V Košiciach a okolí sa pod zemou nachádza 175 bunkrov. Jeden dokonca pod Štátnym divadlom.

| Téma čísla | 24. 4. 2017

Stoja ticho. Vytopení, plní špiny a plesne. Zabudnutí a nemí svedkovia smutnej histórie vojen a krviprelievania. Svedkovia, o ktorých sa dnes takmer nikto nezaujíma. Ich existenciu nám pripomína hŕstka nadšencov – bunkrológov. Z nich ako jediný v Košiciach pôsobí Jaroslav Ružinský.

Kedy a prečo začali vznikať bunkre?
Už od staroveku si ľudia stavali rôzne pevnosti a hradby, ktoré ich mali chrániť pred nepriazňou počasia a nepriateľmi. Tie sa zdokonaľovali podľa toho, aké zbrane sa používali. Keď vedecko-technický pokrok priniesol rozvoj letectva a bômb, ľudia začali budovať bunkre. Na našom území sa prvé postavili počas prvej svetovej vojny. Ich konštrukcia sa začala zdokonaľovať v 50-tych rokoch, keď sa objavili zbrane hromadného ničenia. Vo všeobecnosti slúžili bunkre na vojenské účely, ale stavali sa aj civilné úkryty pre obyvateľstvo. Jeden z najnovších bol vybudovaný v roku 2013 v Prešove pod novým monoblokom internistického oddelenia nemocnice. Je najmodernejší na Slovensku. Jeho kapacita je 200 ľudí. Dnešný počet bunkrov dokáže ochrániť približne len 10 percent súčasnej populácie.

Jaroslav Ružinský v Strahovskom tuneli.

Jaroslav Ružinský v Strahovskom tuneli.

Prečo iba 10 percent?
U nás je biedna starostlivosť o bunkre. Niektoré sú na veľmi dobrej úrovni a v prípade potreby by vedeli poslúžiť (vojna, priemyselné havárie a podobné katastrofy). Majú svojich správcov a tí sú zo zákona povinní ich udržiavať – raz za tri roky musia vykonať revíziu mechanických častí, či už je to ventilácia, vodoinštalácia, elektrina. Sú teda dosť zachovalé a v dobrom stave, ale je ich veľmi málo. Ostatné sú plesnivé, vytopené, bez elektriny či vody. Fungujú iba „papierovo“, sú bez správcov. Majú síce vlastníka (napríklad Ministerstvo obrany SR), ale ten ich nespravuje. Takéto bunkre sú ponechané napospas osudu, a preto ich rôzne občianske združenia či dobrovoľníci svojpomocne upravujú. Snažia sa ich zadokumentovať v čo najpôvodnejšom stave, keďže mnohé sa často z dôvodu výstavby obchodných centier alebo parkovísk búrajú. Alebo sa prerobia na úplne iný účel a slúžia ako sklady, archívy i diskotéky. V horšom prípade zostávajú opustené. Chátrajú, sú prístreškom pre bezdomovcov.

Objekt ľahkého opevnenia, Slanská Huta.

Spomínali ste vojenské a civilné bunkre. Existujú aj iné tipy?
Bunkre majú veľa delení. Najčastejšie ich rozdeľujeme podľa obdobia vzniku. V prvej svetovej vojne to boli jednoduché kaverny vyrazené do kopcov. Často ani neboli z betónu, prípadne mali iba betónový portál. V druhej svetovej vojne vznikali palebné objekty na priamu podporu vojsk a ochranu hraníc. Okrem nich sa stavali aj obranné objekty (protiletecké úkryty a pozorovateľne). Počas studenej vojny sa budovali civilné alebo vojenské objekty, napríklad veliteľské stanovištia či raketové základne.
V civilnej ochrane delíme bunkre podľa toho, či sú samostatne stojace, zapustené alebo štolové. Samostatne stojace sa nachádzali na území fabrík či priemyselných zón. Zapustené sa zvykli stavať pod administratívnymi budovami alebo starými bytovkami. Štólové boli vyrazené do skaly. Rozlišujú sa aj kryty do 150, 300 až 1000 ukrývaných. Poznáme i špeciálne kategórie, ako je napríklad ochranný systém metra v Prahe s kapacitou 350 000 ukrývaných alebo ochranný systém Strahovského tunela, do ktorého sa vmestí 15 000 osôb. Najväčšie kryty na Slovensku boli vybudované s kapacitou 2000 ľudí. Jeden z nich sa nachádza v Bratislave pri hlavnej stanici.

Záložná zosilňovacia stanica, poloha tajná.

Aký typ bol u nás najrozšírenejší?
Na Slovensku sa najčastejšie vyskytovali objekty guľometných hniezd (okolo 12 000). Boli vystavané v rokoch 1936 – 1937. Slúžili na opevnenie hranice pozdĺž Maďarska a tiahli cez Slovensko až do Česka. Po Mníchovskej dohode (1938) pripadli Maďarom alebo Nemcom. Oni tieto objekty systematicky likvidovali. U nás sa ich už tiež veľa nenachádza – približne 40. Na východnom Slovensku tvoria líniu Slanská Huta, Kuzmice a Michaľany. Celkovo sa tu zachovalo približne 500 bunkrov a 2000 objektov týkajúcich sa civilnej ochrany z obdobia druhej svetovej vojny.

Nachádzajú sa nejaké bunkre aj v Košiciach?
V Košiciach a okolí je pod zemou 175 úkrytov. Najviac ich je v Starom meste, na Severe i Juhu (približne 50), keďže tieto mestské časti sa začali budovať ako prvé. Ide najmä o zapustené úkryty pod bytovkami či inými budovami. Do istej miery ich udržiavajú bytové podniky, ale netrúfam si tvrdiť, či ešte majú ochrannú funkciu. Jeden je aj pod Štátnym divadlom a ďalší sa na Železničnej stanici Košice. Viacero samostatne stojacich úkrytov sa nachádza vo fabrikách. Napríklad v U. S. Steel je ich 30, ale tie sú vybudované na ochranu zamestnancov v prípade havárie.

Štáb civilnej ochrany mesta, Košice.

Dá sa do bunkrov na stanici a pod divadlom dostať?
Do bunkru na železničnej stanici nechcú vpustiť ani nás. Ale do zapusteného úkrytu pod Štátnym divadlom sa dá dostať napríklad pri Potulkách mestom v sprievode Milana Kolcuna. Historická budova divadla je spojená s budovou jeho riaditeľstva. Obe sú prepojené podzemnou chodbou a práve v nej sa nachádza úkryt.

Hovoríte, že nechcú pustiť ani vás. Myslíte tým nejaký spolok bunkrológov?
Na Slovensku sa bunkrom venuje málo ľudí – približne stovka, a preto nemáme oficiálny tunajší spolok. Osobne patrím pod české občianske združenie Múzeum Civilní Obrany Praha. V rámci neho fungujeme pod slovenskou sekciou. Sme tam šiesti Slováci. Intenzívne spolupracujeme na viacerých projektoch u nás aj v Česku. Občas chodíme skúmať bunkre do zahraničia, najčastejšie do Nemecka, Maďarska či Poľska. Našou prioritou ostáva zdokumentovanie všetkých bunkrov na Slovensku. V blízkej budúcnosti plánujeme vytvoriť múzeum civilnej obrany v niektorom z úkrytov v Košiciach. Máme už jedno reálne miesto a momentálne prebieha komunikácia s ministerstvom vnútra.
V okolitých krajinách už dávno existujú rôzne „bunkrologické spolky“, ktoré majú dobrú základňu a databázu. Snažíme sa ich dobehnúť, keďže slovenská bunkrológia ako taká sa síce začala rozvíjať po revolúcii v 90-tych rokoch, ale jej aktívnejšia činnosť sa rozbehla približne pred desiatimi rokmi. Teší ma, že tu funguje zopár občianskych združení zameraných na ochranu bunkrov. Väčšina z nich sa nachádza v Bratislave, napríklad Občianske združenie Zachráňme petržalské bunkre. V Košiciach fungujem viac menej sám.

Štáb civilnej ochrany okresu, Prešov.

Štáb civilnej ochrany okresu, Prešov.

Ako sa človek stane bunkrológom? Vyštuduje to?
Bunkrológia sa nedá študovať na strednej či vysokej škole, alebo univerzite. Je to trávenie voľného času. Zahŕňa hľadanie a objavovanie zabudnutých bunkrov. Ľuďom chce priblížiť problematiku bunkrov, poukázať na nich, ako aj „odhaliť“ to, čo bolo v minulosti prísne tajné a zakázané. Taktiež dokumentuje bunkre, ktoré už sú objavené. S „kolegami“ sa zameriavame najmä na tie, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska, ale aj Česka, keďže máme spoločnú minulosť a vojenskú históriu.

Bývalý sklad jadrových zbraní – Objekt Wisla 3003, Templewo (Poľsko).

Tip na výlet: Navštívte bunkre v Slanskej Hute
V Slanskej Hute bolo v rokoch 1936 – 1937 na nariadenie česko-slovenskej vlády vybudovaných približne 40 ľahkých vojenských opevnení. Mali chrániť východnú hranicu pred napadnutím zo strany Maďarska. Bunkre neboli nikdy využité a viac ako 20 z nich sa zachovalo dodnes. Tie sú otvorené a voľne prístupné. V ich interiéroch bol granátový vkĺz, do ktorého sa v prípade potreby mal hodiť granát a strieľňa na bezprostrednú ochranu vstupnej chodby. Betónové steny bunkra boli hrubé aj 60 cm. Nachádzali sa v nich železné konštrukcie, ktoré mali zabezpečiť čo najvyššiu odolnosť voči nepriateľom, ale aj prírodným vplyvom. Interiér bol obložený drevom – tlmilo nárazy a chránilo ľudí vnútri pred úlomkami betónu pri prípadnom zásahu nepriateľa. K týmto bunkrom sa dostanete priamo z dediny Slanská Huta smerom na Izru po poľnej ceste. Sú voľné prístupné a prezrieť si ich môže ktokoľvek bez sprievodcu či bunkrológa.

Ako vyzeral funkčný bunker?
Vojnové bunkre pozostávali z jednej, maximálne dvoch miestností (palebná alebo pozorovacia). V „lepších“ bola aj samostatná miestnosť pre zasadnutia vojenského štábu i vymedzený priestor pre ukrývaných. Každý bunker, ktorý nemal dva vchody, (respektíve, ak ich mal, ale stál pod nejakou budovou) musel mať núdzový výlez. Bol poistkou. V prípade zrútenia budovy a zasypania všetkých vchodov sa cez neho dostala posádka von. Štandardnú posádku objektu ľahkého opevnenia tvorili traja až štyria vojaci: dvaja guľometníci, veliteľ, príp. aj strelec. Každý úkryt civilnej ochrany musel mať filtroventiláciu na výmenu vzduchu a sociálne zariadenie. Niektoré boli vybavené aj dieselagregátom na výrobu elektrickej energie v prípade prerušenia prúdu. Mnohé mali aj odmorovaciu miestnosť. V nej sa v prípade zamorenia všetci vchádzajúci odmorili, aby dovnútra nevniesli rádioaktívne látky.

Jaroslav Ružinský (1985) vyštudoval Leteckú fakultu na TUKE. Bunkrológiou sa začal zaoberať pred siedmimi rokmi. Je členom slovenskej sekcie českého občianskeho združenia Múzeum Civilní Obrany Praha. Založil internetovú stránku www.ochranne-stavby.sk, na ktorú pravidelne prispieva novými informáciami a zaujímavosťami o bunkroch. Momentálne pracuje ako procesný expert v medzinárodnej IT firme.

Ďakujem za rozhovor.

Eva Barnišinová
Foto: súkromný archív Jaroslava Ružinského


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: V Košiciach a okolí sa pod zemou nachádza 175 bunkrov. Jeden dokonca pod Štátnym divadlom.

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems