Nahlas a po slovensky

Zápisky prvomatky XI.

| Stĺpček | 19. 6. 2017

Je 2:38 v noci, ulica tichá, panelák odfukuje tvrdým spánkom. Len naša L. nespí. Intenzívne spracúva zážitky dňa, prehadzuje sa, plače v polospánku, nedokáže ju utíšiť ani overené dojčenie. Začínam byť v koncoch, ukladám ju potme do hacky a hojdám, spievam. Manžel sa snaží driemať, potrebuje sa zregenerovať do práce, takže ho do nočnej párty nezapájam, hoci by sa oddych bodol aj mne. Našťastie, malá L. konečne zaspáva, no viem, že spievať a hojdať ešte chvíľu musím. Koľko to už slúžim? Hodinu, dve? Strácam prehľad o čase a začínam intenzívne cítiť potrebu odskočiť si. Zvažujem – buď odbehnem a riskujem, že sa L. zobudí, a ja môžem odznova uspávať na úkor svojho spánku, alebo zobudím manžela s prosbou, nech dcérku chvíľku pohojdá. Zvažujem dlho. S pocitom viny si vyberám bé, prosím rozospatého muža o pomoc.

V rôznych materských podporných skupinách na FB sa opakovane stretávam s takzvanými výlevmi. Matky sa žalujú iným matkám z krívd, čo sú na nich páchané. Najviac bolia tie osobné, zapríčinené rodinou. Neempatický partner, nepriateľská svokra, ľahostajná babka, súrodenci bez podpory. Ponosy na štýl „veď vidia, že to sama nezvládam a nijako mi nepomôžu“ sa opakujú šialene často a v rôznych obmenách. Sú to volania o pomoc osamotených mamičiek, ktoré by prijali, keby im niekto raz za čas postrážil dieťa, alebo ho aspoň nakŕmil, alebo sa s ním pohral. Sú to volania o pomoc, aby mamkám občas blízki nakúpili, navarili, vypleli záhradku, vymaľovali kuchyňu. Lebo to skrátka niekedy samy neutiahnu. Príčin je mnoho a nie sú teraz témou zápiskov. Človek má chvíľami pocit, že tí partneri, starí rodičia a súrodenci sú riadne sviňuchy, keďže chúďatkám matkám tak ostentatívne odmietajú vyhovieť. Že vidia, ako sa mamička trápi, aké má náročné dieťa, ako nič nestíha a melie z posledného a za toho ďabla jej nepomôžu… Ibaže, tí „oni“ to asi nevidia.

Neviem, kde berieme to oceľovo pevné presvedčenie, že celý svet vidí našu námahu a v očiach napísanú túžbu po pomoci. Takmer všetky žalujúce sa mamy reálne o podporu NEpoprosili, len čakajú, že sa to druhá strana dovtípi. Lenže každý má svoj život a nemému sa ťažko porozumie. Niekde sa stala chyba, keď sa bojíme vysloviť priamu prosbu. Či chceme vyzerať ako supermatky, či nedôverujeme cudzej ruke, či je to opäť nejaký komplex z detstva? Tak či onak, viac ako výlev pred kamarátkami by zaúčinkovalo jednoduché zaklínadlo: požiadať o pomoc nahlas a po slovensky. Možno by sa diali zázraky.


Text: Lucia Radzová
Ilustračné foto: Martin Krestián


Tags: , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Nahlas a po slovensky

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems