Muž musí pri tanci impulz dávať a žena ho musí prijímať

| Téma čísla | 13. 2. 2017

Keď sme začali navštevovať kurz ľudového tanca, ani sme netušili, že náš lektor je jeden z najlepších choreografov na Slovensku. Vlado Michalko pritom až do 17 rokov folklór nemal rád. Nepáčilo sa mu, že interpreti na javisku len tak švihajú nohami, skáču a pohybujú sa neprirodzene. No keď začal analyzovať historické záznamy, chodil na výskumy do obcí a stretával úžasných starkých, ľudovosť si zamiloval. Teraz všetky tance vopred skúma a až tak ich štylizuje na javisku. Nás naučil základy zámutovského čardáša, ale aj to, že sa nemusíme pozerať partnerovi do očí a že tanec nie je len zábava, je to komunikácia.

Choreograf a tanečník Vladimír Michalko. Foto: Simona Lomnická

Dotiahnuť môjho manžela na tanečný kurz dalo veľa práce, a preto som bola prekvapená, že v tom chcel pokračovať. Možno to bolo tým, že tvoje hodiny sú voľnejšie, zábavnejšie a dozvedáme sa na nich veľa informácií z minulosti. Učíme sa vlastne tancovať tak, ako kedysi tancovali naši predkovia.
Áno, pretože na kurze neučím štylizovaný, ale autentický materiál. Nechcem, aby si ľudia natrénovali choreografiu, ktorú potom nevedia využiť, skôr im ukazujem všetky základy a princípy daného tanca, a tie potom zúročia na zábave, svadbe či festivale pred muzikou. Najdôležitejšie je to, aby muž dával impulz žene a žena ho prijímala. Tento vzťah v mnohých folklórnych súboroch zanikol a ich vystúpenie sa preto viac podobá na spartakiádu. Aj z toho dôvodu som do 17 rokov folklór nemal rád a hanbil som sa za všetko, čo s ním akokoľvek súviselo. Nepáčilo sa mi, že interpreti len tak švihajú nohami na javisku, skáču a zdalo sa mi to neprirodzené. Zmenilo sa to, až keď som začal analyzovať záznamy, chodiť na výskumy do obcí, stretával úžasných starých ľudí. Oni boli vždy vtipní, lebo na rozdiel od nás, nečumeli len do počítača, ale sa stretávali, rozprávali, mali množstvo príhod. Pri skúmaní ich umenia som sa dozvedel o tanečných príležitostiach, priebehu tancov či ich vnútornej štruktúre.

Čiže to, čo vidíme dnes na folklórnych pódiách je viac spartakiádou ako ľudovým tancom?
V niektorých prípadoch áno. Ľudový tanec nikdy nebol len o motívoch a hýbaní sa. Bola to komunikácia medzi mužom a ženou, prejav emócií a bola to, pravdaže, aj zábava. Samozrejme pri tvorbe choreografií je dôležité ovládať princípy scénickej tvorby a zároveň interpret musí byť technicky vyspelý. Pokiaľ sa choreograf ľudového tanca priznáva k tomu, že robí napríklad čardáš zo Zámutova, mal by ho ovládať. Najprv by sa mal interpret naučiť celý čardáš či karičku zo Zámutova, a až tak s materiálom pracovať pre potreby javiska. A potom nech pre mňa za mňa urobí karičku aj v skafandri, pokiaľ ju dobre vypointuje. Viem, že mnohí s týmto nebudú súhlasiť, ale ak tanečníka naučím len motívy, tak sú to stále len pohyby bez hlbšieho poznania. Ale ak bude ovládať celý pôvodný tanec, bude vedieť aj improvizovať. Je to pridaná hodnota a u interpreta výrazne ovplyvní celý jeho prejav. Bude tancovať ľudový tanec tak ako naši dedovia, nie ako sa zoštylizoval v 70. rokoch minulého storočia. A tancovať pravdivú verziu ľudového tanca je pre mňa neuveriteľný zážitok. Milujem, keď viem dávať impulzy a žena tie impulzy prijíma, keď si v tanci rozumieme a vieme sa zabaviť! Je zvláštne, že sa to u nás stratilo, veď na tomto princípe funguje napríklad aj argentínske tango. Všimol som si, že keď ide tanečník z folklórneho súboru na takýto kurz, chápe, že sa to takto má a nediskutuje o tom. V našom ľudovom tanci to odmieta.

Nie je náročné čakať na impulzy, keď choreografiu tanečníci dopredu ovládajú a vedia, čo bude nasledovať?
Ak sa tanečnica odovzdá, nie je to náročné. Partnerka má vedieť tancovať, ale musí sa nechať viesť. Je to tiež určitá zručnosť, ktorú má interpretka ovládať.

Amfiteáter Terchová. Foto: Reefe

Amfiteáter Terchová. Foto: Reefe

Napadol mi príklad z hereckého prostredia. Keď herci hrajú skutočné historické postavy, tak ich najprv mesiace študujú. Učia sa, ako daný človek chodil, vyjadroval sa, premýšľal, akú mal gestiku, mimiku a až potom natáčajú film. Môžeme to takto porovnať?
To je výborný príklad. Ak sa točí film napríklad o Indiánoch, celý tím sa najprv venuje tomu, ako Indiáni žili, ako sa správali. V našom ľudovom tanci je to, žiaľ, často povrchné.

Čiže ty vlastne zachovávaš autentický folklór, aby sa nezabudlo, aký bol v skutočnosti?
V choreografickej práci nie úplne, pretože to, čo umiestnime na javisko, je už štylizované. Dôležité je, aby choreograf aj interpret východiskový materiál dôkladne poznal. Ja si najprv robím analýzu pôvodného tanca, naučím sa ho tak, ako sa kedysi tancoval v prirodzenom prostredí a až potom ho štylizujem. Tu však nastal iný problém. K archívnym záberom ľudových tancov som sa najprv nevedel dostať. Slovenská akadémia vied a ďalšie inštitúcie mi ich nechceli sprístupniť. Vyhovárali sa, že to nemajú v štatúte, čo je pravda, ale aj na to, že zábery majú na 16 mm kotúčoch a že ich nemajú zdigitalizované a podobne. Neviem pochopiť, prečo nám, folkloristom, ktorí s tým pracujeme, nedajú možnosť si naštudovať autentické materiály. Ak by ľudia, čo v nich tancujú a spievajú, vedeli, že to bude takto zamknuté, tak by pred kamerou ani nevystupovali. A preto sme sa s kolegami Slavomírom Ondejkom a Ľubom Hudákom rozhodli založiť v roku 2003 nový archív otvorený pre všetkých. Dnes v ňom máme množstvo vlastných výskumov z obcí na východnom Slovensku. Často sme navštevovali manželov Repkových z Parchovian, vynikajúceho primáša Jozefa Kroku Česľáka zo Zámutova, získali sme súkromné zbierky od Jána Lazoríka, Milana Hvižďáka, Štefana Kocáka, Ladislava Bačinského a iných.

Amfiteáter Terchová. Foto: Reefe

Amfiteáter Terchová. Foto: Reefe

Ako si sa k týmto materiálom dostal?
V roku 1999 som bol na vojne vo Zvolene spoločne s maďarským folkloristom Tomášom Dobošom. On mi dal veľa archívnych materiálov pochádzajúcich z 50. rokov. Je paradoxné, že práve Maďar mal vzácne slovenské zábery. Spolu sme potom na Sliačoch natáčali Jána Láskavého, ktorý krásne spieval. A vtedy sa to začalo. Postupne som chodieval po východnom Slovensku, vyhľadával ľudí, etnografov, folkloristov a zbieral materiál. Ten sme digitalizovali a uložili v Archíve ľudovej kultúry. A stále sa ho snažíme obohacovať. A možno aj dobre, že je SAV-ka „zavretá“, lebo tak sme nútení hľadať a objavovať. A raz keď sa otvorí, a ona sa otvorí, tak sprístupní bohatstvo folklórnym skupinám a obciam, kde sa materiály nahrávali, a potom nám tvorcom.

Folklór na Slovensku opäť ožíva. Vidieť ho aj v moderných domácnostiach, v móde, počuť ho v hudbe. Ako to vnímaš ty?
Je super, že Tamara Heribanová došla na ples v kroji a že folklór ide do popredia, ale stále je to v porovnaní s okolitými krajinami problém. My sa akoby bojíme priznávať k našim tradíciám, pritom vo svete to je úplne inak. A teraz nehovorím len o Škótoch, ktorí bežne nosia sukne. Ľudové zábavy už nefungujú, kapely v obciach nepôsobia. Aj preto vyhľadávam momentálne viac Cigánov ako gádžov. Oni si to svoje ľudové umenie stále zachovávajú a žijú ním. Často sa stretávajú, spievajú, tancujú spoločne. Nie je to o tom, že sú viac talentovaní ako my, veď my sme boli veľmi spevavý a tanečný národ. Len tým už nežijeme. Slováci boli kedysi veselší, stále sa smiali, hoci boli oveľa chudobnejší. Je škoda, že sme o to prišli.

Tanečný dom. Foto: LAGO

Tanečný dom. Foto: LAGO

V rámci zachovania a šírenia folklóru organizuješ rôzne projekty, nielen školy tanca. Aké?
Momentálne máme najviac aktivít v areáli amfiteátra vo Východnej. Bolo smutné, že sa v ňom konajú len dve akcie v roku, a tak sme ho chceli oživiť. Pod hlavičkou občianskeho združenia Dobrá Východná tam organizujeme podujatia – tábory pre deti a dospelých, tanečné workshopy (Rozhýbkosti) či gastronomické podujatie Baba fest. Baba je zemiaková placka, čiže sa na ňom varia tradičné jedla zo zemiakov.
V Košiciach organizujeme spoločne s kultúrnym centrom KCUBaR aj Tanečné domy. Tieto veselé tancovačky sa konajú raz mesačne a ich princíp je taký, že kto má záujem, príde, dve hodiny sa učí tancovať pri živej hudbe a potom je voľná zábava. Tanečný dom je určený pre začiatočníkov, ako aj pre skúsených folkloristov.

Tancovanie Karičky na Hlavnej ulici – Košice 2016. Foto: Miroslav Vacula

Tancovanie Karičky na Hlavnej ulici – Košice 2016. Foto: Miroslav Vacula

Vie sa každý naučiť tancovať folklór?
Podľa mňa sa každý vie naučiť čokoľvek. Krásny príklad sú vyššie spomínaní Cigáni. Folklórom žijú, a tak pre nich nie je problém ho tancovať. Raz som v Jarovniciach videl kresby cigánskych detí a bol som z nich očarený. Hovoril som jednému pánovi, aké sú talentované. On povedal, že síce majú iné spektrum farieb, ale nie sú talentovanejšie ako naše deti. Problém je skôr v tom, že rodičia, škola a celá spoločnosť „naše deti“ usmerňuje a vychováva v štýle – slniečko nemôže byť modré, ale žlté, trávička musí byť zelená, obloha modrá, a berie im ich fantazijný svet. A to sa cigánskym deťom v osadách nedeje. Tak ako sa narodili, tak sa hýbu, žijú a ďalej fungujú.

Aktuálne prebieha v Kasárňach tvoja výstava Korene a krídla. O čom je?
J. W. Goethe povedal, že deťom musíme dať dve veci. Korene, aby vedeli, odkiaľ sú a krídla, aby s tými poznatkami vedeli lietať. Už v roku 2003 som na Myjave urobil program Korene a krídla. Jeho súčasťou boli starí ľudia ako nositelia ľudových tradícií, a potom súbory, ktoré ich umenie spracovali do scénickej podoby. Teraz ide skôr o módu. Súčasťou výstavy sú projekcie a prostredníctvom nich prezentujeme viacerých autorov, ktorí vo svojej tvorbe využívajú rôzne prvky ľudovej kultúry. Každá projekcia v sebe zahŕňa východiskový materiál (fotografiu kroja či výšiviek) a potom výsledok – čo z toho autor vytvoril. Videá zároveň obsahujú nahrávky, piesne a tance skupiny Banda a tanečnej skupiny CreDance. Napríklad je v nich zaznamenaná pani Anna Grelová z Liptovských Sliačov, ktorá v 70. rokoch naspievala pieseň a Banda ju teraz spracovala. Čiže najprv si vypočujete autentickú nahrávku a potom verziu kapely Banda.

Musíme sa pri ľudovom tanci pozerať do očí partnera? Podľa Vlada Michalka nie.
„Zamilované pohľady, čo sa používajú v javiskovom tanci, v prirodzenom prostredí neboli. Zavádzali ich až istí choreografi. Ja som to nevidel u žiadneho nositeľa ľudových tradícií. Na všetkých záznamoch má žena skôr sklopené oči. Nie preto, že je menejcenná, to nie, ale preto, že viac sleduje pohyby muža a motívy, najmä ak je to dynamický tanec a ona potrebuje rýchlo zareagovať. Pri tanci si nemusíme ani nič hovoriť, komunikujeme rukami a impulzy sú naše slová. Keď som bol v roku 2004 v Tokiu, tancoval som s jednou staršou Japonkou. Kvôli jazykovej bariére sme sa nevedeli rozprávať, ale ona vedela tancovať margecanskú krutu, tak sme si ju spolu zatancovali. A to bola naša najdôležitejšia a krásna komunikácia, nepotrebovali sme na ňu slová, stačil tanec.“

Vladimír Michalko (1979) vyštudoval VŠMU, ako tanečník a choreograf pôsobil v niekoľkých súboroch, teraz tvorí na voľnej nohe. Na svoje projekty oslovuje rôznych tanečníkov a vytvára s nimi originálne vystúpenia. Takto chystá aj nový projekt Hrom do gádža s podtitulom Kočovné predstavenie o priateľstve. Bude na cigánsku nôtu a premiéru by mal mať v decembri 2017 v Košiciach. Vlado aktuálne účinkuje aj ako porotca vo folklórnej šou RTVS Zem spieva.

Kedysi zaľúbenci nemohli len tak chodiť za ruky po dedine a bozkávať sa. Aj preto milovali tanec. Pri ňom muž mohol chytiť ženu, viesť ju, pohybmi s ňou komunikovať. Tanec bol vtedy zrejme najintímnejším prejavom na verejnosti.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Muž musí pri tanci impulz dávať a žena ho musí prijímať

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems