Bez babky, a predsa s ňou ako nikdy predtým

| Stĺpček | 27. 11. 2017

Babkine prvé dušičky… Stojím pri hrobe a plačem. Bez hanby, úprimne, plačem, lebo tu sa to môže. Ide ma zadusiť, tak plačem. Babka ma mala rada. Babku som mala rada. Bolo to dávno, keď pre mňa schovávala lesné jahôdky, po vreckách v šurci nosila kockový cukor, kupovala mi turecký med, česala vlasy. S babkou sme chodili do kostola i na maliny, pásli kravy, hrabali seno, ležali v tráve, rozprávali sa o Bohu. O Židoch. O vojne i o láske.

 

Spolu sme plávali v bazéne „napreteky“, hoci mi to dnes nik neverí. Pod perinou sme sa často namiesto modlenia šteklili, „lebo pánboh pod perinu nevidí“, a nám je tak dobre. Nikdy ma neudrela, hoci by som si to niekedy zaslúžila, nikdy ma neposlala preč, lebo „nemá čas“. Spolu sme varili, piekli, zavárali, nosili vodu, rozkladali oheň, jedli, potom pili a boli časy, keď sme spolu tančili aj fajčili. Pri jednom stole (mojom maturitnom). Obidve na tajňáša a s vedomím, že jedna by fajčiť ešte nemala a druhej to už iba kazí imidž. Čo na srdci, to na jazyku, priame pohľady do očí, žiadne skrývanie. Faloš? Ani náhodou! Je zbytočné robiť sa lepším…

Všetko bolo akési jednoduchšie – aj behať po lese, aj skákať na sene, aj sedieť pri stole. Vieme, chceme a máme čas spolu sedieť pri stole? Kto s kým áno a kto s kým nie? Vyberáme si… Niekde sa stala chyba a ja neviem kde…

Kĺžem sa dolu po blate pomedzi hroby a len tak-tak držím balans, otrasný cintorín… Ach, babi… Potkýnam sa o zmrznuté krtince, blato mám až pod pazuchou. Pri teplom čaji potom listujem v babkinej obchytanej modlitebnej knižke. Akoby som ju držala za ruku. Je mäkká a teplá. Cítim úľavu…

Silvia Šalatová
Foto: Martin Krestián


Tags: , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Bez babky, a predsa s ňou ako nikdy predtým

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems