Slovenský paralympionik o boccii, štúdiu, PyeongChangu a bezbariérovosti v Košiciach

| Šport | 6. 4. 2018

Samuel Andrejčík už piaty rok reprezentuje Slovensko na najprestížnejších medzinárodných športových podujatiach v boccii. Na Letnej paralympiáde v Riu (2016) získal zlatú a striebornú medailu, čím sa zaradil medzi športovú špičku. Aktuálne je šiestym najlepším hráčom boccie na svete. Okrem turnajov však úspešne zvláda aj štúdium na košickej univerzite.

Samo, ako si sa dostal k boccii?
Aj napriek tomu, že od narodenia mám telesné postihnutie – zlý vývin kĺbov, svalov a šliach, k športu som mal vždy kladný vzťah. Zo začiatku šlo o akýsi druh rehabilitácie a cvičenia. Plávanie, jazda na koni, tenis a môj najviac obľúbený pingpong. Práve jemu som sa chcel venovať na vyššej úrovni. Ale počas kúpeľnej liečby v roku 2010 sme po konzultácii s reprezentačným trénerom stolného tenisu na Slovensku Jánom Lackovičom dospeli k záveru, že pingpong nie je pre môj postih rúk vhodný. Samozrejme, bol som sklamaný. No začala ďalšia etapa. Dozvedel som sa o športovom kempe pre hendikepovanú mládež na Remate pri Handlovej. Prvýkrát v živote som bol niekde sám, bez rodičov, pretože na kempe boli zabezpečení asistenti. Vyskúšal som viacero letných športov, okrem iných aj bocciu. Keďže som v nej vyhral „kempový turnaj“, pozvali ma na stretnutie boccistov a stal som sa členom klubu ŠK TP Victoria Žiar nad Hronom.

Ako vyzerali tvoje športové začiatky?
S rodičmi som hľadal videá na internete a sledoval rôzne taktiky hráčov, s ktorými sa teraz stretávam na medzinárodných kurtoch. Mám za sebou stovky tréningových hodín a tisíce odhádzaných loptičiek. Do toho treba započítať kondičné a rekondičné sústredenia, ale aj prípravy so športovým psychológom. Teším sa, že od môjho prvého medzinárodného turnaja v Brne (2012) si plním športové sny a reprezentujem Slovensko na rôznych medzinárodných turnajoch. Môj najväčší úspech boli jednoznačne Letné paralympijské hry v Riu pred dvomi rokmi, na ktorých som ako prvý slovenský boccista získal zlatú a striebornú medailu. Aktuálne som kapitánom našej reprezentácie v kategórii párov.

Zlatá a strieborná medaila z paralympiády v Riu. Foto: súkromný archív

Najbližšie Letné paralympijské hry v Tokiu budú v roku 2020. Pripravuješ sa na ne už teraz?
Paralympijský cyklus trvá štyri roky, počas ktorých je potrebné nazbierať dostatočný počet bodov v širokom spektre turnajov. Nie je ľahké dostať sa na paralympiádu, napríklad v Riu bolo nominovaných len 8 najlepších párov a 16 jednotlivcov z celého sveta. Konkurencia v boccii je obrovská. Aktuálne som ako jednotlivec šiesty vo svetovom rebríčku a prvý v slovenskom. Čo sa týka párov, tak sme druhí najlepší na svete (slovenský párový rebríček nemáme). Ale je zložité udržať sa medzi top hráčmi. Boccia sa v priebehu posledných rokov veľmi posunula, čo sa týka kvality hráčov aj presnosti merania. Na turnajoch a súťažiach niekedy rozhodujú stotiny milimetra. Jeden zo zápasov som prehral len o 0,3 mm. Na paralympiádu sa pripravujem tak, ako na iné zápasy. Neustále trénujem – pred dôležitými turnajmi aj šesť hodín denne. Ale v ostatných prípadoch to nie je možné, keďže študujem počítačové siete na TUKE a nemôžem polovicu dňa tráviť v telocvični.

Samova „polička úspechov“. Foto: súkromný archív

Zrejme nie je jednoduché skĺbiť štúdium a športovú kariéru.
Pamätám si prvý deň na študijnom oddelení, keď som zistil, že z týždenného rozvrhu sa dostanem len na jednu hodinu. Keďže som pre paralympijské hry nestihol začiatok semestra, musel som doháňať zameškanú výučbu a popritom ešte riešiť aj nový rozvrh. Nehovoriac o tom, že som v tom čase nemal k dispozícii internát a dochádzal dva týždne každé ráno 100 km. Postupne sa to, našťastie, vyriešilo individuálnym študijným plánom a bezbariérovou internátnou izbou.

Nedávno sa skončila zimná paralympiáda v PyeongChangu, získali sme 6 zlatých, 4 strieborné a 1 bronzovú medailu. Henrieta Farkašová vybojovala až 5 medailí a stala sa tak najúspešnejšou účastníčkou, čo bola pre Slovensko nesmierna radosť.
Áno, dokonca som si nastavoval budík, aby som sledoval výkony Slovákov. Môj tip bolo osem medailí. Som neskutočne šťastný a pyšný. Poznám každého nášho paralympijského reprezentanta. Potešilo ma aj to, že verejnoprávna televízia tentokrát ponúkla live prenosy a nie iba záznamy. To sú pre niekoho maličkosti, ale mňa osobne sa výsostne dotýkajú. Je až neskutočné, ako sa vnímanie nás, paraolympionikov, posúva. Pred niekoľkými rokmi bola jedna reportáž v televízii a teraz už dávajú aj priame prenosy. Teším sa na stretnutie s ostatnými paralympionikmi, pri ktorom si vymeníme poznatky typu „ako bolo, čo ste videli“. Aj keď odpovede sa zväčša opakujú: „Nič sme nevideli, mali sme tréningy, nestíhali sme.“ Poznám to z Ria či majstrovstiev. Krajiny zväčša spoznávame podľa atmosféry na štadiónoch.

Najväčším úspechom Sama Andrejčíka boli Letné paralympijské hry v Riu (2016), na ktorých ako prvý slovenský boccista získal zlatú a striebornú medailu. Foto: Roman Benický

Prečo sú podľa teba Slováci v paralympijských disciplínach úspešní?
Za ich úspechmi je veľa driny a odriekania. Veľa nezainteresovaných ľudí si nevie reálne predstaviť, koľko času trávia v telocvični alebo v prípade našich úspešných lyžiarov na svahoch. Koľkokrát musia cibriť nejakú techniku do dokonalosti. Čiže, ak by som mal odpovedať stručne na otázku, moja odpoveď zahŕňa slová ako čas, tréning, analyzovanie výsledkov (kde spravili chyby, čo zlepšiť) či mentálna príprava. Je jedno, koľko má športovec natrénované, pokiaľ si pred výkonom nedá hlavu „do poriadku“.

Samo neustále trénuje – pred dôležitými turnajmi aj šesť hodín denne. Foto: Roman Benický

S bocciou si precestoval takmer celý svet. Ktorá krajina si ťa získala?
Čína, Dubaj, Anglicko, Španielsko, USA, Kanada, Kolumbia, Portugalsko či Brazília. Ale asi najviac sa mi páčil Dubaj. Bol až neuveriteľne „premakaný“, ale čo som najviac ocenil, bola 100%-ná bezbariérovosť.

Ako je na tom Slovensko, čo sa týka bezbariérovosti?
Terajšia situácia v Košiciach je oveľa lepšia ako vtedy, keď som tu začínal študovať. Ale v porovnaní so svetom Slováci stále zaostávajú. Kanada, Amerika či Dubaj sú úplne bezbariérové. Bolo samozrejmé, že som sa s vozíčkom dostal všade – knižnica, kultúrne pamiatky, stanica, múzeá, obchodné centrá, reštaurácie…, a to bez ohľadu na poschodie, na ktorom sa nachádzali. Na Slovensku sa kompetentní najčastejšie (podľa mojich skúseností) oháňajú výhovorkou, že budova je chránená, tak sa v nej nedajú robiť zásahy. Ale to vo svete neplatí. Kultúrne pamiatky sú prerobené tak, aby ich mohli navštíviť aj vozičkári. Napríklad som bol hore na Lincolnovom pamätníku a u nás sa často nedostanem ani do múzea.

Ďakujem za rozhovor.

Eva Barnišinová

Samuel Andrejčík (1996) pochádza zo Sniny. Je majstrom Európy v boccii za roky 2013 a 2015, juniorským majstrom Európy (2012, 2015 a dvakrát v roku 2017 – jednotlivci a páry), niekoľkonásobným víťazom svetových a európskych pohárov a taktiež majstrom Slovenska (2013, 2014, 2015, 2016, 2017). Z Letnej paralympiády v Riu (2016) si v súťaži zmiešaných párov v kategórii BC4 priniesol zlato, ako jednotlivec získal striebornú medailu. Na Chodníku slávy slovenských paralympionikov na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch je „zvečnený“ na pamätnej tabuľke. Aktuálne študuje počítačové siete na Fakulte elektrotechniky a informatiky TUKE.


Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Slovenský paralympionik o boccii, štúdiu, PyeongChangu a bezbariérovosti v Košiciach

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems