Kričal, „rozdrapoval košele“, ale aj tak ho zbožňovali

| K13 a VÝMENNÍKY | 24. 4. 2017

Kultúrne dedičstvo slovenského národa je závislé od spomienok na veľkých ľudí. Keď hovorím „veľkých“, nemám na mysli Štúra či Hodžu. Dokonca nemusia pôsobiť v oblastiach, ktoré hýbu svetom. Dôležité je, že vytvárajú atmosféru kraja a zeme, kde pôsobili. Robíme chybu, že si nectíme výnimočných ľudí na našom území. Horlím, aby sa pripomínal nielen Adamec, ale aj ľudia, ktorých činnosť a odkaz by aj dnes mali žiť v našich spomienkach. Musíme si uvedomiť, že nám zanechali kus svojej práce a my z nej profitujeme. Ide o morálne hodnoty, ktoré by mali v každom národe putovať históriou. Preto by mal Vojtech Adamec patriť medzi ľudí, ktorí tvorili kultúrny kolorit našej krajiny. Trčal z priemeru. Pod slovom priemer nemyslím nič v pejoratívnom zmysle, ale v umení nie je nič horšie ako priemer. V umení treba ísť na kraj síl i schopností. A Vojtech šiel.

Karol Petróczi. Foto: Jaroslav Ľaš

Vojtech Adamec bol:
1. veličina
Ak niekto chce byť dobrým umelcom, musí robiť umenie, ktoré zapôsobí na každého poslucháča či diváka a osloví ho. Vojtech Adamec bol ohromne zapálený človek. Ľuďom daroval sám seba. Bolo zarážajúce, koľko možností vyjadrenia mal v obyčajnej grimase. Niekedy ani nemusel rozprávať. V priebehu krátkej chvíle dokázal navodiť dojem ukrižovaného a všetci, ktorí ho videli, ostali v úžase a boli fascinovaní. Adamec bol veličinou. Dával ľuďom to, čo inak nikdy nedostali. Počas koncertov im chodil mráz po chrbte, keďže táto dirigentská legenda dokázala navodiť chvíle, na ktoré poslucháči nikdy nezabudli. Vojtech prišiel a posvätil ich nadšenie. Hľadal, čo sa ľuďom bude páčiť a za čo zahoria. Týmto žil. Obetoval sa pre hudbu.

2. „ľudský víchor“
Adamcovu osobu nebolo možné zaradiť, zaškatuľkovať do nejakého typu. Vymkol sa všetkým predstavám o tom, čo je slušný a disciplinovaný človek. Aby som to vysvetlil, Vojtech bol slušný i disciplinovaný, ale keď sa mohol „rozmachnúť“, tak sa „rozmachol“ a nepremýšľal nad tým, či sa má „rozmachnúť“. Ctil teritórium iného, ale sám si nenechal vstupovať do svojho. Bol živel. Ak sa išlo zabávať či pracovať, bol na čele. Javil sa mi ako „ľudský víchor“.

3. vybuchujúci Vezuv
Občas sa s Vojtechom ťažko vychádzalo, keďže „soptil“ city. Ak niečo veľmi chcel a nevedel, ako to povedať, bol schopný „rozdrapiť si košeľu“. Búril sa vo svojom vnútri a žil umením. Bol nespokojný maximalista. Zvyšoval hlas, niekedy až kričal. Ale členovia zboru boli aj tak nadšení, že práve Adamec bol ich dirigentom. Cítili, že on hľadá, čo je v nich. Dokázal to z nich vymámiť. Bol posadnutý krajnosťou – ak bola potrebná dráma, tak on bol tou drámou – vybuchujúcim Vezuvom. Nakoniec sa k jeho „vybuchovaniu“ pridali všetci, keďže dokázal preniesť nadšenie do kolektívu. Vedel získať nadšencov na svoju stranu. Sadnúť si s ním v spoločnosti bol zvláštny druh pôžitku. Po chvíli v celej miestnosti prebral iniciatívu. Každý na ňom visel. Táto jeho geniálna a jedinečná schopnosť sa nedá presne definovať.

Karol Petróczi


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Kričal, „rozdrapoval košele“, ale aj tak ho zbožňovali

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems