Mladý fotograf zachytáva krásu zvierat a slovenskej prírody

Jeho snímky uverejnil prestížny medzinárodný portál

| Téma čísla | 4. 9. 2017

Toto interview sme robili na lúke pri KVP. Lebo fotograf Pali Gerec nie je kaviarenský typ a všade so sebou nosí svojho psika Spookyho. Denne sa aj šesť hodín túlajú po slovenských horách a zachytávajú krásu menej známych prírodných zákutí. Naposledy spali pod holým nebom na kopci Minčol a počúvali zavíjať vlky. Pre takéto atmosféry sa podľa Paliho oplatí žiť a podľa nás sa zasa oplatí vidieť tie atmosféry jeho očami. Prečítajte si rozhovor s košickým fotografom a zanieteným turistom Palim Gerecom.

Odkedy fotografuješ?
Začal som, keď som dostal pred šiestimi rokmi Spookyho. Kúpil som si malý digitálny kompakt, aby som ho fotil, točil a mal spomienky na pamiatku. Vtedy to bol veľký zlom v mojom živote, pretože som dostal psíka, kúpil si prvý foťák a začal chodiť to prírody. Predtým som bol totiž taký domased.

Približne v tom čase, keď bol Spooky malý, som ťa spoznala na bankovských lúkach. Vždy, keď sme sa vracali z túry, lebo sa blížil večer, ty si na túru ešte len šiel. Vtedy by mi nenapadlo, že si turista začiatočník, keďže si chodieval aj na noc.
Áno, u mňa to bol celkom rýchly proces. Vedel som, že psík potrebuje pohyb, tak som začal denne chodievať na Bankov. Videl som, že cyklisti idú ďalej, tak som šiel za nimi, zbadal turistickú značku a vybral sa po nej. A potom po ďalšej a ďalšej. Denne sme chodili aj šesť až osem hodín po okolí Košíc – Kojšovka, po červenej na Jahodnú, hore po lesoch, všetko to bolo pre mňa nové a všetko som si fotil. Začalo ma to baviť a po pol roku som si kúpil už digitálnu zrkadlovku, ktorú som ťahal so sebou na výlety.

Čiže si sa učil fotografovať v teréne?
Presne tak. Vôbec som neriešil nejaké rady ani inšpirácie na internete, akurát kolega mi dal základné informácie, aby som fotil manuálne a kašľal na automatiku. Tak som začal skúšať a učiť sa sám.

Fotografuješ prírodu, zvieratá, rôzne akcie so psíkmi. Ľudia a portréty ťa nelákajú?
Trochu aj áno a je to vidieť aj na mojich novších fotografiách. Každý psík má predsa svojho pána a ja ich často zachytávam spoločne. Dokonca som premýšľal ísť do mesta a len tak fotografovať ľudí, ale to si protirečí s mojím životným štýlom.

Aký je tvoj životný štýl?
Potrebujem odísť do prírody, behať po kopcoch, lúkach, lesoch. Ale možno keď budem starší, tak sa dostanem aj do mesta. Raz by som chcel pofotiť aj niečo z mojej práce, ale žiaľ, v ceste mám rôzne zábrany. Moje súkromné, ale bojím sa, že aj celospoločenské. Sme konzervatívny národ a ľudia by to mohli brať ako nejaký „hyenizmus“, že využívam nešťastie iných, hoci takto by to vôbec nebolo.

Ty pracuješ ako ošetrovateľ na onkológii, čo určite nie je jednoduchá práca.
Nie je a nedá sa na ňu ani zvyknúť, skôr sa s ňou naučíš žiť. Na onkológii veľa pozitívneho nie je, a preto sa to tam snažím priniesť. Mojím poslaním je dodať pacientom aspoň trošku energie, úsmevu a pomoci. A mne zasa pomáha pobyt v prírode. V nej na túto zákernú chorobu nemyslím, zresetujem sa a nabijem energiou. Onkológia ma ale naučila vnímať inak svet okolo seba, mám iné priority a teším sa aj z menších vecí, nepotrebujem na to velikánske ciele a sny.

Nemáš sny?
Mám, ale nelipnem na nich. Chcel by som sa napríklad raz mojou fotografiou živiť. Ale nie tak, že budem fotiť svadby na zákazku, ale že si budem slobodne fotiť a ľudia budú moje fotografie kupovať.

Si na celkom dobrej ceste, tvoje fotografie už niekoľkokrát zverejnil prestížny medzinárodný portál www.1x.com. A z neho si ich môže ktokoľvek kúpiť.
Moje si zatiaľ ešte nikto nekúpil, ale už tá možnosť, že sú v ponuke, je pre mňa veľká vec a som z nej šťastný. 1x.com je veľmi prestížny portál, pretože fotografie vyberajú renomovaní kurátori a každú fotografiu aj ohodnotia.

Ako ohodnotili tvoje fotografie?
Väčšinou to boli povzbudivé slová. A zhodou okolností hlavným kurátorom stránky je Košičan Peter Svoboda. Je mojím vzorom, získal prestížny titul Master Qualified European Photographer a pri osobnom rozhovore mi pochválil môj vývoj vo fotografii a že v nich cítiť potenciál.

Medzi vybranými fotografiami bola aj čierno-biela snímka mláďatka líšky so psom. Ako sa ti podarilo ju urobiť?

Nie je to hraná fotografia, ale ani robená v divokej prírode. Moji známi našli štyri opustené mláďatá líšky v parku na Aničke. A tak sa o nich postarali, vykŕmili a potom ich posunuli kompetentným ľuďom. A ja som mal to šťastie nafotiť ich aj spolu so psíkom.

Fotografovať psy a iné zvieratá nie je jednoduché, pretože sú väčšinou v pohybe, otáčajú hlavou a podobne. Máš nejaký systém, ako s nimi pracovať?
Beriem to prirodzene a neriešim nejakú štylizáciu, že sadni si, ľahni, podaj labku a podobne. Tieto umelinky sa mi nepáčia, najradšej mám zachytený úprimný moment. Čiže možno takto vyjde len jeden záber zo stoštyridsať, ale bude to prirodzená fotografia, ktorá psíka vystihuje.

A čo fotenie zvierat v divokej prírode?
Tak to je náročné, lebo ak natrafíš na diviaky, srnky, jelene či líšky, tak väčšinou je to krátky okamih a často sa stane, že v tom okamihu nemáš na tele ten správny objektív. Na fotenie zvierat sa musíš ozaj zabarikádovať niekde v prírode, aby si bol nenápadný a čakať aj hodiny na správny záber. Ja takto nefungujem, pretože to by sa s turistikou nedalo spojiť. Veľa chodím, veľa chcem vidieť a nesedieť hodiny na jednom mieste. Čiže je to skôr o náhode a o tom, že sa na dané miesto viackrát vraciam a urobím množstvo záberov. Doma mám kopu fotografií a neviem, či sa k nim vôbec niekedy dostanem.

Myslíš, či na nich budeš postprodukčne pracovať?
Áno. Z jednej lokality urobím množstvo záberov, ale z časového hľadiska vyberiem len zopár a tie upravím. Na začiatku som bol proti postprodukčnej práci, považoval som to za „fake“ a myslel si, že ako to vyjde z foťáku, tak to musí byť. Dokonca som bol aj proti orezaniu fotiek.

Prečo si zmenil názor?
Zistil som, že postprodukciou dokážem do fotky dostať viac zo seba, viac na niečo upozorniť, vytiahnuť atmosféru. Samotný foťák to nedokáže. Veď keď stojím na kopci a pozerám sa na krajinu, zažívam krásnu atmosféru, ale fotoaparát ju takto nedokáže zachytiť. No dokážem to ukázať ďalšou úpravou. Nepreháňam to, len vyzdvihnem to, čo som na mieste cítil.

Množstvo fotografií upravuješ do čierno-bielej farby, prečo?
V poslednej dobe mi farby vadia. Užívam si ich naživo, ale na fotke sa už snažím zachytiť tieň, svetlo, kontrast a čierno-biela mi to umožňuje. Farby niekedy môžu pôsobiť rušivo, alebo odlákať pozornosť. Ale je pravda, že niektorí ľudia sú už nešťastní, že ťahám veľa vecí do čierno-bielej, ale tak to cítim.

Za sebou máš jednu autorskú výstavu, chystáš ďalšiu?
Prvý pokus bol v Halmi Cafe minulé leto. Priestory boli úžasné, ako v obývačke mojej babky. Štyri fotografie som dokonca predal. A pravdaže plánujem niečo aj v budúcnosti, ale už vo väčšom štýle, napríklad na fotoplátna a možno tiež v HalmiCafe.

Hovoril si, že veľké sny nemáš, skôr blízke ciele, tak aký je tvoj cieľ?
Pochodiť všetko, čo sa dá a nemyslím tým komerčne známe veci. Na Slovensku máme množstvo neznámych prírodných krás a svojimi fotografiami by som ich chcel propagovať a ukázať svetu. Teraz s kamarátkou Bajkou a jej psom Imkom často nocujeme pod holým nebom v prírode. Zažívame pritom krásne atmosféry a silné emócie. Nedávno sme boli na čergovskom kopci Minčol a počuli zavíjať vlky. Ja som od rešpektu nezažmúril oko. Minule sme zasa boli v útulni vo Veľkej Fatre a okolo nej šiel riadne veľký maco. To sú príbehy, ktoré zažijete len v prírode a kvôli tomu sa oplatí žiť.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto: Pali Gerec Photos


Tags: , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Mladý fotograf zachytáva krásu zvierat a slovenskej prírody

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems