Tiež je zaujímavé preniesť divadlo a program z pódia priamo medzi divákov. Počas sezóny hrávame aj každý víkend a niektoré ponuky musíme odmietať.

Rekvizity i kostýmy navrhuje aj šije samotný Ondrej. Foto: Dominik Janovský

Ako na vaše predstavenia reagujú deti?
Veľmi dobre, sú nadšené, nasledujú nás, zapájajú sa do interakcie. Tínedžeri sú hanbliví, ale vieme pracovať aj s nimi, aby sa tiež pridali.

Čiže nemusí byť úplne pravda, že deti nemajú záujem o takéto aktivity, ale skôr majú málo príležitostí?
Myslím si, že nie je pravda, že deti zaujímajú len počítače. Zaujíma ich to, čo majú na dosah a čo im vieme ponúknuť.

Príležitosti, ako sa deti môžu dostať k týmto aktivitám, vytváraš vo Výmenníku Jegorovovo na Furči. Ako sa ti darí?
Predtým som ako lektor pôsobil vo výmenníku na KVP, vo Výmenníku Jegorovovo pracujem ako kultúrny mediátor od apríla 2018. Snažím sa deťom i dospelým priblížiť žonglovanie, točenie s palicami, prácu s ohňom, ale aj šitie historických odevov. Okrem toho vediem kurzy kresby a maľby. Veľmi prínosnou je pre mňa aj spolupráca zo základnými školami, ktoré navštevujú výmenníky. Minulý rok som napríklad učil žonglovať žiakov z waldorfskej školy v Košiciach. V šiestom ročníku majú v rámci telesnej výchovy žonglovanie, čo je úžasná vec. Učia sa nielen novú aktivitu a zábavu, ale vyvíjajú sa im tiež senzomotorické vlastnosti, prepájajú pohyb s myslením. Viedol som tiež workshop pre chalanov z detského domova z Košickej Novej Vsi a decká zo ZŠ Starozagorskej. A ešte kým som bol na sídlisku KVP, mal som možnosť zúčastniť sa projektu, v rámci ktorého nám lektorky z Plzne a Prahy priblížili metodiku, akým spôsobom vzdelávať deti a na čo je žonglovanie dobré. Tieto poznatky využívam aj pri ostatných workshopoch.

Drsná šou Drsňošov. Foto: Peter Matej

Buďme konkrétni…
Napríklad, je dôležité hodinu správne štruktúrovať a aktivity vymýšľať hravou formou. Pred akrobaciami si deti potrebujú rozcvičiť a spevniť isté časti tela. Bolo by to pre nich nezáživné, keby sa to dialo formou ako na telesnej výchove, že jeden ukazuje konkrétne cviky a ostatní po ňom opakujú. Tak sme sa naučili rôzne hry, pri ktorých deti ani nemuseli vedieť, že si práve precvičujú isté partie. Niektoré nám potom hovorili, že je to najlepší krúžok, na ktorý chodili. Dôležité je aj určiť čas aktivity, pretože deti v rôznom veku sa vedia najlepšie sústrediť v rôznych časoch počas dňa aj v rámci hodiny.

Navštevuje tvoje krúžky dostatok detí?
Dnes majú deti množstvo krúžkov – jedno dieťa chodí na plávanie, klavír, kreslenie a už na nič iné nemá čas. Cirkus v konkurencii týchto atraktívnych aktivít zaostáva.

Chýba tu teda osveta?
Určite áno.

Ako to napraviť?
Ja sa o to snažím práve aktivitami vo Výmenníku Jegorovovo. Chcel by som v Košiciach postupne vytvoriť stálu komunitu nového cirkusu. Nacvičovali by sme, chodievali na predstavenia, časom sa dostali do povedomia verejnosti nielen v Košiciach. Spoločne by sme šírili osvetu cirkusu a motivovali ďalších ľudí. Priestor na to máme, potrebujeme už len ľudí.

Bavíme sa o novom cirkuse. Čím je špecifický?
Rozdielov medzi novým cirkusom a klasickým, ktorý pozná väčšina ľudí, je viacero. Ten najmarkantnejší je, že v novom cirkuse žiadne zvieratá nevystupujú a ja som jednoznačne za to, že zvieratá patria do divočiny. Nový cirkus okrem toho prepája rôzne druhy umenia ako spev, tanec, akrobacie, žonglovanie do jedného celku. Vystupujúci je nielen artistom, žonglérom či tanečníkom, ale aj hercom. Predstavenia nového cirkusu majú príbeh, posolstvo. Nejde teda len o to, aby sme ukázali, akí sme šikovní a čo dokážeme, ale dôležitá je tiež myšlienka. Ako príklad uvediem krasokorčuľovanie – na povinných jazdách krasokorčuliar ukáže iba svoje schopnosti – rôzne druhy skokov, techniku jazdy, piruety. Ale v muzikáli na ľade už musí hrať aj nejakú rolu, stvárniť dej, emócie. Rovnako ako artista v novom cirkuse.

Tak poďme ľudí na nový cirkus či pouličné umenie motivovať – čo im to môže ponúknuť?
Či už ide o žonglovanie, prácu s ohňom, choduliarstvo, tak to všetko je istá forma pohybu, zábavy, umenia. Učíte sa nové triky, zdolávate výzvy, aktívne zapájate rôzne časti tela a zároveň aj myseľ. Je to pekné umenie, dobre sa na to pozerá, čiže časom si tým môžete aj privyrábať. Máme množstvo úžasných zážitkov z ciest po susedných štátoch, Španielsku, Chorvátsku, Srí Lanke, Indii či Barcelone, kde sme sa vybrali, aby sme si na ulici zložili veci, zabávali okoloidúcich a do klobúka zbierali peniaze. Super spomienky mám aj zo slovenských festivalov či podujatí, na ktorých vystupujem celú sezónu. Sú to zážitky, ktoré mi nikto nevezme.

Ďakujem za rozhovor.

Ondrej Jakubčák (1986) sa narodil v Spišskej Novej Vsi, vyštudoval učiteľstvo zamerané na výtvarnú výchovu a dejepis na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Aktuálne žije v Košiciach, pracuje ako kultúrny mediátor vo Výmenníku Jegorovovo na Furči, šije kostýmy a propaguje pouličné umenie.

Gabriela Krestián Kuchárová


Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Komediant, choduliar a výtvarník Ondrej Jakubčák by chcel v Košiciach založiť komunitu nového cirkusu

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems