„Kultúra nie je len požierač peňazí, ale vie budovať imidž mesta, vzdelávať a spájať komunity.“

| Téma čísla | 11. 12. 2017

Zuzana Pacáková priniesla do Košíc Bielu noc a už osem rokov tak verejnosti ukazuje súčasné umenie a medzinárodným umelcom zasa naše malé, atmosferické a čoraz viac aj kreatívne mesto. Veď sme získali titul UNESCO Creative City of Media Arts a Zuzana je súčasťou tímu, ktorý sa o to zaslúžil. Okrem toho je aj mama malého Tea. A mama, ktorá nemá materskú dovolenku. Lebo keď sa žena s bábätkom dohodne, tak s ním zorganizuje aj dva najväčšie festivaly súčasného umenia na Slovensku.

Už osem rokov sa aktívne podieľaš na umeleckom rozvoji Košíc, tak ti pokojne môžem dať otázku – ako na tom Košice z pohľadu umenia sú?
Je to zložitá otázka, ale podľa mňa sú na tom skvelo, čo sa týka infraštruktúry. EHMK pomohlo výstavbe niektorých centier, osvete umenia, verejnosť sa o kultúru začala zaujímať, ponuka kultúrnych udalostí stúpla. Ak sa bavíme o priestoroch a vybavení, tak Košice sú na tom z celého Slovenska najlepšie. Kasárne, Kunsthalle, VSG, DIG gallery, Tabačka sú výborné priestory na umenie, najmä výtvarné. Ale zaslúžili by si viac kvalitných projektov počas celého roka. Košice na tom nie sú až tak dobre z personálneho hľadiska. Veľa umelcov, kurátorov a odborníkov odchádza do väčších miest.

Dá sa niečo urobiť, aby neodchádzali?
Je to prirodzený fenomén, v každej krajine sa centrum kultúry sústredí v hlavnom meste, a preto sa doň ľudia sťahujú. Na druhej strane aj do Košíc cestujú ľudia z iných miest, napríklad riaditeľka VSG Dora Kenderová, umelci Boris Sirka a Svetlana Fialová. Možno je to o takých vlnách, že umelci prídu a odídu. V dnešnej dobe musia cestovať, chodiť na rezidenčné pobyty a do zahraničia. Máloktorý je prikutý k jednému miestu, cestovanie je pre neho dôležité.

V roku 2010 si v Košiciach zorganizovala prvý ročník medzinárodného festivalu Biela noc. Trvalo, kým ľudia pochopili, že ide o súčasné umenie vo verejnom priestore a nie o blikajúce atrakcie. Ako to vnímajú dnes?
Už si zvykli, ich očakávania sa prispôsobili ponuke Bielej noci. Tento rok sme mali dokonca veľmi pozitívne reakcie, až mi to bolo podozrivé. Ale aj ja som sa naučila robiť kompromisy a ponuku diel prispôsobiť publiku. Každý rok sa ľuďom snažím dopriať silné svetelné inštalácie a mappingy a popritom do toho vnorím niečo konceptuálnejšie, aby videli rôznorodosť súčasného umenia. A zvykli si. Aj čo sa týka vandalizmu, s ktorým sme bojovali prvé roky. Teraz už diela neničia a nekradnú. Mám pocit, že prichádza nová generácia. Chodia k nám dobrovoľníci a brigádnici a hovoria, že Bielu noc navštevujú odmalička. A naozaj, tých osem rokov je pre deti dosť dlhá doba a už im nemusíme vysvetľovať, čo je súčasné umenie, ako k nemu pristupovať…

Verejnosť si musela zvyknúť aj na spoplatnenie istých inštalácií.
Každá zmena prináša negatívnu vlnu, ale tento krok sme pred dvoma rokmi urobili, aby sme eliminovali masy v interiéroch. Ľudia, ktorí odmietajú zaplatiť vstupné, majú k dispozícii dosť veľa diel vo verejnom priestore. No mnohí túto zmenu privítali. Pri spoplatnených dielach sú menšie tlačenice a už sa nestáva, že tam „vyčíňajú“ mladí, ktorí sa prišli do mesta len zabaviť a otužení alkoholom si odskočili na umenie.

V októbri sa konal už 8. ročník a zároveň 3. ročník v Bratislave. Vidíš nejaký rozdiel vo vnímaní festivalu v týchto dvoch mestách?
Čo sa týka organizácie, v Bratislave je to oveľa zložitejšie. Mesto aj administratíva je inak robená a delená. Musíme obehať oveľa viac úradov a území, jedno námestie môže mať aj štyroch rôznych majiteľov. V Bratislave EHMK nebolo a úradníci neboli zvyknutí na požiadavky, ktoré sa týkajú verejných priestorov, prípojok, vypínania a zapínania svetiel, zmeny otváracích hodín v parkoch a podobne. V Košiciach je byrokracia a administratíva jednoduchšia. Čo sa týka partnerov, tak v Bratislave sú, samozrejme, oveľa väčšie možnosti. Odišli sme tam práve preto, že tu sme už nevedeli nájsť nových sponzorov a granty po EHMK rapídne klesli. Ak hovoríme o publiku, tak v Bratislave sú viac zvyknutí na kultúru a k umeniu majú hlbší vzťah, vedia sa k nemu inak správať a vážiť si ho. A keď sme Bielu noc začali organizovať v Bratislave, zrazu sa o ňu začali zaujímať veľké celoplošné médiá, tento rok o nás vyšlo vyše 350 článkov. Väčšina z autorov nevedela, že festival už roky funguje v Košiciach. To mi prišlo trošku smutné, že celoslovenské médiá sa o niečo začnú zaujímať, až keď sa to koná v Bratislave. Ale organizovanie Bielej noci v dvoch mestách hodnotím ako prínosný a pozitívny krok. Festival si získal väčšie publikum, viac umelcov, pestrejšiu ponuku lokácií a bohatší výber site-specific inštalácií.

Pred niekoľkými rokmi si mi pri jednom rozhovore vravela, že Francúzi sú viac kultúrne vzdelaní ako Slováci. Ako to presne bolo?
Vo Francúzsku sa už v školách kladie väčší dôraz na umenie. Predmet Dejiny umenia je povinný a je prispôsobený daným vekovým kategóriám. Neučia sa antické stĺpy, keď majú 12 rokov, a vôbec ich to nezaujíma. Osnovy nastavujú študovaní odborníci so zreteľom na to, čo dieťa v danom veku zaujíma, aby to pre neho bolo interaktívne a lákavé a nie nudná povinnosť. Aj rodiny vedú deti k umeniu. Víkendy bežne trávia v galériách a múzeách a nie v obchodných centrách, ako je to na Slovensku.

Košice najnovšie získali titul UNESCO Creative City of Media Arts. Čo to pre mesto znamená?
Je to dôkaz, že na kultúre sa neprestalo pracovať a že ľudia rozvíjajú myšlienky počaté pri EHMK 2013. Opäť nás to zviditeľní v zahraničí, poskytne platformy na diskusie, nové možnosti rezidenčných pobytov. V stratégii mesta ostáva umenie prítomné, čo je dôležitý moment. Košice pochopili, že kultúra nie je len požierač peňazí, ale vie budovať imidž mesta, vzdelávať, spájať komunity a je to nástroj, ktorý vie v mnohých sektoroch pozitívne vplývať. To je dôležité. Titul opäť združí spolupráce medzi miestnymi kultúrnymi operátormi, poskytne nové projekty alebo rozvinie už existujúce.

Budeš sa aj ty osobne podieľať na kreatívnom raste Košíc?
Bola som v pracovnej skupine, ktorá projekt pripravovala. Teraz sa budú ďalej vymýšľať nastavenia do budúcnosti, plánujeme výstavy, konferencie, aktivity so zameraním na prepájanie umenia a IT sektora. Pracovnú skupinu tvorili aj ľudia z DIG gallery, Tabačky, firmy Matsuko, Technickej univerzity v Košiciach, ktorá má odbor Nové médiá, IT Valley atď. Celý komplex na Strojárenskej ulici sa má stať novým mediálnym centrom, kde by mal vzniknúť priestor pre umelcov, nové spolupráce, výstavy. Združiť rozbehnuté aktivity pod medzinárodný prestížny titul je bonus, ktorý vie pozitívne vplývať na marketing, môže priniesť sponzorov a posilniť už existujúce spolupráce.

Nedávno si vystúpila na konferencii Art and tech Days spätej s touto témou, o čom si hovorila?
V umeleckom bloku som opisovala, čo všetko dnes obnáša digitálne mediálne umenie z pohľadu organizátora, aké sú jeho zaujímavosti, novinky i úskalia.

Aké sú jeho zaujímavosti?
Najnovší medzinárodný trend je, že sa prepájajú žánre. Digitálne umenie už nie je o tom, že sa pustí nejaké video. Je to spolupráca viacerých segmentov, či už tanec s interaktívnou projekciou, socha, ktorá sa mappuje, rozpohybovaná maľba, akrobacia či divadlo prepojené s novými médiami, digitálna literatúra… Hovorila som o tom, ako kreatívne pracovať s interaktivitou, ako zapojiť diváka do procesu tvorby diela. Dnes sa diela neposielajú cez úschovňu. Sú to obrovské objekty, ktoré sa
často transportujú loďami z veľkých diaľok. Napríklad na Bielu noc sme tento rok museli dopraviť z Kanady orgán a neónový vodopád Robyna Moodyho. Vo finálnej podobe to bolo digitálne a interaktívne dielo, ale v skutočnosti je to veľmi ťažký a veľký objekt. Digitálne umenie sa dnes využíva všade, aj keď si to neuvedomujeme. Pred tromi rokmi som bola v Tel Avive a tam ľudia prirodzene využívajú nové technológie. Všade je wifi, namiesto štikania lístkov v MHD používajú interaktívne kartičky, parking sa kupuje cez appku, nakupujú si potraviny z domu… Na tieto veci sú častokrát využívaní umelci, ktorí vedia urobiť content – obliecť produkt do vizuálne zaujímavého šatu. Dnes už nestačí, aby boli veci prospešné, mali by byť aj pekné.

Zrejme aj Košice by sa mali v tomto smere posunúť, najmä po získaní titulu UNESCO Creative City of Media Arts.
Áno, v jednom z bodov v rámci projektu, ktorým sme sa o titul uchádzali, bolo, aby sa pracovalo na týchto veciach. Dôležitý je moment prepojenia na IT sektor a že sa dajú vytvárať šikovné aplikácie na zlepšenie bežného života.

Prekvapilo nás, že na konferencii si rečnila bez bábätka v šatke.
Teo bol v hľadisku s ockom. Ale áno, štyri mesiace so mnou chodil na vernisáže, rozhovory, inštaloval so mnou objekty na Bielej noci. Vedela som, že materská u mňa nehrozí, najmä nie, ak som rodila necelé tri mesiace pred festivalom. Biela noc je rodinná záležitosť, žijeme ňou, a preto som musela premýšľať, ako to urobiť, aby netrpel malý, ale ani festival. Naučila som sa delegovať veci, čo bolo ťažké. Ak robíte niečo vlastné, máte pocit, že to urobíte najlepšie, ale ak už nemáte na výber, musíte sa to naučiť. A tiež veriť svojmu tímu. Ja mám veľké šťastie na skvelý tím, ktorý ma podržal. Veľa vecí sme sa snažili robiť v predstihu, ešte pred pôrodom, ale aj tak milión záležitostí vybuchlo v septembri, čiže v pôrodnici som bola s počítačom a na telefóne. Ale s Teom som sa dohodla, že festival robíme spolu a musíme to zvládnuť. Prežil to v pohode, dala som ho do nosiča, chodil so mnou na rokovania, sponzorské stretnutia, všetci okolo Bielej noci vedeli, že tento rok robíme festival s bábätkom a rešpektovali to. Teo bol spokojný, stačilo mu, že bol so mnou. Pre mňa bolo náročné vstávať v noci a cez deň sa nielen venovať synovi, ale aj aktívne pracovať. Ale výhoda práce na voľnej nohe je, že môžem pracovať kdekoľvek a kedykoľvek. A samozrejme mi pomohli môj Ondrej a mama. O rok bude Teo hrýzť káble, a to už bude horšie :).

Dnes je taký fenomén zachádzať do extrémov, tvrdiť, že buď je niečo čierne alebo biele, buď dieťa nosiť, alebo kočíkovať…
Nosič som veľmi ocenila, najmä, keď som mala veľa behačiek v teréne. Ale nie som matka, ktorá má len nosič a šatku a všetko bio a že každý deň ho musím kúpať o siedmej… Veľmi rada používam aj kočík, podľa toho, čo mi kedy vyhovuje. Ja som si povedala, že sa nebudem prispôsobovať dieťaťu a kompletne meniť svoj život. Bolo vo mne predsa deväť mesiacov a už dobre pozná môj rytmus a režim. Ako sa veci nastavia, tak sú. Samozrejme, s kompromismi. Teo je vysmiaty, má rád ľudí, a jasné, že boli aj lepšie, aj horšie dni, ale zvládli sme ich tak, aby sme boli obaja spokojní. Mamy sa nemusia báť a odkladať bábätko kvôli kariére.

Niektorým mamám okolie vyčíta, že popri bábätku pracujú a nevenujú sa mu na sto percent, hoci to výborne zvládajú.
Aj ja som zažila takéto reakcie, ale je to istý generačný pohľad na výchovu a každá mama vie asi najlepšie, čo zvládne a potrebuje jej dieťa.

Čo vás s malým Teom čaká, aké máte plány?
Okolo 20. decembra nás čaká výstava Evy Tkáčikovej a Sama Čarnokého v Tabačke Kulturfabrik. Samo je grafik a typograf, Eva ako výtvarníčka pracuje s rôznymi symbolmi a má rada mimozemšťana E.T., lebo sú to aj iniciály jej mena a výstava bude výsledkom tohto umeleckého, ale aj životného páru. Bude to zábavná vianočná výstava s objektmi, písmom, interaktivitou. Tiež pripravujeme svetelnú inštaláciu v rámci osláv Nového roka v Bratislave. A popritom píšeme nové granty, pracujeme na dlhodobých projektoch a samozrejme chystáme Bielu noc 2018.

Teraz žiješ v Bratislave, do Košíc sa vraciaš často?
Približne raz za mesiac. Žijem medzi dvomi mestami a to mi vyhovuje, pretože každé z nich má svoje pozitíva.

Aké pozitíva majú Košice?
Mám tu rodinu, priateľov, polovica tímu Bielej noci má kanceláriu v Tabačke. Košice sú malé a kompaktné, je tu pohoda, super atmosféra a mám pocit, že o ulicu ďalej šumí more.

Keď si spomenula more, projekt Návrat vody do mesta je ešte aktívny?
Už viackrát sme festival chceli obnoviť, no nepodarilo sa nám naň získať financie. Ale priebežne na ňom pracujeme, chodievame na konferencie, stretávame sa s urbanistami, Útvar hlavného architekta pokračoval na štúdii obnovy Mŕtveho ramena, zbierame nápady, možné vízie… Projekt nespí, a veríme, že raz v Mlynskom náhone potečie voda.

Ďakujem za rozhovor.

Košičanka Zuzana Pacáková (1986) žila sedem rokov vo Francúzsku a vyštudovala tam Koncepciu a riadenie kultúrnych projektov a Kurátorské štúdiá súčasného umenia. Malého Tea porodila v polovici júla 2017 a teraz sa spoločne podieľajú na kultúrnom a kreatívnom raste Košíc.

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto: archív Zuzany Pacákovej


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Kultúra nie je len požierač peňazí, ale vie budovať imidž mesta, vzdelávať a spájať komunity.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems