Štátnu filharmóniu Košice riadi už 27 rokov

| Téma čísla | 23. 3. 2018

Július Klein je riaditeľom Štátnej filharmónie Košice od roku 1991. Začínal v nej ako mladý klarinetista a s týmto nástrojom precestoval svet. O nežnej revolúcii vôbec nevedel, pretože koncertoval v Holandsku. Vrátil sa do novej krajiny a o rok neskôr nastúpil aj na novú pozíciu. O hudbe, živote a 63. ročníku Košickej hudobnej jari sme sa zhovárali so zhovorčivým a vitálnym riaditeľom druhej filharmónie na Slovensku.

Foto: Jaroslav Ľaš

Na VŠMU ste vyštudovali klarinet, prečo tento hudobný nástroj?
Musím sa vrátiť ďaleko do detstva. Bývali sme v Iliašovciach pri Spišskej Novej Vsi, otec bol stolár a mamka pracovala v stolárskej dielni. Rodičia si zaumienili, že každé zo štyroch detí bude navštevovať hudobnú školu. Ja som sa učil hrať na klavíri, ale vo štvrtom ročníku sa mi znepáčil, tak som niekoľko mesiacov chodil poza školu. Prišli mi na to, otec ma pokarhal a poslal späť na hudobnú. Brat navrhol, aby som skúsil klarinet. No pokračoval som aj s klavírom a ako prvý študent na Ľudovej škole umenia v meste som končil súčasne dva hudobné nástroje. Tam sa začala moja klarinetová éra, ktorá pokračovala na Konzervatóriu v Košiciach a potom na VŠMU v Bratislave.

Hrávali ste aj v nejakej kapele?
Už ako 14-ročný chlapec som s kapelou hrával na zábavách a svadbách, avšak na saxofóne. Boli to vynikajúce začiatky, pretože som bol pomerne utiahnuté dieťa a s kapelou som sa musel ostrieľať v spoločnosti a viac sa otvoriť. V druhom ročníku na konzervatóriu som začal hrávať na klarinete vo vynikajúcom folklórnom súbore Čarnica a po skončení vysokoškolského štúdia, keď som sa vrátil do Košíc, sme obnovili starú kapelu z Čarnice a nahrávali hudbu v Slovenskom rozhlase pod názvom Karička.

Július Klein odohral posledný sólo koncert na svoje 60. narodeniny. Foto: Jaroslav Ľaš

Ale to nebola zrejme vaša jediná práca po VŠMU?
Nie, už počas štúdia som nastúpil na výpomoc do Štátnej filharmónie Košice a v poslednom ročníku som sa stal jej zamestnancom. Strávil som v nej veľkú časť života. Od roku 1979 do 1991 som bol na poste prvého klarinetistu a v roku 1991 som sa stal riaditeľom. Ešte tri roky som popri pozícii hrával v orchestri, ale bolo to náročné.

Filharmóniu vediete 27 rokov. To je úžasne dlhá doba na jednej pozícii a v jednej inštitúcii. Nie ste ešte unavený?
Opotrebovanosť a unavenosť súvisí s vekom, ale myslím si, že som ešte relatívne vitálny a snažím sa fyzickú únavu riešiť tým, aby som nebol unavený psychicky.

Ako to riešite?
Pán Boh mi dal silu veľmi rýchlo sa zmobilizovať. Dôležité je oddýchnuť si a načerpať novú energiu. Pomáha mi aj to, že sa snažím vidieť veci perspektívne, v ťažších situáciách hľadám cesty, ako ich prekonať, ako nájsť najlepšiu alternatívu všeobecne. Toto ma drží pri živote a nalieva sily. Stále sledujem dianie okolo, vzdelávam sa, posúvam sa vpred, napríklad aj v jazykoch. Na školách som sa učil francúzštinu, ale neovládam ju. No ako samouk som sa naučil po anglicky a neskôr aj nemecky. Už pätnásť rokov som členom komisie v Bruseli, ktorá reprezentuje národné zamestnávateľské asociácie v sektore živého umenia, a tu je znalosť cudzích jazykov žiaduca.

Čím sa zaoberá táto komisia?
Riešime všetky otázky týkajúce sa živého umenia – orchestrov, divadiel, zábavného priemyslu. Na jednej strane sú zamestnávatelia, na druhej európski odborári (zastupujúci hudobníkov, hercov, cirkusantov, umelcov na voľnej nohe atď.). Slovenskí umelci možno cítia akúsi apatiu z členstva v odboroch, ale práve tie sú protiváhou zamestnávateľov a obe strany vyjednávajú, aby spolu prežili. Európska komisia sociálneho dialógu vznikla v roku 2003, pretože sa hromadili problémy medzi zamestnancami – odborármi a zamestnávateľmi.

Čína, Zakázané mesto. Foto: súkromný archív

Bavíme sa ale o medzinárodnej úrovni?
Áno, pravdaže. Problémy medzi zamestnávateľmi a odborármi sú celoeurópskym fenoménom, tak sa Európska komisia rozhodla vytvoriť subkomisie, ktoré riešia tieto problémy a majú na to vyhradené európske peniaze. Ja som sa stal členom jednej z nich a pravidelne sa stretávam v Bruseli s kolegami a odborármi. Cez naše „odborné ruky“ prechádzajú niektoré európske smernice.

Aké napríklad?
Napríklad ochrana pred poškodením sluchu. Na základe spoločných dohovorov vznikajú európske smernice, podľa ktorých sa musia v európskych krajinách dodržiavať isté normy. Náš orchester sa nachádza v kategórii číslo tri, a tak hudobník dostáva príplatok za to, že pracuje v hlučnom prostredí a môže sa mu poškodiť sluch. Ochrana zdravia súvisí aj s prevenciami, s vytvorením zdraviu nezávadného prostredia. Minule sme na stretnutí hovorili napr. o dvojitom zdaňovaní, programe Creative Europe, rovnakých možnostiach rôznych pohlaví a antidiskriminácii, budúcich eurofondoch pre kultúru, európskych pracovných vízach. Záver každého stretnutia patrí poskytnutiu informácií o národných zmenách, prípadne nových fondoch týkajúcich sa nášho sektora. Pomerne novou diskutovanou témou je aj cestovanie s hudobnými nástrojmi. Pred približne deviatimi rokmi začali letecké spoločnosti obmedzovať veľkosť príručnej batožiny, a tak niektoré hudobné nástroje na palubu nepustili. Stalo sa, že violončelista kúpil pre svoj nástroj osobitnú letenku, keďže ho nemohol vziať ako príručnú batožinu. Do zahraničia takto letel, ale späť mu to nedovolili. Iná prepravná spoločnosť totiž povedala, že letenka je určená pre človeka, nie predmet. Dnes európski odborári vytvorili zoznam prepravných podmienok daných leteckých spoločností a umelcom radia orientovať sa podľa neho.

S prezidentom Rudolfom Schusterom. Foto: súkromný archív

Ako hudobník ste aj vy veľa lietali, však?
Áno, dosť. Hrával som nielen v orchestri, ale aj v Košickom dychovom triu a kvintete a vystupoval som aj sólovo. Ako sólista som koncertoval dvakrát v Japonsku, Číne, Južnej Kórei, Kanade, Mexiku, USA, mnohokrát na Slovensku a v okolitých štátoch. Vďaka triu sme pochodili Európu, Kubu a v novembri 89, presne počas prevratu, sme boli na turné v Holandsku. Odchádzali sme zo starého komunistického systému a vrátili sme sa po desiatich dňoch do úplne inej krajiny. Boli sme z toho veľmi zmätení. Po návrate som doma dva dni nechápavo pozeral televíziu a nerozumel, čo sa deje. Ako umelec som videl život na Západe, ale nikdy som neveril, že padne železná opona. V roku 1990 až 91 nastali veľké spoločenské zmeny, začali sa meniť vedenia a ľudia skoro vo všetkých inštitúciách. Mňa kolegovia vo februári 1991 poverili dočasným vedením filharmónie. Ministerstvo kultúry zatiaľ vypísalo konkurz, ja som sa však neprihlásil, chcel som zostať klarinetistom. No na konkurze nenašli vhodného kandidáta, tak ma poprosili, aby som zostal. S jednou krátkou prestávkou vykonávam túto pozíciu dodnes.

Je to náročná práca?
Práca s hudobníkmi je náročná, pretože v skúšobnom procese a na verejných vystúpeniach sú vystavení veľkému stresu. Ak sa niečo na koncerte nepodarí, už sa to nedá napraviť. Hlavne pre sólistov orchestra je niekedy práca pod priemerným dirigentom frustrujúca. Pretože vyštudujú vysokú školu, roky sa zdokonaľujú, svoj part si vopred nacvičia ako najlepšie vedia, príde dirigent a ten chce, aby hrali sólo inak. A oni sa musia podriadiť, hoci sa im to veľmi prieči. Našťastie sme vyselektovali priemerných dirigentov i umelcov a takéto problémy už podľa mňa nemáme. Ako hudobník sa snažím svojich kolegov chápať, veď bol som jeden z nich. A spomínam si ešte, že náročné to bolo hlavne v prvých rokoch vedenia ŠfK, keď sa všetko nastavovalo nanovo, nemali sme dostatočný rozpočet a ľudia prestali chodiť na klasiku.

Prečo prestali?
Nastala výrazná zmena doby, každý si potreboval vyčistiť hlavu od všetkého, čo bolo. Do popredia šla populárna hudba a lacné umenie. Spoločnosť potrebovala vypnúť, odventilovať sa, a k tomu pomáhali ľahké žánre. Aj my sme museli program filharmónie zredukovať na klasicko-romantický repertoár. Lákali sme ich na bonbóniky, ale aktívny výchovný proces sme zachovali. Vďaka tomu, že nastal pretlak lacného žánru, sa ľudia presýtili a po rokoch začali vyhľadávať opäť vážnejšie umenie. Veď veľa súborov (nemyslím tým folklórne a iné s kvalitným umením), ktoré vtedy robili lacné komédie za obrovské peniaze, už nefungujú. My stále neúnavne pracujeme a dnes sú naši poslucháči schopní počúvať všetko, pravdaže, ak je to kvalitné. Titul Košice EHMK 2013 výrazne pomohol, aby sa spoločnosť kultúrne vzdelávala. Najmä v oblasti súčasného umenia. Na umenie tak začalo chodiť viac mladých ľudí a tí chodia aj do filharmónie.

Július Klein s vnúčatami Fadiou a Júliusom na Košickom hrade. Foto: súkromný archív

Zároveň ponúkate aj populárnejšie koncerty, napríklad filmovú hudbu. Prídu si ju vypočuť aj diváci, ktorí by inak filharmóniu nenavštívili?
Áno. S filmovou hudbou sme začali asi pred siedmimi rokmi a v sále sme videli úplne nových návštevníkov. Mladí ľudia sa fotili na mobily a my sme si povedali, že to je výborné. Veď, keď sa im zapáči, možno prídu aj na úplne iný koncert. Tento rok síce filmovú hudbu nechystáme, ale kto má rád ľahší žáner, môže prísť na Bernsteinovky, operety, cross over koncerty a pod.

Od 27. apríla sa začína 63. Košická hudobná jar. Čím bude tento ročník zaujímavý alebo odlišný?
Odlišný od predchádzajúcich nebude. Skôr sa snažíme pokračovať v tom, čo sa nám osvedčilo. Snažíme sa návštevníkom ponúknuť exkluzívnejšie koncerty v porovnaní so sezónou. Uvedieme diela náročné na financie, interpretáciu a rovnako aj zaujímavých umelcov. Objavia sa medzi nimi laureáti či hudobníci, ktorí v Košiciach ešte nehrali.

Na otváracom koncerte sa predstaví dirigent Yu-An Chang z Tajwanu a francúzsky violončelista Bruno Philippe. Obaja sú to veľmi mladí autori. Je to zámer?
Áno, obidvaja sú laureáti súťaží a raz budú možno takí slávni, že ich nebudeme schopní zaplatiť.

Čo ďalšie ponúkne Košická hudobná jar?
Na záverečnom koncerte odznie Suppého Requiem. Je to úplná novinka nielen pre domáce publikum, ale aj pre samotných umelcov. Toto monumentálne dielo uvedieme v Košiciach po prvýkrát. Otvárací koncert ukáže veľké a vynikajúce dielo Rachmaninova Symfonické tance. Vo štvrtok 26. apríla sa odohrá koncert Operné PÊLE – MÊLE pod vedením dirigenta Leoša Svárovského a hosťom bude kórejská sopranistka Sooyeon Kim. Študovala v USA a vystupovala s mnohými známymi umelcami v svetových koncertných sálach. Protagonistov ďalšieho symfonického koncertu netreba predstavovať. Ondrej Lenárd a Jan Mráček sú osobnosti dvoch generácií, formujúce tak slovenský, ako aj český hudobný život. Vo Východoslovenskom múzeu sa predstaví Parallax Saxophone Quartet, na Malej scéne ŠD Pavel Haas Quartet a Robo Roth, v Kostole premonštrátov vystúpi Cappella Mariana a vo Východoslovenskej galérii odznejú Goldbergove variácie v podaní Mikiho Škutu. Veľmi sa teším aj na Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu. Vynikajúcu inscenáciu na motívy života a tvorby Marty Kubišovej stvárnia herci SND s hosťami v Kasárňach/Kulturparku. Ako každý rok, tak aj tento chystáme sprievodné podujatie – výstavu Anatolija Koncubu Putovanie s anjelom. Tá sa uskutoční v salóniku Domu umenia.

Aká je história Košickej hudobnej jari?
Vznikla v roku 1956, v období, keď bol v Košiciach čulý hudobný život. Hosťovali tu výborné orchestre a existovalo aj isté združenie milovníkov hudby. Práve jeho členovia sa rozhodli založiť festival, ktorý by ponúkal koncerty odlišujúce sa od bežnej ponuky.

O hudbe rozprávate veľmi zanietene, nechýba vám hranie?
Už nie. Veľký sólový koncert s orchestrom som mal pred štyrmi rokmi na svoju 60-tku, a bolo to dobré zavŕšenie sólovej kariéry. Myslím si, že vtedy som dokázal okoliu, že ešte viem hrať a s týmto vedomím som chcel prestať. Nerád by som sa o niekoľko rokov hanbil sám pred sebou.

Július Klein je riaditeľom Štátnej filharmónie Košice od roku 1991. V detstve sa zaujímal o rádiotechniku, stala sa jeho koníčkom a aj dnes by možno vedel ešte opraviť starý televízor. Rád cestuje po svete, každý rok je členom poroty v speváckej súťaži v kanadskom Montreale. Má milujúcu manželku a dve deti – dcéra žije na Floride a syn v Košiciach. Rád si vystrihuje zaujímavé články, ktoré potom číta na cestách a dovolenke. Na dôležité mejly odpisuje len večer z pohodlia domova, aby mal najmä pri zahraničnej komunikácii čas a pokoj na zváženie každého jedného slova. Myslí si totiž, že stačí, aby jedno slovo partner pochopil ináč a už by bolo po spolupráci.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Štátnu filharmóniu Košice riadi už 27 rokov

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems