„Moja mama bola taká krásna… Prečo jej strelili do tváre?“

| Téma čísla | 17. 8. 2018

Kniha Poslední svedkovia od držiteľky Nobelovej ceny Svetlany Alexijevič rozpráva skutočné príbehy bieloruských detí počas druhej svetovej vojny. Nie je to ľahké letné čítanie, ale dôležité posolstvo posledných svedkov. Ich príbehy do slovenského jazyka preložila Košičanka Silvia Šalatová. Vyžadovalo si to nielen teoretickú prípravu, ale aj osobitný mentálny tréning a schopnosť úniku.

Tento rok v máji vyšiel slovenský preklad knihy Poslední svedkovia od Nobelovej autorky Svetlany Alexijevič. Ty si toto dielo preložila do slovenského jazyka, zrejme veľmi veľká zodpovednosť…
Áno, a zároveň aj veľká vďačnosť za to, že som takú možnosť dostala. Je to tiež obrovský pocit zodpovednosti voči autorke i voči samotnej téme – víťazstva nad fašizmom, pretože ten Európe, ani Slovensku momentálne nie je cudzí.

Autorka sa zamerala na osudy detí počas Veľkej vlasteneckej vojny v Sovietskom zväze, ktorým priamo pred očami strieľali rodičov a spaľovali domy. Muselo to byť náročné ponoriť sa do takýchto príbehov.
Pri práci na preklade ma téma úplne pohltila a bolo mi z toho veľmi smutno. Žiť hoci len určitý čas témou vojny, smrti, strachu, hladu a utrpenia detí si žiada nielen teoretickú prípravu, ale aj osobitný mentálny tréning a schopnosť úniku, čo našťastie v literatúre možné je. Jednoducho knihu na čas odložím. Po mesiacoch práce na preklade som však potrebovala odstup. Musela som spracovať príšerné fakty a valcujúce emócie. Nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Predýchať a prebiť tú vojnovú pachuť smrti. Bolo ťažké s chladnou hlavou o knihe čo i len premýšľať, tým viac čokoľvek o nej napísať.

Bola si z toho deprimovaná?
Nie, skôr som to brala ako povinnosť priblížiť tieto informácie mladým ľuďom a všetkým u nás na Slovensku. Už podľa názvu Poslední svedkovia je jasné, že po týchto „hrdinoch“ tu nebude nikto. Počas vojny boli deťmi, mnohí umreli a keď odídu aj zvyšní, tak všetky informácie budú už len sprostredkované, možno prikrášlené a zahmlievané. Bola by to škoda. Táto kniha je autentická, prináša skutočné svedectvá ľudí, ktorí boli vtedy v detskom veku. Svetlana ich vyhľadala a spísala ich príbehy.

Ktoré v tebe zarezonovali najviac?
Ja som bytostne spojená s týmto bieloruským prostredím, pretože som tam strávila najkrajšie roky mladosti a v knihe som sa dozvedela veľa nových faktov. Napríklad, často sme sa kúpali v Komsomoľskom jazere v Minsku. Táto umelá vodná nádrž mala byť pre verejnosť otvorená 22. júna 1941, všetko sa pripravovalo, pozvážali tam množstvo ľudí, každý sa chcel kúpať, a práve v to osudné ráno sa začala 2. sv. vojna. Veľkú slávu pohltil strach o holý život a jazero začalo ľuďom prinášať radosť i úžitok až oveľa, oveľa neskôr. Ako študentka som sa tam kúpala, a vôbec som netušila, aký význam má to miesto pre obyvateľov. V čase, keď vypukla vojna, začínali sa letné prázdniny a deti poodchádzali do pionierskych táborov pod Minskom. Bielorusko bolo vo vojnovom ťažení Nemcov prvé na rane a vedúci táborov v strachu rýchlo posielali deti späť domov. Do obliečky z vankúša nasypali, čo mali – múku, cukor. Deti prišli, mnohokrát peši po rozbitých koľajniciach, do Minska a našli iba ruiny. Mesto bolo vypálené, rodičov nikde. Ak mali šťastie, ujali sa ich sirotince a zvážali ich za Ural. Ale svojich rodičov a rodiny už mnohé nikdy nevideli. Každý jeden príbeh v knihe je strašný, v každom je smrť, hlad a strach. Fašisti nútili deti partizánov pozerať sa na popravy ich rodičov a keď nejaké zaplakalo, tak zastrelili aj jeho. Osobne si to neviem ani predstaviť, no tie deti sa s tým konfrontovali po svojom. Napríklad, keď mama letela zastrelená priamo do jamy, jej chlapček sa skôr zamýšľal nad tým, prečo jej veje plášť, prečo ho nezapli. Alebo prečo jej strelili do tváre, keď bola taká pekná. Ešte teraz mi behajú po chrbte zimomriavky.

Všetky knihy Svetlany Alexijevič sú takto tragicky a pochmúrne ladené?
Teraz už vraj píše o láske… Ale áno, volajú ich hrôzostrašná pentalógia. Prvá kniha Vojna nemá ženskú tvár rozpráva o vojne z pohľadu žien. Zinkoví chlapci sú o vojakoch z Afganistanu a Časy zo second-handu približujú život po rozpade Sovietskeho zväzu. Na vojnu sa nedá pozerať veselo, preto sú knihy často kruté, ale na niektorých málo veciach sa dá aj zasmiať, aspoň ja sa snažím to takto vnímať, pretože z nášho pohľadu sú niektoré sovietske a postsovietske záležitosti zábavné. Kniha Poslední svedkovia je… iná ako všetko, čo doteraz Alexijevič napísala. Kým v predchádzajúcich tituloch prinášala nelichotivú, často morbídnu a neľudskú skutočnosť videnú očami dospelých, Poslední svedkovia sú plní výpovedí detí o hrôzach vojny. Sú to deti, ktoré prišli o rodičov, o strechu nad hlavou, vojnu prežívali túlajúc sa v lesoch ako zvieratká, alebo v preplnených sirotincoch, či v nemeckých koncentračných táboroch. Ich mladú zdravú krv pumpovali do žíl ranených nemeckých vojakov. V nemeckých fabrikách vyrábali zbrane, a tie ich ďalej zabíjali. Tieto deti zakúsili hlad i chlad, vši, choroby i naokolo všadeprítomnú hroziacu smrť. Svetlana Alexijevič zachytáva výpovede tých, ktorí prežili.

Ako vnímaš autorku?
Svetlana Alexijevič je fenomenálna spisovateľka, čiže Nobelovu cenu si určite zaslúži. Pôvodným povolaním je novinárka, preto jej štýlom je skôr reportážna literatúra. Zachytáva obrovský objem faktov a nepotrebuje beletrizovať, prikrášľovať. Jej jazyk je jazyk národa, nemusí byť dokonalý, perfektný, spisovný na to, aby dokázala vyjadriť obrovský rozsah emócií obyčajných ľudí. A nemusí ani umelo živiť či za každú cenu hľadať svoje témy, sú to autentické výpovede ľudí. Sama Svetlana na zadnej strane obálky píše: „Je to moja droga. Keď kráčam po ulici, zachytávam slová, vety, výkriky. Vždy si pomyslím, koľko románov tu mizne bez akejkoľvek stopy, miznú, strácajú sa v tme. Nie sme schopní zachytiť do literatúry verbálnu stránku ľudského života, nedokážeme ju ani oceniť.“ Ona sa pokúša práve o to, zachytiť okamihy – existenciálne situácie na hrane života a smrti. Navyše to robí v záujme vlastného národa, ktorý je mimoriadne hrdý. Ja rozumiem emóciám Bielorusov počas vojenských prehliadok, vôbec mi nepripadá čudné pochodovanie i istá dávka militantnosti v živote, pretože vojnu zažili a tá hrdosť v nich prebýva.

Mnohí laici si myslia, že preklad znamená len doslovné prekladanie slov, ale v skutočnosti je to dlhodobá autorská práca, na ktorej konci je umelecký výsledok.
Áno, práve preto to nie je práca len jediného človeka. Prekladateľ posiela preklad redaktorovi, ktorý pozná nielen zdrojový a cieľový jazyk, ale aj reálie, príbeh, históriu… Tu sa ukáže koľko toho samotný prekladateľ vie a nevie. Výsledný text je kompromisom medzi tým, čo ponúkol autor, prekladateľ preložil a redaktor navrhol zmeniť. Potom to ešte celé kontroluje korektor. Čím viac kompetentných očí text pred vydaním vidí, tým lepšie.

Každá krajina a jazyk má svoje slangy, metafory, prirovnania, rýmovačky. Čiže ty ako prekladateľ musíš za ne nájsť adekvátnu slovenskú náhradu, ktorá je úplne iná ako tá pôvodná, dajme tomu ruská?
Určite. Prekladateľ by mal zachovať zmysel, obsah, vtip, ale textu musí rozumieť v prvom rade slovenský čitateľ. Každý preklad je svojím spôsobom aj originál. Napríklad, názov knihy Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevič som preložila doslovne ako Černobyľská modlitba, ale český prekladateľ ju podľa svojho pocitu nazval Modlitba pre Černobyľ. Z môjho pohľadu je medzi tým silný rozdiel a ja si skôr myslím, že pôvodný názov je výstižnejší. Ale je na prekladateľovi, ako zvolí vhodné výrazové prostriedky.

Kde má autor istotu, že preklady jeho knihu „neskazia“?
To riziko tu vždy je. Preto si autor musí dobre rozmyslieť, komu právo na preklad predá. Kritérium pravdy a kvality je asi až prax. Aké sú recenzie, ako sa kniha číta… Do vydania knihy investuje svoje dobré meno nielen autor, ale aj vydavateľstvo, prekladateľ, redaktor, korektor. Čiže všetkým záleží na tom, aby bol preklad čo najlepší.

Ako dlho si prekladala Posledných svedkov?
Približne rok. Ale nefunguje to ako klasická, tobôž nie pravidelná pevná pracovná doba. A to je práve zaujímavé. Niekedy je to iba zopár strán textu, potom nevyhnutná pauza na získanie odstupu, potom príval tvorivej energie a strany sa prevracajú samy. Nič nie je pravidelné, pevný je iba termín odovzdania.

Musela si pritom študovať historické fakty a iné materiály?
O téme v knihe Poslední svedkovia som si myslela, že viem už všetko, ale pri preklade som s pokorou pochopila, že tomu tak nie je. Musela som si vyhľadať i overiť mnoho faktov. Nielen jazykovo, ale aj historicky. Čiže áno, ak prekladám menej známe témy, musím si informácie overovať, aby som ich preložila správne.

Je dôležité, aby sa prekladateľ s obsahom knihy stotožnil? Prekladala by si obsah, s ktorým nesúhlasíš?
Prekladateľ by mal dielo už pred prekladom dobre poznať, ináč riskuje, že ku koncu niekoľkomesačnej práce bude nemilo prekvapený neprijateľným rozuzlením, s ktorým sa nevie stotožniť. Najmä, ak ide o literatúru faktu a reportážnu literatúru, ktorá je často predmetom komentárov, diskusií, pretože je mienkotvorná. Riešením je potom už len buď odstúpenie od zmluvy, alebo pseudonym. Mám jednu takú skúsenosť, preto si už na to dávam obrovský pozor.

Prečo ruský jazyk?
Lebo ho milujem. Mám rada cudzie zmysluplné reči i cudzie jazyky a ten ruský je pre mňa taký šťavnatý, teplý, mäkký.

Kde si ho študovala?
Vždy som chcela študovať v zahraničí a kedysi dávno sa mi podarilo dostať na päť rokov do bieloruského hlavného mesta Minsk. Odchádzala som v roku 1982 do Sovietskeho zväzu, keď bola ruština u nás nielen žiadaná, ale aj povinná. Domov som sa vrátila v roku 1987, pomerne krátko pred revolúciou, po ktorej šla ruština na Slovensku úplne do úzadia a žiadanými sa stali nemčina či angličtina. Čiže som sa musela rekvalifikovať. V Prešove som vyštudovala druhú vysokú školu – nemecký jazyk. A tak prekladám a učím nemčinu aj ruštinu, ale po rusky viem aj myslieť.

Aký bol život v Bielorusku?
Do Sovietskeho zväzu som prišla za Brežneva a odchádzala som za Gorbačova. A tých päť rokov zomlelo aj mňa, aj celý Sovietsky zväz. Bolo to pre mňa veľmi dôležité obdobie. Ovplyvnili ma ľudia, ktorých som spoznala, pomery, aké som tam zažila, veci, ktoré som sa tam naučila. Na konci 80-tych rokov bolo v Sovietskom zväze oveľa demokratickejšie prostredie ako u nás. Po príchode som mala pocit, že tu žijeme v stredoveku, v dobe temna, nevieme si povedať pravdu a sme ideologicky zabetónovaní. Kým v Rusku priniesol Gorbačov úplné iné myslenie a priamo na našej alma mater nás vyzývali, aby sme písali a hovorili, čo si myslíme. Čakala som, že to isté sa bude diať aj na Slovensku, no to u nás prišlo až neskôr.

Bola si v Bielorusku aj v čase výbuchu Černobyľu?
Áno. Černobyľ bol des. Máta ma dodnes, teraz možno ešte viac ako vtedy. Asi preto, že v čase výbuchu sme vlastne nič nevedeli. Dokonca sme si ako študenti v tom čase užívali výlet v prírode, ako som neskôr podľa mapy s hrôzou zistila, asi 80 km od Černobyľu. Milosrdná nevedomosť možno zachránila ľudí pred panikou, ale zároveň zabila mladých chlapov, ktorí boli nasadení ako likvidátori priamo v ohnisku výbuchu. Navyše bez potrebnej ochrany. Iba tak, v košeliach, v montérkach. Všetci umreli do 14 dní na chorobu z ožiarenia. Aj ju takto označili – choroba 14
dní. A my sme si zatiaľ užívali slnečný prvý máj, vyrušovaní iba panikou rodičov z domu. Oni vedeli viac ako my. Klamala by som, ak by som sa sťažovala na zdravotné problémy v dôsledku Černobyľa. Tie našťastie nemám, ale aj tak teraz a s odstupom vnímam ten rozdiel, akoby sa život v bývalom Sovietskom zväze rozdelil na čas pred Černobyľom a po ňom. Nie iba technicky, nie iba ekologicky, ale aj spoločensky, eticky.

Ktorú knihu by si ešte chcela preložiť a prečo?
Je ich asi viac, nie iba jedna. Páči sa mi Sergej Dovlatov, ktorý geniálne spojil povestný gogoľovský „smiech cez slzy“ s moderným sovietskym človekom (za čo aj riadne utŕžil). Jeho jazyk je veľmi zrozumiteľný, až takmer úsporný, plný náznakov a nedopovedaných významov. Čitateľ sa pri čítaní nemôže flákať, pritom sa neuveriteľne baví. Aj sám na sebe, a to je nekonečne ľudské a láskavé.
Lákajú ma tiež Gorbačovove knihy. Michail Sergejevič bol súčasťou môjho formovania a dospievania. Svet ho ocenil Nobelovou cenou za mier, ale doma ostal nepochopený, akoby predbehol svoju dobu a tú obrovskú dávku dovtedy nevídanej slobody jeho súčasníci v Sovietskom zväze nezvládli. Myslím si, že by bola škoda na neho jednoducho zabudnúť. Mohol svet urobiť lepším. A je to čestný občan mesta Košice.

Vráťme sa ešte poslednýkrát ku knihe Poslední svedkovia. Aké je podľa teba jej najsilnejšie posolstvo?
Je to pripomienka, kam až ďaleko dokáže človek zájsť vo svojej krutosti. V celkom konkrétnych príbehoch alebo jednoduchých výjavoch. Ako vojak dokáže chytiť mačiatko, pomojkať ho a odniesť ďalej, aby mohol pokojne zastreliť malé deti. Alebo ako na poli leží množstvo tiel a vojaci im pre istotu ešte rozbíjajú čakanom lebky, aby náhodou niekto neprežil. Deti potom medzi týmito telami hľadajú svojich mŕtvych rodičov. Každý, kto pochybuje, alebo popiera holokaust, mal by si knihu prečítať. Svet sa stále dosť nepoučil.

Ďakujem za rozhovor.

„Už podľa názvu Poslední svedkovia je jasné, že po týchto hrdinoch tu nebude nikto. Moja generácia informácie o víťazstve nad fašizmom nasávala rovnako prirodzene ako násobilku. Lenže tá mala aspoň logiku, zatiaľ čo veľké víťazstvo si žiadalo veľkú emóciu, akej sme v tom veku neboli schopní. Ale to vieme až dnes. Učili nás, že vojna je zlo, ale my sme si ho ani nevedeli predstaviť. Učili nás, že za život v mieri máme byť vďační, hoci sme len hmlisto tušili komu a iný život sme ani nepoznali. Netušili sme, že prejdú desaťročia a vojnové konflikty, aj keď lokálne, sa stanú každodennou súčasťou večerných správ. Učili nás, že nesmieme dopustiť, aby človek človeku takto ubližoval. Opäť sme netušili – prečo by mal ubližovať? Ako a čo sa deje, keď jednotlivec dokáže zmanipulovať masu ľudí, aby tá obrátila nenávisť a zbrane proti inej mase – bezbrannej a slabej. Prečo? Lebo ináč vyzerá? Lebo verí v iného Boha?“ Silvia Šalatová

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto: Martin Krestián


Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Moja mama bola taká krásna… Prečo jej strelili do tváre?“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems