„Dobrodružstvá v prírode nás podnecujú k vlastnému potenciálu, zmenám a výzvam.“

| Rozhovory, Téma čísla | 13. 11. 2017

Košičanka Kamila Kovaľová strávila štyri mesiace v Indii a dobrovoľne pomáhala v tandemovej cyklistickej expedícii. Jej cieľom bolo spojiť zdravých a telesne hendikepovaných ľudí, aby sa medzi nimi zbúrali bariéry. Vyše 36 účastníkov spoločne, väčšina na tandemových bicykloch, vyšli na najvyššiu motorizovanú cestu sveta – Khardung la ( 5606 m.n.m.). Projekt mal aj terapeutické účinky, Kamila ho nazvala terapiou dobrodružstvom. Že takú nepoznáte? Tak si prečítajte nasledujúci rozhovor.

Kamila Kovaľová.

Do Zajtrajších novín si napísala mejl, že by si sa chcela podeliť so svojím zážitkom, a to so štvormesačnou prácou na projekte M2K 2017. Čo bolo jeho cieľom?
Išlo o inkluzívnu (inkluzívny – otvorený pre všetkých, pozn. red.) tandemovú cyklistiku, ktorú organizovala nezisková organizácia Adventures beyond barriers v Indii. Jej cieľom bolo zbúrať stereotypy, akými sa zdraví pozerajú na hendikepovaných. Ľuďom s postihnutím ide o to, aby ich ostatní brali rovnocenne, čiže, aby ich neľutovali, ale ani nijak špeciálne k nim nepristupovali. Posledné, čo chcú vidieť, je ľútosť v našich očiach či počuť súcit v hlase. A preto sme ich spojili. Išlo hlavne o nevidiacich či slabozrakých, ktorí bicyklovali na tandemoch spolu s telesne zdravými. A taktiež sme mali v skupine sólo cyklistov – ľudí s amputovanými nohami a telesne zdravých. Väčšinou, keď zdravý človek stretne na ulici vozičkára alebo osobu s hendikepom, nevie ako sa správať, ako sa na neho pozerať. Často je v rozpakoch, ale cez takýto typ projektov sa rozpaky dajú búrať alebo aspoň eliminovať. Na tandem cyklistike sa veľakrát stalo, že sme zabudli, že účastníci majú nejaký hendikep. Mne sa to prihodilo aj so zakladateľom organizácie, ktorý oslepol ako 20-ročný. Raz som mu v práci vravela: „Veď si to pozrieš na WhatsAppe.“ Bolo to také autentické, že až o niekoľko sekúnd neskôr som „sa uvedomila“ a schuti sme sa na tom zasmiali. Jeho slepotu som totižto vnímala ako druhoradú, to prvé, čo som videla bol on, jeho osobnosť. Čiže, ak s takýmto človekom trávite čas, ste zaangažovaní napríklad na tandeme, kde musíte spolupracovať, zažívate spoločné chvíle, spoznávate sa, zrazu sa na neho už nepozeráte ako na hendikepovaného, ale rovnocenného partnera. Na jeho hendikep zabúdate.

Prečo práve bicykel?
Bicykel je len prostriedok, ako dosiahnuť cieľ a organizácia využíva rôzne prostriedky. Nedávno organizovali napríklad potápanie pre vozičkárov, zaujímavým „nástrojom“ sú lezecké steny, ktoré preveria odvahu, dôveru v toho, kto vás istí, prekonávanie strachu. Veľkú rolu zohráva tiež fakt, aby sa aktivita vykonávala v prírode a bola dobrodružstvom.

Prečo?
Dobrodružstvá v prírode nás podnecujú k vlastnému potenciálu, zmenám a výzvam. Príroda sama o sebe dokáže pripraviť mnohé výzvy, v podobe zmeny počasia, náročných ciest. Samotný pobyt v prírode, poväčšine v rámci skupiny ľudí a spojený s rôznymi aktivitami, často predstavuje adventure therapy – terapiu dobrodružstvom, ktorá je vo svete známa a veľmi propagovaná.

Expedícia zblížila telesné zdatných a hendikepovaných.

Tento výraz počujem prvýkrát.
Áno, lebo na Slovenku neexistuje. Adventury therapy sa zrodila v Severnej Amerike a postupne si našla miesto v ďalších krajinách. A vysvetlím ju takto: Každému vyhovuje iný typ terapie. Niekomu sedenie u psychológa, inému arteterapia, ďalšiemu by mohla pomôcť terapia dobrodružstvom. Napríklad skupinka klientov ide s terapeutom na dva týždne do hôr a organizujú sa tam rôzne aktivity. Spoločne musia stavať stany, robiť táborák, pomáhať si. Okolitá krása, farby, zvuky, svieži vzduch už samé o sebe pôsobia liečivo. Plus príroda vytvára nečakané situácie. Nevedia, aké bude počasie, na čo v lese narazia a tieto situácie človeka preverujú, dávajú mu výzvy. Vďaka tomu mnohé emočné zážitky vyjdú na povrch. Takéto projekty sú smerované rôznym skupinám – mladým s deštruktívnym správaním, ženám, ktoré prekonali rakovinu, dievčatám s anorexiou, hendikepovaným, závislým, ľuďom po traumatických zážitkoch a pod. Adventure therapy čerpá z rôznych disciplín vrátane vzdelávania, psychológie, sociológie.

Ako ste túto terapiu dobrodružstvom využili pri cyklistickom projekte?
Prvotným cieľom projektu bolo zbúrať stereotypy medzi zdravými a hendikepovanými. Terapia bola niečo navyše. Každý si sám v sebe niesol tú svoju terapiu. Desať dní bicykloval s neznámi ľuďmi, denne prešiel približne 60 kilometrov, čas trávil vo vysokej nadmorskej výške, čo ovplyvňovalo organizmus, mohlo pršať, mohol fúkať studený vietor a účastník sa s tým musel vysporiadať. Spoznal ľudí s osudmi možno ťažšími, ako má on sám a to ho tiež ovplyvnilo. No mali sme aj večerné podnetné rozhovory, pomenovala som ich ako terapeutické kruhy. Sedeli sme okolo táboráka s polievkou v ruke a rozprávali sa. Napríklad sme položili otázku: „Čo bolo v tvojom živote najšťastnejšie či naopak najťažšie?“ Každý mohol odpovedať podľa svojej vôle a na základe toho sa rozbehli zaujímavé témy, prehĺbili sa vzťahy. Dynamika skupiny robí zázraky. Ľudia si vedia byť vzájomne učiteľmi a pomocníkmi. Bolo zaujímavé tiež vidieť, ako odlišné netradičné prostredie, tentokrát prostredie krásnych Himalájí, podnecuje k otvoreniu sa, zamysleniu, konaniu.

India je nádherná krajina a sama o sebe môže pôsobiť terapeuticky.

Ktorý príbeh či osud účastníkov ťa najviac zaujal?
Čo človek, to iný príbeh, ale spomeniem 33-ročného Sushila, Inda s amputovanými oboma nohami. Približne pred šiestimi rokmi sa mu pri nastupovaní do vlaku stala nehoda. Nám sa to môže zdať ako veľká tragédia, ale v Indii sa to deje. Vlaky sú preplnené, nemajú zatvorené dvere, ľudia do nich často naskakujú a vyskakujú počas jazdy. Bolo ale zaujímavé vidieť, ako sa s tým vysporiadal, že sme sa o tom mohli rozprávať a často o svojom hendikepe vtipkoval. Bežne sa postihnutých ľudí nepýtate osobné otázky, ale na tejto expedícii to prišlo normálne a nikomu to nevadilo. Zhovárali sme sa ako kamaráti o všetkom, čo nás zaujímalo.

Ako sa vôbec Košičanka dostane do tímu v indickom projekte?
Na Facebooku som členkou rozličných skupín, kde sledujem rôzne projekty a aktivity organizácií. Adventures beyond barriers na jednej z nich zdieľala projekt, ktorý ma veľmi zaujal. Tak som im napísala, začali sme komunikovať a pozvali ma na návštevu do Indie. To pravdaže hneď nešlo, ale časom sme sa s dvomi kamarátkami vybrali do Indie navštíviť dobrého známeho. Tak som im napísala, že ich prídem pozrieť, bola by som rada súčasťou tímu a spolupracovala na cyklo expedícii. Nečakala som výplatu ako takú, keďže je to novovzniknutá neziskovka a predsa len v rozvojovej krajine. Chcela som spoznať ľudí, zvyky, pracovať na projekte a získať praktické skúsenosti. A pre mňa, cestovateľskú a dobrodružnú povahu, už stanovanie v Himalájach znelo ako sen. Popri symbolickom mesačnom príspevku, sme sa dohodli na preplácaní stravy, ubytovania, mobilných účtov a na preplatení výdavkov samotnej expedície.

Väčšina účastníkov expedície bicyklovala na tandemových bicykloch.

Ako dlho si tam bola?
Štyri mesiace. Do Indie som pricestovala v máji 2017 a tri mesiace som bola lokovaná v mestečku Pune, neďaleko Bombeja. Tu sme chystali celý projekt – marketing, sponzoring až po všetky logistické a organizačné záležitosti. Cez víkendy sme praktizovali s účastníkmi tandemové bicyklovanie, zlepšovali našu kondíciu a zároveň vychytávali technické muchy na bicykloch. Samotný projekt trval 20 dní a bol rozdelený na dve časti – s dvomi skupinami. V prvej desaťdňovej časti som cestovala v podpornom vozidle a riešila organizačné veci spolu s ďalšími členmi tímu. V druhej som si bicyklovanie zažila na vlastnej koži.

Bolo to náročné?
Najprv som mala obavy, štartovali sme z Manali (2050 m.n.m.) a cieľom bola najvyššie motorizovaná cesta sveta – Khardung la vo výške 5606 m.n.m. Trasa ako aj samotný terén má mnoho tvárí. Jeden deň stúpate, ďalší idete dole kopcom, prechádzate tzv. pasy, raz je cesta krásne upravená, inokedy sa cítite ako na tankodrome. Náročné bolo tiež zvykať si na zmeny nadmorskej výšky, a teda klesajúcu hustotu vzduchu. Samozrejme, aby sme sa vyhli tragickým scenárom, mali sme so sebou lekára, ktorý všetkých každý deň sledoval a kontroloval telesné funkcie. Stalo sa, že sme uprostred noci s naším kameramanom, ktorý zle zvládal vysokú nadmorskú výšku, museli zostúpiť nižšie a navštíviť najbližšiu stanicu zdravotníckej pomoci, čo je v teréne himalájskych hôr ozajstným adrenalínom.

Počas expedície sa Kamila zoznámila aj s miestnymi obyvateľmi.

Bavíme sa o tvojej odvážnej snahe pomáhať iným ľuďom. Vždy si mala takéto sociálne myslenie?
Vždy som mala blízko k ľuďom a chcela som im pomáhať, ale nevedela som sa rozhodnúť pre jednu cieľovú skupinu. Tak som sa prihlásila na sociálnu prácu do Prešova a tam sme mali predmet Prístupy na báze dobrodružstva a zážitku. Na ňom som zistila, že môžem spojiť dve moje vášne – úprimný záujem o ľudí a pohyb v prírode. Vo svete tento prístup funguje. Skončila som bakalára a ďalej chcela študovať v zahraničí. Najprv som však v zahraničí pracovala v rôznych sférach – recepčná, čašníčka a podobne. Zlepšila som sa v jazyku, priučila ďalšiemu, zarobila peniaze a potom sa prihlásila na dvojročný magisterský program Medzinárodné európske outdoorové štúdiá. Organizovali ho univerzity v Anglicku, Nórsku a v Nemecku. Každý semester som študovala na jednej z nich a časť posledného polroku som strávila na kanadskej univerzite, ktorá bola takisto spolupracujúcou univerzitou.

Čo ťa mali naučiť Medzinárodné európske outdoorové štúdiá?
Teoretické základy adventure therapy, čiže terapie dobrodružstvom. Pozitívom štúdia bolo, že vybrali 20 študentov z rôznych krajín, aby sa obohacovali navzájom. V rámci našej skupiny sme mali zastúpené všetky kontinenty, mimo Antarktídy. Neverili by ste, aké obohacujúce je už len to spoločné fungovanie, taký medzinárodný internát. Práve títo študenti rozprávali o adventure therapy vo svojej krajine. Každá krajina má k tejto terapii iný prístup. Napríklad v Anglicku ide o jasné dobrodružstvo, sú to ostrovania s túžbou dobývať a objavovať. Nóri sú viac zameraní na environmentálne prostredie. Nejde im ani tak o to objavovanie, ale o spolužitie s prírodou. Nemci využívajú pedagogicko-zážitkový fenomén. Učia sa zážitkovou metódou.

Kamila taktiež vypomáhala s občerstvením na cyklistickej expedícii.

Ako je na tom Slovensko?
Ako som už povedala, u nás terapia dobrodružstvom oficiálne nefunguje, ale určite tu vykonávame podobné aktivity, len k tomu cielene nepristupujeme ako ku terapii. Ono, aj samotná adventure therapy má mnoho variant v zahraničí. Potenciál na Slovensku máme, máme nádherné hory, lesy, prírodu, šikovných ľudí….

Nedávno si sa teda vrátila z Indie, aké máš ďalšie plány?
Aktuálne sa snažím zapájať do čo najviac medzinárodných programov zameraných na adventure therapy. Získavam v nich zručnosti a skúsenosti, robím si osobný výskum. Takéto projekty fungujú hlavne počas sezóny, keď počasie najviac praje outdoorovému vyžitiu. Tiež by som sa chcela nahlásiť na dlhodobý psychoterapeutický kurz, ktorý by moje kompetencie v tejto oblasti len znásobil. Nateraz som si to rozdelila tak, že v teplejších mesiacoch, približne od apríla do októbra, sa venujem tejto činnosti a zimné mesiace pracujem vo Švajčiarsku v hotelierstve, kde si viem dobre zarobiť na ďalšie doplňujúce kurzy. Verím, že všetky tieto činnosti ma dovedú späť na Slovensko, kde budem môcť plnohodnotne vykonávať adventure therapy a využiť tak potenciál našej nádhernej krajiny a rozšíriť pomoc ľudom o ďalší, verím, že fungujúci prístup.

Ďakujem za rozhovor.

Nezisková organizácia Adventures beyond barriers umožňuje osobám so zdravotným postihnutím a schopným telesným ľuďom spoločne sa zúčastňovať na dobrodružných športových výpravách. Šport pokladá za univerzálnu vyrovnávaciu silu, búra ním rozdiely, buduje vzťahy a uľahčuje zdravotne postihnutým vykonávať adrenalínové aktivity. Zakladateľ neziskovky Divyanshu Ganatra si myslí, že ak zdraví ľudia z rôznych odvetví strávia čas s hendikepovanými, ovplyvní to aj ich prácu. Napríklad, ak sa tandemovej cyklistiky so slepým účastníkom zúčastní architekt, tak budovy či iné architektonické objekty bude intuitívne či cielene navrhovať bezbariérovo a zlepší životnú úroveň hendikepovaným. Pretože len zmeny v myslení jednotlivcov môžu zmeniť celú spoločnosť.

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto: Amrit Vatsa


Tags: , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Dobrodružstvá v prírode nás podnecujú k vlastnému potenciálu, zmenám a výzvam.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems