Prežil púštnu búrku v stane, vypočúvali ho na ruskej vojenskej základni a so siedmimi tričkami precestoval takmer 27 tisíc kilometrov

| Téma čísla | 31. 8. 2018

Z Košíc cez mongolskú púšť Gobi do Vladivostoku až k Tichému oceánu. A cez Sibír a Moskvu späť na východ Slovenska. Za 45 dní prešli autom 26 733 kilometrov. Matej Biľ bol jedným zo šiestich členov cestovateľskej skupiny Nároční, ktorí od 15. júna do 29. júla absolvovali túto trasu. Zajtrajším novinám prezradil, aká krajina ho prekvapila, prečo bol vypočúvaný na ruskej vojenskej základni a čo robil počas púštnej búrky.

Matej Biľ s Dinom na púšti Gobi.

Matej, hneď na začiatku obrovská gratulácia k úspešnej „misii“. Šiesti ste v jednej dodávke prešli tisícky kilometrov. Možno bizarná otázka – koľkokrát vás zastavili policajti?
Približne dvadsaťkrát. Ale neplatili sme ani jednu pokutu. Polícia nás často zastavovala z jediného dôvodu – keď sme šli cez Mongolsko, tak cesta do hlavného mesta viedla cez splav, teda cez vodu. My sme do nej veľmi rýchlo „nabehli“ a stratili prednú poznávaciu značku. Aj napriek usilovnému hľadaniu sme ju nenašli. A odvtedy sa to začalo. Akonáhle policajné kontroly videli, že ide auto bez jednej značky, hneď ho odstavovali nabok a kontrolovali. Tvárili sme sa, že nerozumieme ich lámavej angličtine, že nevieme po rusky. To sa nám osvedčilo. Keď policajt ukázal na ŠPZ-tku, povedali sme, že „Mongolia, voda, kaput“ a pokrčili plecami. Len jednému policajtovi raz napadlo vziať mobil a zapnúť rečový prekladač. Asi hodinu sme sa s ním takto rozprávali. Nakoniec sme vyviazli bez pokuty. Ale musím priznať, že s policajtmi máme najlepší zážitok z celej cesty.

Jeden z mnohých brodov na ceste do mongolského hlavného mesta Ulanbátar.

Aký?
Na letisku vo Vladivostoku sme vyložili polovicu partie. Nemali až tak veľa dní dovolenky, preto sa museli vrátiť do práce. A nás čakalo takmer 12 000 kilometrov späť. Neplánovane sme sa rozhodli navštíviť pohraničný bod, z ktorého vidieť tri krajiny – Rusko, Čínu a Severnú Kóreu. Vyšli sme na nejaký bunker, začali sa fotiť a dokonca si robiť žarty z toho, že práve v tejto oblasti sa spájajú tri jadrové veľmoci a nie sú tu žiadni vojaci. Asi sme to nemali hovoriť, pretože o dvadsať minúť prišla ruská pohraničná stráž, zobrala nám auto, vzala nás na výsluch na vojenskú základňu a mali sme zaplatiť pokutu 1000 rubľov (približne 13 eur). V duchu som ďakoval nebesiam, že sme nevypustili drona na video a fotky zhora. Pravdepodobne by nás obvinili zo špionáže.

Ako prebiehal výsluch? Mám si predstaviť nejaké scény z filmov?
Bolo to podobné. Vzali nás do vypočúvacej miestnosti. Hodinu nikto neprichádzal. Potom prišiel chlapík s kufríkom, pomaly ho otvoril, vybral si mobil, pero a papier. Ticho. Potom povedal, aby sme mu načrtli, čo robia traja Slováci v pohraničnom pásme Ruska v blízkosti Severnej Kórei. A ako sme sa tam dostali. Kamarát sa mu snažil slovenskou ruštinou vysvetliť našu trasu Košice – Vladivostok. Vojak sa niekoľkokrát uisťoval, či sme skutočne takú dlhú cestu zvládli autom. Neveril, že niekto prešiel 15 000 kilometrov po, miestami, nie práve kvalitných ázijských cestách. Potom chcel, aby sme mu povedali, cez aký priechod – teda hranicu sme sa dostali do Ruska. Názov sme nevedeli, tak sme na papier nakreslili dva rovnaké kruhy. Do jedného napísali Ukrajina, do druhého Rusko, spojili ich a ukázali, že tu je ten priechod. Nato vypočúvajúci vstal a odišiel. Nevedeli sme, čo s nami bude. Po hodine sa opäť vrátil a začal sa podrobne vypytovať na cestu. Vraj v čase, keď sme išli cez Samaru, boli majstrovstvá sveta vo futbale a on chce vedieť, kto vtedy hral a aké bolo skóre. Našťastie sme zápas Rusko – Egypt počúvali v rádiu. Takýmto spôsobom sa vypytoval na každý jeden štát na trase. A pritom v našich pasoch mal pečiatky z hraníc. Opäť na hodinu odišiel. Zrazu prišiel úplne iný chlap, s úsmevom nám podal doklady a pustil nás von. Dokonca sme ani nemuseli zaplatiť pokutu. Netuším, čo bolo za zmenou ich správania. Keď sme vychádzali z vypočúvacej miestnosti, myslel som si, že auto nájdeme rozobraté. Neveril som, žeby nás len tak pustili. Dokonca som aj v pasoch pozeral, či tam niečo nenapísali. Našťastie, všetko bolo v poriadku.

Raňajky na polopúšti Gobi.

Nevysvetlili vám, prečo vás vypočúvali?
Vraj sme boli niekoľko kilometrov v ruskom pohraničnom pásme. No my sme o tom nevedeli. Až na spiatočnej ceste sme si všimli malú modrú informačnú tabuľu. Takže nás teoreticky mohli zastreliť, podozrievať z toho, že sme nepriatelia štátu, špehovia, zbehovia z okolitých krajín… Ale mohli tam dať aspoň nejaký plot alebo výraznejšiu ceduľu, ako to máme my na hraničných priechodoch.

Cestoval si naprieč celou Áziou. Ktorá krajina v tebe zanechala najhlbší dojem?
Bol som prekvapený z Ruska. Počul som veľa negatívnych historiek – ako domáci pijú, sú agresívni. Ale málokto vie, že na ich benzínkach vôbec nekúpite alkohol, iba v obchodoch. A aj to len do desiatej večer. Rusi k nám boli prívetiví. Pomohli nám v núdzi. Napríklad, keď sa nám pokazilo auto. Jeden z majiteľov servisu nás chcel dokonca ubytovať vo svojom byte, kým ho opravíme. Ale asi najviac vo mne zarezonovalo Mongolsko. Páči sa mi, že je nekomerčné, nedotknuté. Ak chceš vidieť, aká bola planéta pred niekoľkými tisíckami rokov, choď tam. Les sa strieda s púšťou, dookola je neuveriteľné ticho, tri-štyri dni nevidíš živú dušu. A práve tam sa nám stala najneuveriteľnejšia a zároveň najhoršia vec.

Letná piesková lyžovačka na dunách Gobi.

Čo môže byť horšie ako výsluch na ruskej vojenskej základni?
Ak cestuješ dlhú trasu autom, najväčším strašiakom je, že sa ti pokazí. A to sa nám stalo v Mongolsku. Medzi púšťou Gobi a Ulanbátarom na nočnej ceste sa nám pokazil druhý alternátor. Stihli sme dôjsť na starú opustenú benzínku a ja som povedal: „To je asi koniec. Ľudia nás sledujú na nete a my skončíme ani nie v polovici cesty.“ Bolo to psychické napätie. Najviac ma mrzelo, že sklameme a niekoľkomesačné prípravy vyjdú nazmar. Zrazu sa stalo niečo neuveriteľné. Z tmy vyšiel chlapík v žltom tričku a so železnou tyčou v ruke. Bol to Mongol. Pristúpil k nám, pozrel pod kapotu, zobral multimeter a urobil diagnostiku. Nato tyčou vyrazil remeň pri alternátore, ktorý následne vybral. Podali sme mu náhradný. Namontoval ho, vypýtal si tri vodky – že ho bolí hlava. A odišiel späť do tmy. Chvíľu sme na seba všetci nechápavo pozerali, čo sa vlastne stalo. Celé to trvalo asi 45 min. Aj teraz, keď si na to spomeniem, netuším, ako by dopadla naša cesta, kebyže sa nezjaví tajomný mužíček s tyčou.

Prechádzka po hrebeni najväčšej ázijskej púšti Gobi.

Fanúšikovia mohli sledovať celú výpravu na Facebooku. Prečo ste sa rozhodli verejne zdieľať „každý krok“?
Už pri predchádzajúcich výpravách nás ľudia nabádali, aby sme sa s nimi častejšie, a to priamo počas cesty, podelili o zážitky. Tentokrát sme sa im rozhodli vyhovieť. Zo začiatku nás sledovala rodina a kamaráti. Postupne sa pridávali ďalší. Často osoby, ktoré sme nepoznali. S negatívnymi ohlasmi sme sa nestretli. Všetci nám celý čas fandili, povzbudzovali. Bola to pre nás silná motivácia. Ako poďakovanie sme sa každý deň usilovali pridávať fotografie z miesta aktuálneho „pobytu“, ako aj odpovedať na správy i komentáre. A to najmä na našom FB Narocni – world is not enough a internetovej stránke narocni.sk.

Povedal si, že najviac v tebe zarezonovalo Mongolsko. Akí sú „domáci“?
Mongolov vo všeobecnosti považujem za najpríjemnejších ľudí, akých som kedy stretol. Pozrú sa na teba a vysielajú obrovskú energiu. Majú toho málo, no podelia sa. Sú šťastní, stále usmiati. V jednej jurte (dome) žijú aj tri – štyri generácie. Dokonca sme v nej dva dni bývali s mongolskou rodinou aj my. Boli strašne milí, akoby ani nevedeli, čo to znamená byť nahnevaný. Opýtali sme sa ich, kde spia – tak ukázali na koberec v strede izby. Pre nás Európanov niečo nemysliteľné, žeby sme sa na jednej „posteli“ tlačili piati – šiesti. Keď sa kamarát opýtal, kde sa sprchujú, otec mongolskej rodiny s úsmevom ukázal na rieku. A poradil, aby sme sa teraz nekúpali, lebo je dravý prúd, ktorý by nás strhol. Vraj máme počkať do rána. Ale, aby sme sa aj tak pre istotu držali kameňa. Oni nie sú v zajatí materializmu tak, ako my. Stačí im to málo, čo majú. A aj o to sa vedia podeliť s ostatnými. Zhodli sme sa, že takýmto životom bez stresu sa určite dožijú veľa rokov. Že im infarkt asi nehrozí. A tak sa mi stáva, že keď prídem z takýchto výletov späť domov na Slovensko, som deprimovaný.

Gobi – v pozadí tábor Náročných.

Prečo?
Lebo títo ľudia sú viac šťastní, sú inak bohatší. My sa musíme stále niečím obklopovať. Je dôležité, aby sme mali nove auto, mobil, televízor. Väčšinou sa ťa opýtajú, či máš vzťah, dom…, ale málokto ti položí otázku – Si šťastná? Keď cestujem po chudobnejších krajinách, vidím, že pre tamojších obyvateľov je dôležitý sám život. Je viac ako niečo materiálne. Takže, keď prídeme domov z takýchto niekoľkotýždňových výletov, tak sa cítime čudne. Niektorí z nás nie sú schopní spať normálne na posteli, uložia sa na zemi. Trvá nám niekoľko dní, kým nás realita obklopí a my opäť „nabehneme“. Priznávam, že počas prvých dní po ceste sa túžime vrátiť. Ale aj tak to bol neuveriteľný pocit, keď sme po 45 dňoch prišli späť do Košíc. Čakali nás ľudia s transparentmi. Zrazu sme videli známe tváre. Vyzerali sme ako omráčení, dokonca sa nás niektorí pýtali, či sme pili. Samozrejme, že nie, veď sme šoférovali. Vtedy sa dostavila eufória, že sme to dokázali. A dokonca aj s pokazeným autom. Keďže posledných 1200 kilometrov bol nefunkčný alternátor, poškodené čerpadlo, motor nám zdochýňal na voľnobehu, nesvietili svetlá, preto sme na prednú masku auta nalepili čelovky… Takže na jednej strane obrovská radosť. Ale zároveň sme precitli a bolo nám strašne smutno za všetkými ľuďmi, zážitkami, spomienkami…

Šesťčlenná slovenská výprava pri majáku Tokarevsyi, Vladivostok. Zľava: Fedor Pavkovček, Štefan Pirčák, Júlia Kvatrová, Zoltán Ďurčík, Michal Baleja. Na streche: Matej Biľ a Dino.

Prečo ste si s partiou vybrali práve trasu Košice – Vladivostok a späť?
Zameriavame sa na cestovateľské výzvy. Zistili sme, že z Košíc naprieč celým Ruskom až k Pacifiku a potom späť to zatiaľ nikto neskúsil takou trasou za takýto čas – 45 dní. Je to najdlhšia trasa, ktorá sa dá zvládnuť autom. Niektorí turisti síce cestovali takto do Vladivostoku. No späť už uprednostnili lietadlo, pretože buď nemali čas, alebo fyzické možnosti. My sme sa rozhodli absolvovať túto trasu tam a späť deväťmiestnym autom. Ďalšia výzva, ktorú sa nám podarilo splniť, bolo okúpať sa v Tichom oceáne aj v Altantiku v priebehu trinástich dní.

Vojenské múzeum v Samare.

Ako vyzeralo plánovanie 27 000 kilometrovej cesty?
Viac-menej už od januára tohto roka sme začali zisťovať trasy a všeobecné info o tej ktorej krajine. Mojou veľkou výhodou bolo, že pracujem vo vlastnej firme, čo mi umožnilo byť flexibilný. Ostatní vyčerpali celú dovolenku a nejako sa dohodli so šéfmi. Boli sme dobre zorganizovaní – to je alfa a omega každého výletu. Dvaja sedeli za mapami, pravítkom merali každý kus cesty a prepočítavali približný čas, za ktorý by sme ju mohli zvládnuť. Zisťovali, či je cesta asfaltová alebo prírodná. Celá trasa bola presne naplánovaná na hodiny – kedy budeme šoférovať, kde táboriť… To odporúčam pri každej dlhšej ceste. Nie je dobré, ak ju podceníte. Tak viete, že niekde v Mongolsku môžete očakávať päťstokilometrový úsek hrboľatej cesty, po ktorej idete maximálne 30 km/hod. A nevyhradíte si na ňu dve – tri hodiny (lebo to nie je diaľnica), ale jeden – dva dni. Práve takéto situácie menia plány. Taktiež nemôžete zabudnúť započítať do trasy aj státie na hraniciach. My sme na každej strávili približne šesť hodín. Tiež je potrebné ako-tak poznať odporúčania danej krajiny. Napríklad, v Mongolsku by sa kvôli divej zveri nemalo jazdiť v noci.

V priebehu trinástich dní sa Nároční stihli okúpať v Tichom oceáne aj Atlantiku.

Dvaja plánovali trasu, čo zvyšní štyria?
Jeden riešil sponzoring, ja aj s ďalším kamarátom sme mali na starosti auto – vybavenie, súčiastky, technický stav atď. A jedna osoba riešila potrebné víza aj poistenie v zahraničí. Priebežne sme sa kontrolovali, či každý robí to, čo má. Či nemá nejaké problémy. Trebárs sme objednali mapy a oni neprišli. Tak sme museli hľadať a objednať nové – a už plánovači stratili niekoľko dní čakaním.

Mali ste rozdelené úlohy aj na ceste?
Samozrejme. Vždy bol jeden šofér a jeden navigátor. Ostatní opravovali či upratovali auto, varili… Máme už zaužívaný systém – rozdelíme sa do dvojíc a, napríklad, jeden skladá stan, ďalší pripravuje jedlo. Tak sme rýchlejší a máme viac chvíľ na oddych či spoznávanie okolia. Takže bolo výhodné, že auto sa stalo naším bytom. Samozrejme, že sme prespávali aj v stanoch, hoteloch či ubytovniach.

Čo bolo najhoršie na cestovaní autom?
Horúčavy a zápach mokrých uterákov. A keď sme cestovali po rozbitých cestách a nevyspali sa, lebo sme po posteliach doslova skákali. Ale tým, že všetko bolo v aute, ušetrili sme veľa času. Zastavovali sme iba na toaletu a cigaretu. Takže niekedy sme v noci prešli aj vyše sedemsto kilometrov.

Nebál si sa, že vás vykradnú?
Dokopy nás na našich výletoch za desať rokov vykradli len dvakrát – a vôbec to nebolo v chudobných ázijských krajinách, ale vo Francúzsku a Taliansku.

Tradičné ruské dedinky.

Ovplyvňovalo cestu aj počasie?
Pociťovali sme teplotné rozdiely, keď na Sibíri bolo nejakých 13 °C a predtým v aute neuveriteľných 55 °C, keď sme prechádzali púšťou Gobi. Tam sme sa dokonca ocitli v púštnej búrke. Zastihla nás na stanovačke. Bolo to ako vo filmoch, lenže teraz sa to skutočne dialo. Vidíš, ako sa k tebe blíži obrovský pieskový múr. Sleduješ ho z diaľky, no myslíš si, že je to len hmla alebo vietor. Zrazu ťa začne štípať piesok. Naráža do teba, máš pocit, akoby ti niekto pichal ihly do celého tela. Časť z nás sa skryla v aute, zvyšok ostal v stanoch. Tie sa lámali až k zemi. Celé to trvalo niekoľko minút. Ale nebezpečná bola v podstate celá cesta Mongolskom, keďže jej veľká časť vedie po púšti. Asi najviac sme sa báli mikrospánku – najmä kamionistov. Vodiči v Rusku jazdia dlhé trasy, keďže viacero tamojších väčších miest je od seba vzdialených niekoľko stoviek kilometrov. A teda riziko mikrospánku je veľmi veľké. Ale vrátim sa k otázke – počasie asi najviac ovplyvňovalo naše auto. Bolo osemkrát v servise. Ničil ho prach, piesok, teplota a neustále nárazy nespevnenej cesty v Mongolsku. A zlá nafta, ktorú sme natankovali vo Vladivostoku. Východ Ruska funguje totiž najmä na benzínových autách. Naftu tankujú len do traktoroch a kamiónoch. My sme ju naliali do našej dodávky, čo bola chyba. Motor prestával fungovať. Za jeden deň sme boli asi v piatich autoservisoch. V každom sme dostali rovnakú odpoveď – zlá nafta, my s tým nič neurobíme. Až sme dostali tip na jednu benzínku, na ktorej majú overenú nepančovanú naftu, kde sme natankovali a zobrali aj do zásoby.

Na moskovskom Červenom námestí pod Chrámom Vasilija Blaženého zastavila Náročných policajná hliadka.

Keď si predstavím šesticu ľudí v uzavretom priestore – nedostavila sa ponorková choroba?
Nie. Ale všimol som si, že každý z nás mal istý rituál – čítal knihu, pozeral film, počúval hudbu. Keď sme boli v meste a mali „rozchod“, často sme nechodili spoločne. Jeden šiel do múzea, iný sa prešiel po námestí, ďalší si to namieril na pláž… Mne pomohlo, keď som bol sám na streche auta. Pri takýchto trasách je dôležité poznať osobnosť každého spolucestujúceho. Vedieť, čo od neho môžeš očakávať. Je nevyhnutné, aby boli všetci členovia posádky empatickí a spoločensky aj psychicky zdatní. A silní jedinci, či už ide o muža alebo ženu. Nikto nemôže mať veľké ego. Keď plánujeme trasu, tak každý dá tipy, kde sa chce zastaviť, čo chce vidieť. A spoločne urobíme kompromisy. Taktiež nemôže dôjsť k vyčítaniu. Nemôžem začať lamentovať nad tým, koľko financií som do toho vrazil. Že som vyčerpal všetku dovolenku v práci, že iní za také peniaze idú na Maledivy, oddychujú vo vlastnej chatke, kúpu sa v mori, majú švédske stoly… A ja varím na horáku pred stanom niekde v púšti a sprchujem sa každý štvrtý deň. Je dôležité uvedomiť si, že takéto cesty nie sú ani tak o oddychu, ako o zážitkoch. A práve tie ma tak nabijú energiou, že sa cítim zrelaxovaný.

Národný park Orkhon Valley.

Ako vyzerala tvoja batožina?
Všetci sme museli mať na pamäti to, že auto má určitú nosnosť. A že sme vzali asi dvesto kíl náhradných súčiastok. Vyriešili sme to tak, že sa každému merala batožina ako na letisku. Jedna osoba = 15 kg + jedlo na dva – tri dni + cca 8 litrov vody do zásoby. Mal som zbalených sedem tričiek, dvoje kraťasy, nohavice, športovú bundu, plavky, dvoje topánky a nejaké hygienické potreby. Snažili sme sa prať aspoň raz do týždňa. Keď sa nám to nepodarilo v ubytovni, tak s bio práškom v nejakej rieke.

Ďakujem za rozhovor.

Eva Barnišinová
Foto z cesty: archív Nároční

Bližšie info o cestovateľskej skupine Nároční nájdete na www.narocni.sk alebo na ich facebookovej stránke Narocni – world is not enough.

Maskotom Náročných je plyšový dinosaurus Dino, ktorý ich sprevádzal aj na tohtoročnej ceste z Košíc do Vladivostoku a späť.


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Prežil púštnu búrku v stane, vypočúvali ho na ruskej vojenskej základni a so siedmimi tričkami precestoval takmer 27 tisíc kilometrov

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems