Viktória Marcinová: „Čítanie je lepidlo. Rodičia a deti spolu zažívajú jeden príbeh, ktorý ich zlepí dokopy a vytvorí spoločné spomienky.“

| Téma čísla | 9. 3. 2018

Kto z nás si nepamätá spoločné večerné čítanie rozprávok a nekonečné vypytovanie sa rodičov na to, či drakovi chutila princezná a ako sa Popoluške zmestili šaty do maličkého orieška? Nanešťastie, súčasný trend televíznych a online animovaných rozprávok postupne vytláča detské knižky. Košičanka Viktória Marcinová sa preto snaží o popularizáciu čítania deťom. Založila webový portál citajmesispolu.sk, kde radí, ako, kedy a čo majú rodičia čítať svojim ratolestiam.

Čo ťa viedlo k založeniu blogu Čítajme si spolu?
Blog je príbeh unavenej mamy. Vznikol za jeden deň pred štyrmi rokmi v zime. Moje deti boli v tom čase maličké (menej než 1 a 3 roky), a to je veľmi náročné obdobie. Jedného dňa som mierne frustrovaná vytiahla rozprávkové knihy. Čítavali sme si aj predtým, no zvyčajne až večer. V ten deň sme si ich s deťmi začali prezerať, a ja som si uvedomila, že dcéra už nedrží knižku dole hlavou a syn používa nové slová. To čítanie mi ako mame pomohlo zastaviť sa a všimnúť si veci, ktoré mi dovtedy unikali v bežnom živote. Deti boli pokojnejšie, lepšie reagovali na podnety. Tak som začala hľadať štúdie, ktoré by potvrdili, alebo vyvrátili moje pozorovania. Mala som pravdu. Rôzne zahraničné články zdôrazňovali, že čítanie je pozitívna pozornosť, urýchľuje vývin slovnej zásoby, vedie deti k ochotnejšej kooperácii. Z jedného dňa na druhý som napísala prvý blogový článok o Hlavnom dôvode, prečo čítať s deťmi a zverejnila ho na portáli citajmesispolu.sk. Uvedomila som si, že nestačí rozprávať o čítaní, je potrebné aj reálne pomôcť rodičom. A na to slúži nielen môj blog, ale aj prednášky či diskusie. Baví ma rozprávať o rôznych výskumoch, realizovaných v oblasti čítania. Napríklad pred dvomi rokmi sa na Slovensku konal prieskum zameraný na rodičov s deťmi vo veku 2 až 8 rokov. Zistil, že každé tretie dieťa vôbec nezažíva čítanie spolu s rodičom. Pritom sa nachádza vo veku rozprávok. Ale pre mamu či otca je jednoduchšie dať mu do rúk mobil.

Viktória rada rozpráva o rôznych výskumoch, realizovaných v oblasti čítania. Foto: Matúš Marcin

Odkedy by mali rodičia a deti začať so spoločným čítaním?
Pokojne od prvého dňa života. Bábätko ešte nerozumie, ale počúva. Takže je na mamke, či si bude čítať Janu Eyrovú alebo Hercule Poirota. Bábo vníma zvuky, jeho mozog sa začína učiť. V tomto období potrebuje veľa zvukových podnetov. Je to čas na uspávanky, riekanky či veršovačky alebo čokoľvek, čo sa rodičom páči. Osobne som spievala Nohavicu. Dieťatku je to úplne jedno. Približne od tretieho mesiaca od narodenia sa jeho reakcie začínajú zlepšovať. Od tohto obdobia odporúčam gumené či textilné knižky, ktoré vydávajú zvuky a môžu sa oprať či vyčistiť. Bábo ich totiž bude dávať do úst, lebo práve tie sú jedným z hlavných spoznávacích orgánov v tomto veku. Vo fáze, keď si dieťa vieme oprieť o seba (5 – 6 mesiac), prichádzajú na rad aj menšie leporelá s rôznymi výrezmi. Zaujmú, lebo bábätko ich vie lepšie chytiť do rúčky. Ale ešte nerozlišuje leporelo ako knihu, je to len predmet z jeho prostredia. Približne od 8 mesiaca začínajú byť užitočné leporelá s vyťahovacími, otváracími či otáčacími prvkami a s rozličnými senzorickými plochami. Sú vhodné až do tretieho roka. Dieťa sa učí ukazovať na obrázky, učí sa prvé slová aj rozlišovať predmety či farby. Rodičia by mali vyberať knihy s minimom textov a veľkým počtom obrázkov a kresieb. Netreba však len čítať, ale dať aj priestor na otázky. Pýtať sa ho, kde je mačička a aké je slniečko. Práve v tejto interakcii je najväčší vývin jazyka dieťaťa. Zhruba od tretieho roka začína vnímať kontinuitu v príbehoch, teda to, ako sa vyvíjajú zo strany na stranu a začína si ich omnoho viac užívať. S pribúdajúcim vekom dieťaťa je vhodné, aby rodič kládol otvorenejšie otázky – teda nielen: „Čo vidíš na obrázku? ale pýtať sa ho: „Čo sa na obrázku deje?“ Prípadne, ak dieťa dobre pozná knižku, tak sa ho mama môže opýtať: „Čo sa stane ďalej?“ Je prospešné, ak sa takouto formou hráte pri knihe. Tým rozvíjate detskú predstavivosť, sústredenie a motiváciu. Čím je dieťa staršie, tým by mali v knihe ubúdať obrázky a pribúdať text. Okolo piateho roka už s pomocou rodiča zvládne textovanú knižku s menším množstvom ilustrácií.

Alžbeta Uríková

Do akého veku by mal rodič čítať spolu s dieťaťom?
Ako hranica je u nás považovaný prvý ročník základnej školy, mnohí rodičia vtedy upúšťajú od čítania deťom. Problém je, že vety v šlabikároch sú úplne základné. Nie je v nich priestor na príbeh, ide o funkčné texty, aby si dieťa v hlavičke prepojilo, že toto je písmeno A a vyslovuje sa ako A. To je v poriadku, je to potrebné. Avšak intelektuálne je dieťa pripravené na náročnejšie a komplexné príbehy. Preto je dôležité, aby mu rodič čítal náročnejšie príbehy doma vo voľnom čase. Jeho jazyk sa takto ďalej vyvíja. Všetky slová sa zhromažďujú v slovnej banke dieťaťa a ono ju používa na čítanie, písanie i rozprávanie. Prváčik by možno ešte náročnejšie slovo nevedel prečítať, ale jeho slovná zásoba naďalej narastá, má ho uložené v hlave, vie ho aj správne používať, a jedného dňa, keď sa naučí ďalšie písmená, zvládne prečítať aj to, čo doteraz iba počul a používal. Počas toho, ako sa dieťa učí čítať, nestačí ostať len pri šlabikári. V druhom polroku prvého ročníka príde na rad čítanka, ktorá už motivuje k príbehom, no tu často nastáva jeden problém – dieťa ju nebude vnímať ako príbeh, ale ako úlohu do školy. Nemotivuje ho, neberie čítanie ako zábavu, ale ako povinnosť. Rodič preto musí prváčikovi dokladať príbehy zvonku, ktoré si spolu predčítajú doma. Keď už dieťa pozná takmer všetky písmená, odporúčam striedať sa pri čítaní. Polovicu riadka prečíta rodič a polovicu dieťa, potom sa striedajú po vetách a nakoniec po odsekoch.

Prečo je striedanie dôležité?
Dieťa na jednej strane počúva dobrý a zaujímavý príbeh a učí sa, že knihy môžu byť fajn. Zároveň sa mu dopĺňa slovná banka, lebo počúva rodiča. Na druhej strane si pri striedaní samo trénuje čítanie nahlas. Čítanie je veľmi zložitý proces a pre dieťa je náročné dívať sa na text, čítať ho nahlas a ešte aj vnímať jeho zmysel. Avšak keď sa strieda s rodičom, tak mu odseky rodiča dávajú čas ujasniť si, o čom vlastne čítajú a porozumie dejovej línii príbehu. A to ho motivuje ostávať pri knihe. Vie, čo sa v príbehu deje, trénuje si čítanie a zároveň trávi čas s rodičom.

Keď dieťa pozná takmer všetky písmená, môžete sa pri čítaní striedať. Foto: Lenka Horáková

Keď sa dieťa naučí čítať, môžeme prestať so spoločným čítaním?
Osobne si myslím, že netreba prestávať. Veď čítaním dávame maximálnu pozitívnu pozornosť tomu druhému. A nepotrebujeme dnes práve to? Na chvíľu sa počúvať a vnímať? Prečo si trebárs manželia či snúbenci navzájom nečítajú zaľúbené básne? Keď nájdem zaujímavý post na Facebooku, tak ho zdieľam. Keď ma niečo zaujme v novinách, tak o tom poviem manželovi. A prečo niečo podobné nerobiť aj s knihami? Kebyže muž zacituje Rómea, tak je možno hneď hádka s manželkou zažehnaná.

Ako môže rodič motivovať dieťa k čítaniu?
Rodič by mal čítať sám. Ak to dieťa vidí, je veľká pravdepodobnosť, že ho bude napodobňovať. Taktiež odporúčam brať deti do knižnice či kníhkupectiev, mať knihy doma a pravidelne z nich čítať. Ale nemusí to byť iba pred spaním. Každá rodina žije vo vlastnom rytme a večer už môže mať rodič dosť po celom dni. Ak je v rodine práve večer najnamáhavejší, odporúčam čítať knihy, ktoré dieťa dobre pozná. Rodič číta a zároveň pri tom mentálne vypne, dieťa samo otáča strany, žije z toho, čo o danej knižke vie. Dokonca si môže vlastným jazykom hrkútať príbeh, dokáže sa hrať s knihou. U nás doma v tomto období večer s deťmi počúvame audiorozprávky a čítanie kníh vkladáme do obyčajných vecí cez deň, napríklad pri raňajkách, ale aj pri kúpaní, samozrejme, aj na záchode a po príchode zo školy. Deti si zvykajú, že čítanie sa dá praktizovať paralelne aj s niečím iným. Je dôležité, aby boli obklopené knihami, aby mali alternatívu k hračke alebo telefónu. Dôležitým faktorom sú aj emócie. Ak si moja dcéra vezme knihu a uloží sa mi na kolená, nejde len o čítanie, ale aj o čas strávený s mamou, o pocit dôvery a bezpečia, ktorý sa jej bude podvedome spájať s knihami aj v dospelosti. Spoločné čítanie je bod, keď sa navzájom počúvame, sústredíme iba na seba. Čítanie je lepidlo. Rodičia a deti spolu zažívajú jeden príbeh, ktorý ich zlepí dokopy a vytvorí spoločné spomienky. Nezabudnem na takéto chvíle s mojou dcérou či synom. Spomínam si na jednu vtipnú historku. Čítali sme o Pipi Dlhej pančuche a jej výlete za mesto, keď sa ma zrazu môj vtedy šesťročný Ben opýtal: „Mama, koľko kilometrov je v jednom dni?“ To sú jedinečné momenty, ktoré sa zapisujú do rodinnej histórie. Motivovať k čítaniu ale môže aj jednoduchý trik. Aby knihy zaujali dieťa, je dôležité neukladať ich do poličky vertikálne ako v knižniciach, ale s obalom vpredu, aby bolo vidieť obrázok. Detské knihy v súčasnosti majú naozaj prekrásne obálky, a takto sa zvyšuje šanca, že knižka padne do oka dieťaťu, keď sa bude chcieť hrať. Iná mamka – knižná blogerka zase vyskúšala pred skriňu s hračkami položiť košík s atraktívnymi leporelami, ktoré v sebe majú rozličné vyťahovacie a otáčacie časti. Keď sa jej niekoľkomesačné bábätko tmolí k hračkám, musí prejsť okolo košíka. A často sa stane, že sa k hračkám ani nedostane.

Aby knihy zaujali dieťa, je dôležité neukladať ich do poličky vertikálne ako v knižniciach, ale s obalom vpredu, aby bolo vidieť obrázok. Foto: Ivana Frankovičová

Je teda pravdepodobné, že ak číta rodič, bude aj jeho dieťa?
Nie je to pravidlom, ale takéto dieťa má výrazne vyššie šance ostať dlhodobým čitateľom a čerpať všetky výhody, ktoré čítanie prináša. Podľa istého slovenského prieskumu je zlomový vek 13 rokov. Vtedy dieťa buď „prežije“ ako čitateľ a viac menej ním ostane navždy, alebo upustí od kníh. Najčastejšie faktory sú puberta, rovesníci a sociálne siete.

Ďakujem za rozhovor.

Desatoro čítania deťom:
1. Keď si spolu čítate, nech to je jediná vec, ktorú robíte.
2. Nikdy dieťa netrestajte tým, že zrušíte váš spoločný čas.
3. Dávajte si smiešne malé ciele.
4. Vytvárajte návyk. Päť minút každý deň v týždni má vyššiu hodnotu ako jedna hodina v sobotu dopoludnia. Malými zlomkami totiž vytvárate návyk a umožňujete dieťaťu pomaly prirastať ku knihám.
5. Majte správne očakávania. Malé deti sa budú mrviť, ožužlávať knihy, preskakovať strany a je možné, že po troch minútach zabudnú, čo vlastne robíte. Väčšie deti vás budú zastavovať a prerušovať, klásť otázky. To je v poriadku. Na rozdiel od televízora im ponúkate interakciu a tej sa treba učiť. Nechajte ich hýbať sa.
6. Majte knihy poruke (a schovávajte ovládač).
7. Majte knihy na očiach.
8. Knihy opakujte.
9. Knihy striedajte.
10. Pamätajte na svoj najdôležitejší dôvod, pre ktorý toto robíte: vzťah s vašim dieťaťom.

Košičanka Viktória Marcinová (1977) je mamou Benjamína (7) a Zoje (5). V roku 2014 založila webový portál Čítajme si spolu a o dva roky zaň získala prvé miesto v súťaži ženských biznis projektov VÚB Biznis akadémie.

Knižné tipy od Viktórie Marcinovej:

Pre deti okolo 1 roka: Marianne Dubuc – Hlasy ptáků
Na každej dvojstránke tohto leporela nájdete zvuky skutočných vtákov vo vynikajúcej kvalite.

Pre deti do 3 rokov: Emilia Dziubak – Rok v lese
Veľkoformátové leporelo o tom, ako sa les a jeho obyvatelia (vrátane pána horára) menia počas celého roka. S najmenšími deťmi budete spoznávať zvieratká, s väčšími tvoriť príbeh z jednej strany na druhú.

Pre deti do 5 rokov: Mária Ďuríčková, Božena Plocháňová – Danka a Janka v rozprávke
Nová reedícia detskej klasiky. Kratučké príbehy o Gevenduche, sťahovavom vrabcovi či človiečikovi z budíka skrátia cestu autobusom alebo čakanie u lekára.

Pre predškolákov: Marta Hlušíková, Eva Švrčková – Môj dedko Rýchly šíp
Kniha je sériou najobyčajnejších letných zážitkov mestského dievčatka u starých rodičov na dedine. Hlas šesťročnej hrdinky, ktorú v rámci indiánskej hry starý otec pomenoval Srnka, je taký presvedčivý, že skutočne vidíte všetko jej očami: rozpráva detsky čisto a indiánsku hru berie úplne vážne.

Pre školákov: Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková – Ako maliari vidia svet
Táto kniha by mala byť v každej škole, ale ešte predtým v každej obývačke. Práve tam sa deti začínajú učiť o tvorivosti, kráse a umení. Že z obrazov netreba mať hrôzu, že sa s nimi dá hrať a je možné skúmať ich, alebo sa na ne len pozerať.

Eva Barnišinová


Tags: , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Viktória Marcinová: „Čítanie je lepidlo. Rodičia a deti spolu zažívajú jeden príbeh, ktorý ich zlepí dokopy a vytvorí spoločné spomienky.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems