„Učiteľ bol zaskočený, keď som si podala prihlášku na sochu, lebo s hlinou som nikdy nepracovala.“

| Predstavujeme | 22. 5. 2017

Študentka košického Gymnázia Šrobárova Michaela Kacsiová skončila na prijímačkách na VŠVU prvá a pravdepodobne z nej bude sochárka so zaujímavými nápadmi. Nedávno svoje prvotiny vystavila v Akadémii Rovás a hanbiť sa nemusí ani za návrh pamätníka obetiam totalitných režimov. Postúpila s ním do úzkeho výberu celoeurópskej súťaže a možno raz bude stáť v Bruseli. Pritom ešte pred dvoma rokmi sa Miška pripravovala na medicínu a hlinu v ruke nikdy nedržala.

Na prijímačkách na VŠVU si skončila prvá. Čím si podľa teba zaujala profesorov?
Zrejme som uvažovala úplne inak, ako ostatní. Nešla som po zadaní prvoplánovo, hľadala som prešmyčky a hrala sa so slovami.

Akými slovami?
Každý z nás dostal sadrový kubus a za štyri hodiny z neho mal niečo urobiť. Túto úlohu dávajú na prijímačkách už 25 rokov a ide v nej najmä o originálny nápad a prístup autora. Väčšina začala robiť tvary, figuratívne a abstraktné veci – nastrúhali kubus. Ja som začala premýšľať, z hranolu vyrezala jeden roh a na druhú stranu nápis jednorožec. Vznikla tak jednoduchá slovná hračka v soche. Myslím si, že v umení je dôležité nielen cítiť, ale aj premýšľať, hľadať cesty. Mojou výhodou je možno aj to, že som umenie, maľbu či sochu nikdy neštudovala. Chodím na gymnázium, čiže moje myslenie je zrejme slobodnejšie. Študenti umeleckých škôl poznajú dejiny výtvarného umenia, umelcov a možno sa často tými informáciami nechajú ovplyvniť.

Prečo si nešla študovať umenie už na strednej škole?
Lebo som chcela byť lekárkou. Hoci si od 8. ročníka ZŠ kreslím na papier a kresba ma vždy lákala, kvôli istejšej budúcnosti som sa rozhodla pre medicínu. Ešte pred dvoma rokmi som sa na prijímačky intenzívne pripravovala. Moje rozhodnutie zmenili Košice. Predtým som chodila na gymnázium vo Veľkých Kapušanoch, v treťom ročníku som prišla tu a chcela som si len tak pre radosť skúsiť kreslenie pod učiteľským dozorom. Navštívila som večernú hodinu kresby. Hneď na prvej hodine mi učiteľ Peter Ilčík povedal, že je to dobré a odporučil mi hodiny pre pokročilých, ktorých sa zúčastňujú aj ŠUV-kári. Opäť ma zlákala myšlienka výtvarného umenia a tesne pred voľbou seminárov do štvrtého ročníka, som si zmenila chémiu a biológiu na dejiny umenia a fyziku. Učiteľ bol zaskočený, keď som si podala prihlášku na sochu, lebo s hlinou som nikdy nepracovala. V rámci mesačnej prípravy som urobila iba dve busty a predsa som skončila prvá. Splnil sa mi tak sen, ktorý najprv vyzeral nereálne. Ale city a sny sa neriadia pravidlami. Možno preto by sme im mali dať šancu. Nikdy totižto nevieme, čo sa z toho vykľuje.

Svojho jednorožca si vyrobila aj na výstavu v Akadémii Rovás, kde si sa prezentovala po boku Petra Ilčíka. Čo ste chceli výstavou povedať?
Chceli sme reflektovať isté javy v spoločnosti, ako sú selfie fotografie na sociálnych sieťach, správanie sa dnešnej generácie. Napríklad symbol ženstva sa dnes kreslí na budovy, lavice v škole, dehonestuje sa a pôsobí tak nehanebne. Pritom v minulosti bol symbolom krásy, materstva a umelci k nemu pristupovali s úctou. Aj preto som vytvorila reliéf ženstva, ktorý zároveň vyjadruje slovník dnešnej spoločnosti. Peter vytvoril „nechutné“ inštalácie z chutných pokrmov ako čokoláda, chlieb a hranolky. Hral sa s významom vecí a s tým, ako ich vnímame. Pretože nemusia byť vždy len také, aké ich poznáme, je dobré ísť pod povrch, zamyslieť sa.

Minulý rok si postúpila do úzkeho výberu celoeurópskej súťaže o návrh pamätníka obetiam totalitných režimov. Aký pamätník si vytvorila?
Chcela som spojiť vizuálnu aj zvukovú stránku, aby dielo priamo zasiahlo diváka a aby sa on stal jeho súčasťou. Päť hranolov som situovala tak, aby v ich strede bol zvonček a zvuk z neho sa šíril do diaľky, keď na neho návštevník zazvoní. Zvonček symbolizuje memento toho, čo sa dialo a že na to netreba zabudnúť. Hranoly symbolizujú ľudí, ktorí to šíria – aby sme sa na zlých veciach z minulosti poučili.

Ktorý pamätník nakoniec vyhral?
Ešte nevieme. Do súťaže sa zapojili žiaci vo veku 16 až 20 rokov z krajín celej Európskej únie. Do úzkeho výberu sme postúpili piati. Z toho dvaja Česi a traja Slováci. Zhodou okolností dvaja sme žiakmi Petra Ilčíka. Všetci sme svoje návrhy prezentovali v Bratislave pred poslancami, eurokomisármi, delegátmi a čakáme, aké bude rozhodnutie a či víťazný pamätník bude stáť v Bruseli.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto:


Tags: , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: „Učiteľ bol zaskočený, keď som si podala prihlášku na sochu, lebo s hlinou som nikdy nepracovala.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.






KRUK Košice T-Systems