Robert Gregorek: „O záujmoch prírody veľa rozprávame, ale málo konáme.“

| Téma čísla | 20. 4. 2018

Pred dvanástimi rokmi začal chovať v Botanickej záhrade UPJŠ v Košiciach kozy, pretože trávu spásajú istým tempom, zároveň hnoja pôdu, a tak udržujú stálu aktivitu i rovnováhu v prírode. Podľa botanika, vedca, včelára a chovateľa Roberta Gregoreka ide o zdravý sedliacky rozum a aj dnes je potrebné hľadať spôsoby, ako sa sčasti vrátiť k princípom hospodárenia našich predkov.

Sám sa definujete ako špecifický botanik – záhradník. Prečo?
Profesiu záhradníka som zdedil po rodičoch a starý otec bol obecným učiteľom na severe Moravy, takže okrem záhradníctva mám blízko aj k pedagogike. Som rád, že mi botanická záhrada umožňuje odovzdávať vedomosti a skúsenosti iným, a to, že v nej pôsobím, považujem za vyvrcholenie svojich možností. Som odborný pracovník s vysokým podielom fyzickej práce a okrem botaniky a ostatných prírodných disciplín sa v súčasnosti zaoberám aj problematikou včelárstva a chovateľstva.

Sprevádzanie po Botanickej záhrade UPJŠ v Košiciach. Foto: súkromný archív

Takže sa staráte o úle a rôzne zvieratá?
Áno. K užitočnému hmyzu mám obrovskú úctu. Ako záhradník som si nemohol nevšimnúť problémy včiel, ktorým nežičí súčasné hospodárenie. Je potrebné vrátiť sa k dobrým princípom hospodárenia našich starých rodičov alebo nájsť nové, ktoré pomôžu prírode. Aj preto som sa stal včelárom. S včelami pracujem priamo v areáli botanickej záhrady, kde opeľujú naše rastliny a vďaka pozorovaniu ich života môžem overovať hypotézy či vnímať krehkosť ich existencie. Je veľa novodobých včelích problémov. Mnohé od 70. rokov spôsobuje klieštik – oslabuje ich rodiny. K tomu sa následne pridružujú aj iné zdravotné ťažkosti. Je potrebné zmeniť spôsob hospodárenia v krajne tak, aby včely mali prístup ku kvalitnej pestrej strave počas celého roka. Je dokázané, že na výchovu kvalitnej mlade im nepostačuje len jeden druh peľu. Pristaviť úle k poľu s repkou je síce výnosné z hľadiska medu, ale pre včelu je to monotónna strava. Vypadli burinné rastlinné druhy, napríklad po zbere obilia. Po jeho skosení sa hneď vykonáva podmietka, aby burina nerástla. Kedysi sa takéto pole ponechávalo chvíľu ladom, vďaka čomu sa objavili známe buriny ako čistec a podobne. Toto dnes chýba. Neuvedomujeme si, aký je v lete nedostatok nektáru, pre vznik ktorého je potrebná istá vlhkosť. Tá v letnom období často chýba. A prichádzajú aj neobvyklé ochladenia, ktoré narušujú prírodný cyklus. Ide o náročné skúšky kondície rastlín a je to nepríjemné aj pre včely. Fungujú ako spoločenstvo a ak sa v lete naruší dynamika ich vývoja, majú problém prezimovať. A to je následne obrovský problém aj pre včelárov. Ľudstvo si neuvedomuje, ako je s týmto úžitkovým hmyzom zrastené. Včela medonostná tak, ako ju poznáme, nie je už úplne prírodný druh. Jej šľachtením sme dosiahli, že sa vie búrlivo rozvinúť na jar. To žiadny iný hmyz nedokáže. Veľkú záťaž pre ňu predstavuje znečisťovanie životného prostredia, okrem iného sú to emisie z dieselových motorov, ktorých splodiny spôsobujú jej dezorientáciu, a tak nemôže využiť svoj fantastický orientačný zmysel – čuch. Mali by sme prevziať zodpovednosť za to, čo sme včelám spôsobili.

V roku 2014 začal chovať Robert Gregorek v botanickej záhrade kozy a capov, aby udržiavali vegetáciu aj pôdu. Foto: súkromný archív

Čo môžeme urobiť?
V čo najväčšom rozsahu ponechať prírodu nenarušenú našou činnosťou, lebo v nenarušených častiach je pestrosť potravy. A rozumne hospodáriť s vodou. Včela dokáže doniesť sladinu zo vzdialenosti 3,5 až 5 km, no vodu z maximálne kilometrovej vzdialenosti. Je viac než žiaduce zachovávať drobné vodné prvky. Keby to bolo v mojich silách, záhradkárom by som nariadil, aby mali sud či nejaké jazierko a nenechávali dažďovú vodu len tak odtekať. Nech sa nesnažia rýchlo vysušiť okolie okolo seba. Všetci sa sťažujeme, že nám škodí množstvo organizmov. Ale už sa nepriznávame k tomu, že sme zrušili zázemie pre živočíchy, ktoré nás zbavovali škodcov. Veľmi dôležitý je aj režim spásania lúčnych porastov dobytkom.

Takže žiadne kosačky?
Kosiť krovinorezmi a kosačkami je bežná prax a spôsobuje, že istý čas je prebytok pastvy pre organizmy a potom hlad. Takáto situácia nenastáva v prirodzene spásanej krajine. Zver spása porasty svojím prirodzeným tempom, ale zároveň prihnojuje, a tak udržuje stálu aktivitu v prírodnom prostredí. Je to zdravý sedliacky rozum našich prastarých rodičov.

Foto: súkromný archív

Preto ste pred dvanástimi rokmi priviedli kozy do botanickej záhrady?
Áno. Udržujú vegetáciu a zároveň aj pôdu. Ich trus je veľkým obohatením. Pôda je živý organizmus, v ktorom žije množstvo iných suborganizmov. Tradičné pasenie má obrovskú hodnotu. Prospieva prírode ako celku a pri rozumnom hospodárení udržiava rovnováhu medzi lúčnymi porastmi, stromami, kríkmi… Záhradkárstvo či iný druh gazdovania, nanešťastie, už nepatria k bežným koníčkom. Všimol som si, že viacerí ani necítia potrebu takéhoto kontaktu s prírodou a tradičné poľnohospodárstvo je na okraji záujmu. Kým v minulosti záhradkárčila a gazdovala takmer každá rodina na dedine, dnes majú mnohé z nich maximálne okrasné záhradky. Otepľovanie a problémy hospodárenia s vodou predstavujú momentálne hrozby, ale sú nimi aj mnohí ľudia so spoločenským postavením či technickým zmýšľaním, ktorí sú niekedy doslova odtrhnutí od reality. Neuvedomujú si, že nie je možné donekonečna likvidovať polia a stavať budovy. Je naozaj najvyšší čas takéto správanie prehodnotiť a vrátiť sa k pôvodnému vnímaniu toho, čo sa okolo nás deje. Uvedomiť si, že nejde len o produkciu dreva či potravín za každú cenu. Musíme sa naučiť rešpektovať a nechať žiť prírodu.

Upozornili ste na problém s vodou. V botanickej záhrade sa staráte o rybky, pestujete vodné rastlinky. Máte k vode blízky vzťah?
Je to dané od prírody. Časť detstva som prežil na južnej Morave v blízkosti rieky a niekoľko rokov som sa venoval objavovaniu tajov vodného prostredia. S vodou súvisí vývin ľudí. Ako človek pracujúci v prírode vidím, že je extrémne dôležité, aby hospodárenie s týmto zdrojom prebiehalo s rešpektom a rozumom. Ide o nenahraditeľné médium pre všetky biologické procesy. V súčasnosti nie je jednoduché nájsť hygienicky nezávadný zdroj vody. Už aj to by malo byť pre nás mementom, keďže správne hospodárenie a udržanie jej kvality je základnou podmienkou existencie. Naše rieky či jazerá sú presýtené živinami. Stále častejšie počúvame, že vo voľnej prírode uhynuli ryby. Rieky trpia kyslíkovým deficitom. Prebytkový je fosfor a dusík. Ak by bola krajina rovnomerne pokrytá zdravou trvalou zeleňou a bolo by menej ekonomicky využívanej pôdy, podobné problémy by určite neboli také časté.

Okrem botaniky sa v súčasnosti zaoberá aj problematikou včelárstva a chovateľstva. Foto: súkromný archív

Ako by ste zhodnotili aktuálny stav flóry na Slovensku?
Prejavujú sa tlaky novej doby. Tatranské lesy sú príkladom, že stromy nie sú v takej kondícii, aby odolávali vetru a škodcom. A to súvisí s klimatickými zmenami. Krajina nie je rovnomerne zavlažovaná zrážkami. Stromy sú oslabené, nedokážu sa brániť škodcom, tí ich oslabujú a, nanešťastie, až do dnešného dňa vidíme, čo sa s takými stromami stane. Mám trošku ťažké srdce na jednostranne orientovaných aktivistov, ktorí si občas myslia, že ak všetko necháme tak, ako je, príroda si s tým poradí. V dlhodobom horizonte je to pravda, ale zároveň nemôžeme nekonať. Stačí krok za krokom robiť maličké opatrenia a výsledky sa dostavia. Prečo nechávame vodu odtiecť kanalizáciou? Veď je to obrovský dar, ktorým môžeme v teplých mesiacoch zvlhčovať krajinu. Globálne pohyby vzdušných más nezastavíme – na jednej strane máme oceán, na druhej vyprahnutú zem. Je zrejmé, že pri strete príliš rozdielne vlhkosťou nasýtených prúdov vzduchu s úplne odlišnou teplotou budú vznikať obrovské búrky sprevádzané ničivým vetrom. Pri prechádzke mestom vidíme početné imelo na stromoch. Ono samotné nemusí byť až takou pohromou, ale jeho zvýšený výskyt nás upozorňuje na to, že daná drevina nie je v ideálnej kondícii. A prečo nie sú stromy v mestských parkoch zdravé? Lebo často nepomáhame prírode preklenúť obrovské suchá. Mestská klíma je presušená, parky často nemajú nainštalované zavlažovacie systémy, ulice sa nekropia tak, ako v minulosti. Našou chybou je, že o záujmoch prírody veľa rozprávame, ale málo konáme. Musíme „opraviť“ to, čo sme v nej „pokazili“. A jej neporušené časti nechajme pokiaľ možno na pokoji.

Minulý rok ste s kolegami v botanickej záhrade vysadili záhon jedlých rastlín. Ktoré z nich môžeme nájsť aj vo voľnej prírode počas jarnej prechádzky?
Asi málokto ochutnal puky lipy malolistej. Sú lahodné. Teraz nechcem nikoho motivovať k objedaniu stromov, ale priznávam, že som bol sám prekvapený ich chuťou. Neskutočne prospešnou rastlinou je medvedí cesnak. Tu by som chcel upozorniť ľudí na jednu vážnu skutočnosť. Na to, aby sa cesnak vedel zregenerovať a prežiť do budúceho roka, musí mať ponechaný aspoň jeden list. Videl som miesta, kde po jeho zbere ostala len holá zem. Takto nenásytne si môžeme aj tie najbohatšie lokality úplne zničiť. Záhradkárom odporúčam tiež pestovať zemolez kamčatský. Ide o krík nenáročný na prostredie, ktorého plody dozrievajú koncom mája a majú podobné výživové hodnoty ako čučoriedky. Zvláštnosťou je, že kvitne v skorých mesiacoch, niekedy dokonca aj počas mrazov či snehu.

Robert Gregorek je „odborný pracovník s vysokým podielom fyzickej práce“. Foto: súkromný archív

Máte nejakú najobľúbenejšiu rastlinu?
Neviem vytvoriť rebríček, ale určite doň patrí lekno. Ako som spomenul, fascinuje ma tajomné vodné prostredie a dokonca moja dizertačná práca pozostávala zo skúmania lekna – jeho výživy, možností presádzania… Blízky vzťah mám aj k zemiakom. Nie som ich veľkým pestovateľom, ale oslovila ma ich pestrosť. U nás sú známe skôr línie, ktorých pravlasťou je Čile, no existuje aj peruánska línia zemiakov ponúkajúca bohatší výber farieb – hľuzy sú fialové, krvavočervené, oranžové… A tiež chuťovo atraktívne. Na Kanárskych ostrovoch sa uchovala línia miestnych papas potatos. Ide o maličké zemiaky, ktoré sa nesmú šľachtiť. Majú byť uchovávané v takej podobe, v akej boli pred päťsto rokmi. Na prvý pohľad sú nelákavé, malé, bradavičnaté. Na druhej strane ale nesmierne chutné. Ich zvláštnosťou je, že aj keď ich odkopávate z jednej strany kopčeka, budú prirastať na tej druhej. Dokonca sa nám ich podarilo dopestovať aj v botanickej záhrade v Košiciach.

Ďakujem za rozhovor.

Robert Gregorek (1965) študoval na Záhradníckej fakulte Mendelovej univerzity v Ledniciach. Od roku 2003 pôsobí v Botanickej záhrade UPJŠ ako vedúci oddelenia dekoratívnej flóry.

Robert Gregorek odporúča tieto liečivé rastlinky, ktoré rastú vo voľnej prírode:

Skorocel úzkolistý – rutinne známa rastlina, ktorú často neprávom prehliadame. Pomáha pri hojení rezných rán či škrabancov. Má upokojujúce a chladivé účinky. Pomáha aj pri trávení a respiračných ťažkostiach, ochoreniach krvi či bolesti zubov.

Horec (všetky druhy) – skvalitní trávenie, ale užíva sa aj ako prevencia pred nachladnutím. Keďže jeho druhy sú chránené, jedinou možnosťou je kúpiť si ich ako hotový produkt. Jeho dostupnejšou náhradou je zemežlč menšia. Poskytuje rovnaké chuťové zážitky ako horec a nie je chránená. Má harmonizujúci vplyv na náš organizmus.

Zo sortimentu cudzokrajných rastlín, ale ľahko pestovateľných aj v našich geografických podmienkach:

Palina ročná – známa v orientálnych krajinách, ale dokážeme ju pestovať ako letničku. Má harmonizujúci vplyv na tráviaci trakt, prispieva k čisteniu krvi, má protizápalové a protivírusové účinky.

Zenšeňovec päťlistý – exotická rastlina. Má podobné nároky ako tekvica. Najlepšie sa jej darí na dobre vyhnojenej organickej pôde. Ide o plaziacu sa alebo popínavú rastlinu. Je významnou súčasťou čínskeho čajového obradu. Harmonizuje všetky funkcie organizmu. Odporúča sa piť ráno aj večer – pripravuje naše telo na aktivitu aj odpočinok (podľa toho, čo je pre neho aktuálne).

Kotvičnik zemný – u nás je chránený. Ako zvláštnosť sa objavuje na juhu územia Slovenska zo semien zavlečených, napríklad, železničnou dopravou. Vo veľkom množstve sa táto letnička vyskytuje na Balkáne a v oblasti Stredomoria, ako príležitostná plazivá burinka vo viniciach na juhu Chorvátska. Považuje sa za najsilnejšie rastlinné afrodiziakum a legálne prírodné anabolikum. Často ho používajú kulturisti či zápasníci na rast svalovej hmoty. Je prospešný aj pre ľudí vo vyššom veku, keď sa svalstvo stráca. Usušená vňať sa využíva na prípravu čaju.

Jednoznačnou jednotkou medzi rastlinami orientu s mnohostranným využitím je zantoxyl čínsky, častejšie známy pod označením „sečuánske korenie“. Mnohostranne využiteľné a zdraviu prospešné plody sa urodia na kríkoch, ktorých pestovanie zvládne v záhradke každý začiatočník. Aromatické plody lákavo ochutia mäsité jedlá, ale ako prírodný liek môžu pomôcť pri nachladnutí, bolesti zubov a rôznych iných infekciách dýchacích ciest či tráviaceho traktu. A ak nás aj postretne chrípka, môže prebiehať o niečo kultivovanejšie ako sme bežne zvyknutí.

Eva Barnišinová


Tags: , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Robert Gregorek: „O záujmoch prírody veľa rozprávame, ale málo konáme.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems