„Keď som mal väčšiu bradu, na letisku v Ženeve ma kontrolovali v osobitnej miestnosti. Vtedy som pochopil, že s mojím ksichtom z týchto situácií už asi nikdy nevyleziem. Aj preto hrám najmä negatívne alebo cudzokrajné postavy.“

| Téma čísla | 7. 8. 2017

Herec Peter Havasi sa kvôli tmavšej pleti a hnedým očiam už odmala stretáva s rôznymi predsudkami. Predavačky v obchode dávali pozor, aby nekradol, prísnejšie ho kontrolovali na letisku a niekedy si k nemu cestujúci neprisadli v električke. Kedysi ho to hnevalo, no dnes sa na tom baví. Jeho výzor mu totiž priniesol aj zaujímavé filmové postavy, najnovšie hrá utečenca v slovensko-ukrajinskom filme Čiara.

Peter Havasi ako migrant vo filme Čiara. Foto: ciara.sk

Film Čiara mal premiéru 3. augusta a už teraz má veľmi dobré recenzie, na medzinárodnej súťaži v Karlových Varoch dostal Peter Bebjak hlavnú cenu za réžiu. Ty hráš vo filme vedľajšiu úlohu, ale tvoja postava veľa nenahovorí.
Mám len jednu repliku, pretože hrám afganského utečenca. Hlavná dejová línia sa točí okolo pašerákov cigariet, a tá vedľajšia ukazuje utečencov. Sú to skôr také strihy, ktoré idú paralelne s hlavným dejom a na konci sa to stretne, ale neprezradím ako. Zaujímavosťou je, že vo filme mám modré oči, pretože Afganci sú modrookí. Ešte pred točením som niekoľko dní skúšal nosiť šošovky, aby som si na ne zvykol. A prišiel som na to, že modrookí muži to majú oveľa ľahšie. Ženy sa na mňa krásne pozerali! Dokonca aj jedna predavačka v obchode. A pritom, kým som bol malý, predavačky si väčšinou mysleli, že idem kradnúť.

Prečo?
Nie som Róm, ale vyzerám tak. A keď som mal pred rokom väčšiu bradu, vyzeral som ako Arab a na letisku v Ženeve ma kontrolovali v osobitnej miestnosti. Vtedy som pochopil, že s mojím ksichtom z týchto situácií už asi nikdy nevyleziem a bavím sa na tom. Asi aj preto hrávam väčšinou negatívne alebo cudzokrajné postavy. Vo Fejsovi to bol repujúci Cigán, v bakalárskom filme Romana Fabiána utečenec, v Meste tieňov som bol grázel a v mojom prvom celovečernom filme Veľký rešpekt som hral vyholeného petržalského výtržníka. No a teraz utečenca v Čiare.

Vo filme Čiara hrá Peťo afganského utečenca, a preto má modré šošovky. Foto: archív Petra Havasiho

Ako sa ti točilo?
Vo všeobecnosti radšej hrávam v divadle ako vo filme, lebo na doskách máš viac času budovať svoju postavu, na základe podnetov od divákov vieš reagovať, kým pri filme pol dňa čakáš a potom máš niekoľko minút, aby si na ostrej zafungoval. Ale pri Čiare to bolo presne naopak, a preto sa mi pracovalo veľmi dobre. Točili sme dosť dlhé zábery a mali sme dostatok priestoru a času sa so svojou postavou hrať. Dramaturgia aj herectvo filmu sú úžasné. Bebjak dostal za réžiu cenu, čo tiež dokazuje kvalitu. Vo filme sú silné veci, ale človek sa aj zasmeje. Som zvedavý, koľko ľudí na to pôjde do kina.

Čiara sa točila tri týždne na Zakarpatskej Ukrajine a Andy Hric v Šou Jána Krausa hovoril, že keď sa herci vrátili, v Michalovciach bozkávali slovenskú zem. Pretože tam si uvedomili, že my sa máme dobre a že Užhorod je 50 rokov za nami. Mal si podobné pocity?
Ja som točil iba na Slovensku, čiže som s nimi na Ukrajine nebol. Ale moja babka bývala v Oboríne, ani nie 40 km od hraníc, raz sme s divadlom Ukrajinu prešli na autobuse a dokonca viem, ako sa pašovali ukrajinské cigarety. Robilo sa to tak, že v Ukrajine na rieku Laborec naložili náklad a spustili ho po prúde bez človeka. Keď sa niekde nezamotal, tak sa splavil až na slovenskú stranu, kde ho vylovili a pašované veci potom predávali. Robilo sa to bežne, na východe sa proste takto žilo. Preto pre mňa táto téma, ale aj ukrajinské prostredie nie je neznáme. Pravdaže je to veľmi chudobná krajina, ale žijú tam aj bohatí ľudia. Problém je asi v tom, že stredná vrstva takmer zanikla, vodič autobusu mesačne zarobí 80 eur a zaujímavé je, že sa nejako nesťažuje. My nemáme také existenčné problémy, a aj tak bedákame. Najhoršie je, že sa tam stále bojuje, ale médiá o tom už akosi nepíšu, pretože riešime migrantov či Brexit. Aj ukrajinská vláda zistila, že vojna je biznis, a preto jej vyhovuje, že sa o nej veľa nehovorí. Ja som sa nikdy nebál vojny, ale v poslednom čase mám strach. Veď sa bojuje v susednej krajine a nepomôže, že OSN čin odsúdi. Čo z toho majú ľudia, ktorí tam umierajú?

Peter Havasi. Foto: Martin Krestián

Roky si bol členom košickej Thálie, ale začiatkom tohto roka si odišiel. Kde pôsobíš teraz?
Som na voľnej nohe, v Thálii dohrávam už len dva tituly. Hosťujem dosť v divadlách v Maďarsku, učím herectvo na súkromnom konzervatóriu v Košiciach a keď mám príležitosť, točím filmy. Zatiaľ mám šťastie, že nemusím klopať na žiadne dvere a práca si ma hľadá sama.

Čiže stále žiješ v Košiciach?
Áno, ale viac času som na cestách ako doma. Herci z východného Slovenska to majú práve kvôli cestovaniu náročnejšie. Boli dokonca časy, keď som mal v reštauračnom vozni rezerváciu na stôl. Ale nie, to sa smejem, no stalo sa mi, že mi čašníčka vo vlaku nevedela vydať, a potom len povedala, že ma registruje, lebo s nimi cestujem veľmi často a zaplatím, keď pôjdem najbližšie. Vtedy som s Mišom Vajdičkom skúšal absolventské predstavenie Sen noci svätojánskej a zároveň už hosťoval v Thálii. Čiže od desiatej do jednej som mal skúšku v Bratislave, o pol druhej mi šlo IC do Košíc, kde som večer odohral predstavenie a hneď nočákom som sa vracal späť, aby som bol ráno na ďalšej skúške.

A nechcel si sa presťahovať do Bratislavy?
Keby prišla zaujímavá ponuka z divadla, tak možno áno, ale napríklad len kvôli seriálom by som sa nesťahoval. Pre mňa ako herca je dôležité stáť na doskách. V Košiciach som aj v slovenskom aj v maďarskom prostredí, a to mám rád.

Ako si sa dostal k herectvu?
Otcov starší brat bol sólistom v opere Štátneho divadla a do Pucciniho Madame Butterfly potrebovali pre jednu postavu malé dieťa. Ja som mal päť rokov, sedel na scéne v kostýme, parochni a po každom predstavení som dostal čokoládu. To bola prvá skúsenosť, ktorú si matne pamätám. Aj otec robil ochotnícke divadlo, v jeho divadelnom krúžku začínal súčasný riaditeľ Thálie József Czajlik či herec Peter Dudáš, ale ja som vtedy ešte hrával vodné pólo. Až na konci deviateho ročníka ma prihlásili na divadelný krúžok, kde som prvýkrát pochopil, že má táto kreatívna práca baví a zaujíma. Pokračoval som na strednej škole a potom šiel na prijímačky na VŠMU. A je zaujímavé, že toľko výborných hercov vzali až na tretí či štvrtýkrát a mne sa to podarilo hneď.

Z predstavenia Druhá odmocnina v divadle Váci Dunakanyar. Foto: Cservenák Péter

Na začiatku si povedal, že hráš najmä negatívne postavy. Nevadí ti to?
Negatívne postavy hrám najmä vo filmoch, ale nevadí mi to, pretože si myslím, že majú svoju pravdu. Človek sa predsa nenarodí iba dobrý, alebo zlý. Počas života naberá skúsenosti, cíti nejaké krivdy a svojím negatívnym konaním ich „napráva“. Väčšinou sú to nepochopení ľudia s komplexmi, ktoré sa neliečili, ale ešte viac zadupali, a to je ako bomba, ktorá môže vybuchnúť.

A máš nejakú vysnívanú postavu?
Nikdy som nemal vysnívanú úlohu, len chcem robiť s ľuďmi, s ktorými si rozumiem. Alebo možno aj s tými, s ktorými si nerozumiem, aby sa zblížili naše svety. Ja dokonca radšej skúšam hru, ako ju hrám pred publikom. Na skúške buduješ postavu, posúvaš ju ďalej a môžeš byť aj bláznom. Na predstavení sa kraviny už nerobia. Mojím snom je robiť stále divadlo. Mám veľmi rád, keď sa skončí predstavenie a medzi tmou a aplauzom je krátka pauza. A to je ten čas, keď si divák uvedomuje vážnosť témy a premýšľa, či ide tlieskať hereckým výkonom, alebo zatlieska tomu, čo sa v spoločnosti deje. Nemám rád prepolitizované hry, ale zároveň si myslím, žeby mali odzrkadľovať súčasnosť a nastoliť nám zrkadlo. Len by to mali robiť šikovne, nech divák neodíde z divadla zdeptaný alebo unavený. V tomto bol majstrom Shakespeare. Riešil politiku, vážne veci, ale dal to do svojich hier tak šikovne, že človek sa vedel aj zasmiať.

Miluješ divadlo, rád hráš vo filmoch, ale k seriálom si sa zatiaľ vyjadril veľmi váhavo. Prečo?
Seriál je ako pásová výroba, herecky sa v ňom veľmi neposúvaš, a jeho cieľom je vyplniť čas medzi jednou a druhou reklamou. Jeden konflikt, ktorý v divadle vyriešiš za jedno predstavenie, v seriáli trvá aj dva mesiace. Dej sa umelo naťahuje a namiesto umenia sleduješ, ako sa dve postavy tri minúty bavia, prečo jedna nepije kávu. Všetko je o peniazoch. A budiž, že to robia komerčné televízie, ale myslím si, že štátna televízia z verejných peňazí by mala produkovať ešte viac hodnotného a domáceho obsahu. Nemusí to byť množstvo seriálov či inscenácií, keď na to nie sú peniaze. Veď by stačilo, keby poslali režiséra a tri kamery, nahrali by predstavenia v divadlách a vysielali na obrazovke. Lenže potom by možno slovenský divák skôr prepol na tú komerčnú televíziu a sledoval by seriál, kde sa dookola riešia somariny. A po ďalšie – seriál ti jedny dvere otvorí, ale iné môže zatvoriť. Niektoré postavy sa s tebou vlečú, a potom nedostaneš ponuky na iné úlohy, napríklad vo filmoch. Lebo presvedč niekoho, že si Hamlet, keď ťa poznajú ako doktora z nekonečného seriálu. Ale aj napriek tomu by som zrejme ponuku na seriál neodmietol. Veď aj herci musia z niečoho žiť.

Peter Havasi: „Al Pacino povedal, že v herectve je niečo brutálne. Človek chytí svoju dušu a tresne ju o stenu. A je to pravda, herec zažíva radosť, smútok aj smrť stále odznova. Situáciu v hre či vo filme musí prežiť aj vo svojom vnútri. A pokojne sa môže stať, že tá situácia v ňom ostane.“

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová


Tags: , , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Keď som mal väčšiu bradu, na letisku v Ženeve ma kontrolovali v osobitnej miestnosti. Vtedy som pochopil, že s mojím ksichtom z týchto situácií už asi nikdy nevyleziem. Aj preto hrám najmä negatívne alebo cudzokrajné postavy.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems