Sám v Južnej Amerike

Ráno prechádzal džungľou a o šesť hodín ležal na pláži pri Atlantiku

| Cestovanie, Téma čísla | 3. 8. 2018

S batohom na chrbte, mapou v rukách, pasom a peňaženkou ukrytými v prednom vrecku precestoval deväť krajín Južnej Ameriky. Začal v Karibiku a skončil v Brazílii. Uchvátili ho Andy, lagúny s plameniakmi, očarili domáci Indiáni a ručne štrikované svetre za 5 dolárov. Na cestách bol štyri a pol mesiaca, prešiel 18 tisíc kilometrov, naučil sa španielsky a cestovanie osamote si nevie vynachváliť. Tvrdí, že len tak sa človek naučí reč, spozná autentickosť krajiny, domácich obyvateľov a získa nových priateľov. Prečítajte si rozhovor o dobrodružnej ceste s Martinom Filipom zo Spišskej Novej Vsi.

Sám si sa vybral do krajín, ktoré Slováci z rôznych obáv až tak často nenavštevujú. Aký si mal plán?
Ísť na niekoľko mesiacov do Južnej Ameriky, vidieť najmä Andy – pozrieť sa na krajinu z výšky šesťtisíc metrov nad morom. Začať som chcel v Karibiku, pokračovať smerom dole do Santiago de Chile, a potom do Buenos Aires. Vedel som, že Patagóniu vynechám, lebo je drahá a viem si predstaviť, že tam idem na niekoľkodňové treky s kamarátmi, nie osamote. Cez Google som si pozeral zaujímavé miesta v Južnej Amerike, do vyhľadávača som zadal TOP 10 Peru, vybral obrázky a podľa nich sa rozhodoval, čo by som asi chcel vidieť. Ak zadáte mapu Peru, vyhodí vám aj trasy iných cestovateľov a môžete ísť rovno podľa nich. Ušetrí vám to nielen čas na hľadanie, ale dostanete aj rôzne rady a odporúčania. Alebo si môžete pomôcť ponukou slovenských cestovných agentúr. Vyhľadáte si na ich stránke dvojtýždňový výlet do Peru alebo inej krajiny a v popise majú uvedené všetky miesta, ktoré počas výletu navštívite. Tak si rovno môžete urobiť rovnaký plán bez agentúry, čím ušetríte, nie ste nikým obmedzovaní a zažijete toho oveľa viac.

Východ slnka v Karibiku.

Nie je to bez agentúry nebezpečné?
Centrum a historické pamiatky v nebezpečnejších mestách sú strážené policajtmi, krajina turistov potrebuje a nechce, aby sa do nej báli cestovať. Ak na letisku sadnete do taxíka, odveziete sa do hotela do centra a cez deň chodievate po pamiatkach, je to úplne bezpečné. Ja si však myslím, že z taxíka krajinu nespoznáte a vyhľadávam autentické spôsoby cestovania. Či sa pritom bojím? To by som potom nemohol cestovať. Myslím si, že pozor si treba dávať všade – v Košiciach, v Spišskej, v Prahe, aj v Kolumbii. Je dobré zistiť si pomery danej krajiny a podľa toho sa správať. Ja som po zotmení ostával vždy v hosteli, kde boli reštaurácie, bary a ľudia z celého sveta, čiže som sa určite nenudil. V hosteli v Kolumbii som stretol Peruáncov a dostal od nich cenné rady, kde v Peru mám ísť a dali mi aj tipy, ktoré v sprievodcoch nenájdete. Kolumbia je nebezpečná, ale turisti ju aj tak milujú. Dôležité je nepohybovať sa po uliciach po zotmení a hlavne nie sám. Dievčatá tam nechodia ani vo dvojiciach, nieto samy. Stretol som Nemku, ktorú prepadli v horskom meste v Peru, v Quite prepadli ráno o tretej inú turistku, veľmi nebezpečné je aj Rio de Janeiro, čiže to sa nedeje len v Kolumbii. V Medellíne je geto s názvom Comuna 13. V roku 2002 jeho obyvatelia skončili vojnu s armádou. Jeden grafiťák to tam potom úžasne posprejoval a návštevníci sa na to chodia cez deň pozerať, je to turistická atrakcia, ale v noci sa to mení na poriadne nebezpečné miesto. A pozor si treba dávať na vreckárov, najmä v Peru. Ruksak v autobuse si nedávajte nad seba, ale majte ho na kolenách či v rukách. Nemajte na sebe značkové oblečenie, šperky, v ruke foťáky, kamery. S veľkým a ťažkým ruksakom utekať nebudú, ale menšie veci ukradnú hneď. Domáci mi rozprávali aj o množstve napadnutí v mestskej doprave. Autobus ide po rôznych uličkách, všade zastavuje, vy sedíte pri otvorenom okne a z vonku vám strhnú retiazku z krku. Ak by ste, nebodaj, mali vonku ruku z okna a na nej hodinky, môžete prísť aj o ňu. Sú to strašné príbehy, ale ak si dáte pozor, tak výlet v týchto krajinách môže byť naozaj úžasný, a preto tam chodieva čoraz viac turistov.

Peru.

Prečo si sa rozhodol cestovať sám?
Pred piatimi rokmi som nechápal, ako môžu ľudia cestovať sami. Teraz si to inak ani neviem predstaviť. Nemusím sa nikomu prispôsobovať, čakať, kým sa kamoš zobudí, dá si cigaretku, kávu. Ráno som vstal a s mapou v rukách som chodil po meste. Mobil som na potulky nebral. Často môžete vidieť turistov, ktorí chodia po meste a čumia do mobilu, lebo sledujú aplikačku a prichádzajú tak o veľa. Ja používam tzv. oldskul style – mapa do ruky a ideš. Motám sa po uličkách, nachádzam neznáme zákutia a neviem, kde som a ten pocit je najlepší na svete. Som v podstate stále stratený, ale pomocou mapy vždy nájdem cestu k najbližšej pamiatke a odtiaľ k hostelu.
Ak už cestujete s kamarátmi, nemáte takú potrebu pridružovať a zoznamovať sa s niekým. Ale ak ste sám, situácia si to často vyžaduje, čiže spoznáte iných ľudí a tí vás môžu veľa naučiť. Päť dní som cestoval s kolumbijským pouličným umelcom a jeho trojročným dievčatkom. Boli sme spolu na izbe. On nevedel po anglicky ani slovo a ja som bol nútený učiť sa po španielsky. Najviac mi pomohlo, keď na svoje dieťa rozprával pomaly a jednoducho. Štyri dni som cestoval aj s mladou ženou z Peru. Bolo to fajn, pretože mi veľa porozprávala o Južnej Amerike, ako sa tu žije a naučil som sa často používané španielske výrazy, ktoré v slovníku nenájdete. Bežne sa stáva, že sa vám iný turista prihovorí a strávite nejaký čas spolu.

Hostel s bazénom.

Tunajší neovládajú anglický jazyk?
Niektorí mladí áno. Ale všade sa rozpráva po španielsky. Anglicky len v turistických miestach, ako sú hotely, hostely, pamiatky. Pre mňa to bola výzva, keď som odchádzal, vedel som po španielsky narátať do troch. Po týždni v Južnej Amerike som vyhodil hovorník španielského jazyka do koša a učil som sa ju na mieste, s ľuďmi v hosteli. Keď je človek sám a chce sa dorozumieť, je donútený učiť sa a ide to oveľa rýchlejšie.

Akí sú Juhoameričania?
Záleží od krajiny. Najmä v Kolumbii, Peru, Bolívii a Čile sú domáci veľmi pohostinní a usmievaví. Ak niečo chcete, nepočujete od nich vetu, že sa to nedá. Aj preto odporúčam navštíviť najmä tieto krajiny, v horských oblastiach žijú ešte Indiáni s autentickou kultúrou, nosia farebné kroje, štrikujú svetre, chovajú dobytok a pestujú plodiny. Nie sú tak dotknutí globalizáciou a turizmom ako napríklad v Čile či Argentíne. Čile je najvyspelejšia krajina Južnej Ameriky a v Argentíne je už mix obyvateľov, sú modernejší, ovplyvnení turizmom a je to cítiť aj na ich správaní. Ale na druhej strane, aj Peru začína byť vyhľadávaným miestom a v mestách si musíte dať pozor, aby z vás neťahali peniaze. Najmä taxikári – vždy sa s nimi oplatí vyjednávať. Ak chcete vedieť reálne ceny za taxík, pýtajte sa v hosteli a takú cenu si potom aj dohodnite. Najlepšie je rovno si pripraviť danú bankovku, ukázať ju a inú ani neponúknuť.

Foto: Martin Krestián

Mal si vytipovaných niekoľko miest a mnohé si našiel potulkami po mestách a dedinách. Ktoré boli tie naj?
Celý Ekvádor. Na jeho pomerne malej rozlohe nájdete džungľu, vulkány, krásne pláže. Ráno ste v džungli a o šesť hodín už ležíte na pláži pri Atlantiku. Ja som skôr horský typ, a hoci som si rád oddýchol na čistých plážach v Peru, viac som si užil trojdňový výlet v stane, so sprievodcom pri Machu Picchu. Tunajšie cestovné agentúry ponúkajú množstvo výletov, stačí, že si zaplatíte a oni sa o všetko postarajú, čiže nemusíte celý čas cestovať na vlastnú päsť. Dokonca nemusíte ani hľadať agentúry, hostely majú všetky informácie a ponúkajú mnohé služby. Súčasťou takéhoto výletu je aj ďalších 10 ľudí, čiže opäť noví priatelia, nové informácie. Ďalším úžasným miestom sú priľahlé zvyšky inského hradu Pisaq. Je to podobné historické miesto ako Machu Picchu, tiež sa nachádza v Údolí Inkov, ale turisticky nie je také známe. Dozviete sa o ňom od miestnych či v hosteli. Zažil som aj výlet v amazónskom pralese v Ekvádore, do ktorého sme sa dostali z dediny Tena. Žili sme zopár dní v komunite Indiánov, v príbytkoch v korunách stromov, jedli ich vegánske pokrmy, listy z banánov, spoznali ich život, zvyky, ukazovali mi bylinky na všetky možné choroby. Jeden z najkrajších zážitkov mám zo Salar de Uyuni – je to najväčšia soľná púšť na svete. Zaplatil som si trojdňový výlet, jeden deň sme stáli na bielej púšti a druhý deň ráno sme sa autom za hodinu dostali na prenádherné lagúny s plameniakmi. Všade boli vulkány a cítil som sa ako v sne. Za návštevu určite stojí aj Iquitos v Peru – najväčšie mesto na svete, do ktorého sa dostanete len loďou alebo lietadlom. Tam som, žiaľ, už nešiel, ale jedna Poľka mi o tom s úžasom rozprávala. Strávila v ňom dva týždne, kvôli vlhkosti jej splesneli takmer všetky veci, štípali ju komáre, ale aj tak to opisovala ako najlepší zážitok.

Vyhorený vulkán Laguna CUICOCHA v Ekvádore.

Keď sme pri komároch, absolvoval si pred cestou očkovania?
Áno, v Košiciach ti odporučia množstvo očkovaní, ale ja som sa rozhodol len pre dve – proti žltačke a žltej zimnici. To druhé očkovanie ma „odpálilo“, štyri dni som bol malátny a takmer celé ich preležal, čiže s tým treba rátať. Ľudia sa očkujú aj proti iným chorobám, ja som si so sebou vzal 52 percentnú slivovicu, 62 percentný tatranský čaj a každý deň som z nich cmurkal kvôli dezinfekcii. Vodu som si kupoval, hoci osudným sa mi stal pohár sladenej vody v reštaurácii. Následkom bola taká malá očista, ale nebolo to nič hrozné. Na infekčnom oddelení vám poradia, aby ste sa nekúpali v stojatých vodách či vo vodopádoch, pili len kupovanú vodu, dávali pozor na to, čo jete, ale keď ste na cestách štyri mesiace, chodíte po horách, mestách, plážach, sami zistíte, že niekedy to nejde.

Martin Filip so svojimi suvenírmi z Južnej Ameriky. Foto: Martin Krestián

Dával si pozor na to, čo konzumuješ?
Nie, jedol som všetko, čo predávali na ulici. Zistil som, že národné jedlo Južnej Ameriky je grilovačka, po španielsky asado. Griluje sa všetko a všade, denné menu nájdete v prepočte aj za 1,50 eur. Jeho súčasťou bol vždy aj kurací vývar a chutil ako od mamky. Typickým jedlom je napríklad talarin (niečo ako špagety) alebo milanesa (vyprážaný rezeň) so zemiakmi či s ryžou a grilovaným banánom. Ovocie a zelenina chutia výborne a úplne inak ako u nás. Ak máte radi kuracie, budete sa cítiť ako v raji, pripravujú ho všade a ceny sú oveľa nižšie ako na Slovensku.

Sídlo Ollantaytambo v Peru je jediné dodnes obývané inkské mesto. Je to dominanta Urubambskej plošiny v úrodnom údolí naplavenín rieky Urubamby.

Ako si cestoval?
Letecky z Viedne do Frankfurtu a do Bogoty, späť zo São Paula cez Zürich, Mníchov a do Viedne. Vybral som si São Paulo a Bogotu, pretože tieto mestá nie sú až tak turisticky atraktívne a letenky do nich sú tým pádom lacnejšie. Keby ste leteli do Rio de Janeira, Quity či Limy, platili by ste oveľa viac. Ešte som dal jeden let do Karibiku a tam som začal svoju cestu. Zvyšok výletu som sa presúval autobusmi, najmä dennými. Veľa turistov cestuje nočnými autobusmi, pretože ušetria peniaze za ubytovanie a čas, ale len cez deň môžete vidieť celú krajinu, ktorou cestujete. V dennom autobuse stretnete najmä domácich, a to bolo pre mňa autentickejšie a zaujímavejšie. Najkrajším zážitkom bolo sedieť 15 hodín v autobuse s panoramatickým výhľadom, vyložiť si nohy a sledovať okolie. Začali sme ráno pri mori, okolo obeda sme prešli púšť a večer som skončil v horskom mestečku 3000 m. n. m. Krajina sa mi menila pred očami a ja som pritom len sedel na prednom sedadle autobusu.

Martin cestoval po Južnej Amerike dennou autobusovou dopravou.

Máme si predstaviť preplnený starý autobus ako na fotkách z Indie?
Určite nie. Autobusová preprava aj cesty na hlavných trasách sú veľmi kvalitné, komfortnejšie ako v Európe a všetko záleží aj od linky, ktorou cestujete. Bežné linky a luxusné autobusy odchádzajú načas z daného miesta, ale ak chcete využiť lacnejšiu prepravu, napríklad minivanom, tak sa proste postavíte na terminál a počúvate, ktorý šofér vykrikuje názov daného mesta. V Kolumbii, Ekvádore, Peru a Bolívii zakričíte na termináli názov mesta, kde sa chcete dostať a už máte ruksak v aute. Tieto spoje zvyknú aj meškať, ak povie šofér 15 minút, rátajte minimálne s pol hodinou, raz som na autobus čakal aj niekoľko hodín. Cestovanie na vlastnú päsť je skúška nervov. Vtedy človek zistí, ako sa správa v krízových situáciách.

Skúška nervov môže byť aj batoh, do ktorého musíš zbaliť veci na štyri mesiace a všade ho so sebou ťahať.
To určite, ku koncu som mal pocit, že ho rozkušem, praskal mi vo švíkoch. Ale zbalil som sa veľmi rozumne. Štyri tričká, štyri kraťasy, rovnaký počet trenírok a ponožiek, komplet termoprádlo, nepremokavé oblečenie, vodeodolné topánky a klobúk proti slnku. Pretože jeden deň ste pri pláži a druhý vo výške 4000 m. n. m. V každom meste bola lacná práčovňa, za 3 eurá som si vyzdvihol suché nakôpkované veci. A vedel som, že nejaké tričká a svetre si chcem kúpiť tam, pretože sú lacné, kvalitné a budú mi spomienkou.

Trh so zvieratami.

Aké si mal počasie?
Odlietal som vo februári, v čase, keď sa v Južnej Amerike končí leto, začína sa jeseň a majú obdobie dažďov. Top sezóna je v máji až júni, ale ja som mal veľmi dobré počasie a pršalo málo. A ako sa hovorí, neexistuje zlé počasie, len zle pripravený turista.

Aké krajiny si už navštívil okrem Južnej Ameriky?
Precestoval som 55 krajín. Bol som v Austrálii, Singapure, Japonsku, Južnej Kórei, Tajvane, USA, Kanade, Kuvajte, Bahraine a skoro v celej Európe. Videl som svet a myslím si, že na Slovensku sa máme dobre. Nie najlepšie, ale ani najhoršie. Máme pitnú vodu, bezpečnosť, perfektné zdravotníctvo. Ak si v Brazílii nezaplatíte, tak čakáte 10 hodín s bolesťami, kým vás vyšetria. Cestovanie ľuďom otvára oči, možno ich aj uzemní. Ja som sa trochu uskromnil a radšej investujem do zážitkov ako do matérií. V Južnej Amerike je človek vysmiaty a nerieši, že má dierku či fľak na tričku, ale nech je mäso na grile a dobrá hudba.

Foto: Martin Krestián

Máš nejakú radu pre čitateľov, ktorí by chceli ísť do Južnej Ameriky?
Ak váhate, kúpte si letenku, potom už určite vycestujete. A ideálne teraz, turistov tam pribúda, autenticita sa pomaly začne vytrácať, ceny z roka na rok stúpajú. Starajte sa o svoju bezpečnosť, ale zároveň si to užívajte. Na cestách som stretával Nemcov i Francúzov, ktorí skončili strednú školu a pred výškou chceli vidieť Južnú Ameriku. Boli to mladí ľudia a bez obáv cestovali naprieč niekoľkými krajinami, pretože tie výhľady a zážitky stoja za to. Pre mňa sú najlepšie investované peniaze do cestovania, pretože tie zážitky vám už nikto nikdy nevezme.

Ďakujem za rozhovor.

Martin Filip (1985) pracuje ako zvárací inžinier na zahraničných projektoch, ktoré trvajú niekoľko mesiacov. Po skončení každého projektu vezme zarobené peniaze a cestuje. Tvrdí, že vždy sa dá ešte aj ušetriť, napríklad ubytovanie a stravu v hosteli si môžete odpracovať.

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto z ciest: archív Martina Filipa


Tags: , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Sám v Južnej Amerike

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems