Dobrý záchranár z radov nikdy neodíde

| Osobnosti, Rozhovory | 30. 1. 2017

Na plaveckých sústredeniach trénoval s Martinou Moravcovou, a práve plávanie ho pripravilo na náročnú prácu záchranára. Tvrdí, že táto profesia si vyžaduje ľudskosť, počítačovú gramotnosť, vysokú školu a celoživotné vzdelávanie. Prečítajte si rozhovor s Jurajom Sýkorom, šéfom Košickej záchranky.

Boli ste úspešným plavcom, viacnásobným majstrom Česko-Slovenska. Kedy prišla zmena vo Vašej kariére?
Napriek niekoľkým úspechom som si uvedomil, že iba plávaním sa neuživím. Na pomyselnej križovatke som sa ocitol po majstrovstvách sveta v Ríme v roku 1994. Skončil som 29. Vtedy som sa rozhodol venovať aj niečomu inému.

Záchranárstvu?
Áno, „nalákal“ ma na to môj blízky priateľ. Šport ma viedol k psychickej príprave a podaniu maximálneho výkonu. A ja som si uvedomil, že v záchranárstve je to rovnaké. Škola šla ruka v ruke s plávaním, kým som nenastúpil do Záchrannej služby Košice v roku 1995. Odvtedy som úplne oddaný záchranárstvu.

Nechýba Vám plávanie?
Boli situácie, keď som prišiel na plaváreň, stál som hore na tribúne, pozeral na vodu a predstavil si, koľko hodín som tam strávil. Vtisli sa mi slzy do očí, no na plávanie už nebolo toľko času. Neskôr som sa k tomu vrátil vďaka dcére. Je majsterkou Slovenska v žiackej kategórii. Ale mám aj iné aktivity. Bavia ma remeselnícke práce a behávam maratón.

Využili ste niekedy plavecké schopnosti pri záchrane človeka?
Nestretol som sa s tým. Ale plávanie mi dalo húževnatosť, vytrvalosť a vynikajúci základ na to, aby som problémy v práci dokázal absorbovať a riešiť. Viem, že sa nemôžem vzdať, ale musím zo seba vydať maximum. Vďaka športu som sa naučil prekonať smútok a sklamanie z neúspešného výjazdu, keď som aj napriek všetkému úsiliu nedokázal zachrániť pacienta.

Na miesto záchranára ste nastúpili pred 22 rokmi. Čo sa odvtedy najviac zmenilo?
Keď som nastupoval, chodilo sa v sandáloch a bielych plášťoch. Dnes sme uniformovaní. Máme legislatívne pomenované ochranné pracovné prostriedky, materiálne a technické vybavenie. Prijala sa nová séria zdravotníckych zákonov. Viditeľný pokrok je v technológiách. Vybavenosť sanitky je podstatne bohatšia. Stále sa vyvíjajú navigačné systémy a podporné aplikácie, ktoré nám zjednodušujú prácu. Žiaľ, istým spôsobom sa stávame rukojemníkmi týchto inovácií, ale bez nich si už prácu nedokážeme predstaviť.

Juraj pôsobil aj ako letecký záchranár – špecialista.

Rukojemníkmi? Ako to myslíte?
V práci je technika nesmierne užitočná, ale v súkromnom živote zvykneme prostredníctvom nej (internet, mobily) zabúdať na ostatných. V dnešnom svete ma prekvapuje nedostatok komunikácie, vzájomná nedôvera, strácanie priateľstiev a úcty.

Máte za sebou niekoľko stoviek výjazdov. Čo sa deje v sanitke počas cesty k zranenému?
Každý výjazd je iný. Niekedy pacient kričí, stoná, inokedy plače alebo sa smeje. Záchranár nikdy presne nevie, do čoho ide, preto musí byť psychicky pripravený na všetko a automaticky sa prispôsobiť prostrediu. Od operačného strediska má informácie o type úrazu, počtu zranených, závažnom ochorení a pod. V hlave si premietne, aké postupy bude potrebovať, aké pomôcky si pripraví. Musí logicky usporiadať všetky procesy tak, aby čo najlepšie poskytol pomoc. V činnostiach pokračuje až do momentu, keď pacienta odovzdá do zdravotníckeho zariadenia. Potom si spätne premietne celý výjazd – či postupoval správne, čo mohol urobiť lepšie a podobne. Takto sa zlepšuje a vzdeláva. Dôležité je sebahodnotenie. Kolegom zvyknem pripomenúť, že výjazd musí byť čo najprofesionálnejší, najodbornejší, najúčinnejší, najadekvátnejší, s čo najlepšou pomocou.

Občas sa pri službe zrania aj záchranári. V čom spočíva najväčšie riziko?
Vždy existuje nebezpečenstvo úrazu. Začína to tým, že dostane výzvu k zásahu. Ide v záchranárskom vozidle s majákom po ceste, stačí jeden nepozorný vodič a nehoda je na svete. Pri samotnej záchrane na mieste nehody môže vzniknúť požiar (napríklad z cisterny) alebo okoloidúci vodič, ktorý sa ponáhľa a nedáva pozor, môže záchranára zachytiť pri neuzatvorenej premávke. Pri rôznych úrazoch v lese hrozí riziko pošmyknutia či pádu dreviny. Keď som pracoval pri vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej službe, tak sme často pristávali v teréne, kde sa rotor vrtuľníka stále točil a jednou z mojich prvých úloh bolo zabezpečiť, aby k nemu neprichádzali žiadne osoby. Stávalo sa, že z dôvodu nedostupnej oblasti sme niekedy ošetrovali priamo pod rotorom.

Ľudia často nevedia, resp. sa boja podať prvú pomoc. Prečo?
Problém je, že ľudia nemajú vedomosti a dostatok informácií. Preto aj my organizujeme edukačné procesy, workshopy či ukážky prvej pomoci. Človek môže zranenému ublížiť, ak nevie správny spôsob pomoci. No tým, že zranenému vôbec nepomôže, mu ublíži ešte viac. Aj zavolanie záchranky je jednou z foriem pomoci.

Jednou z častých chorôb, ako aj príčin úmrtia, je srdcový infarkt. Ako účinne pomôcť pri náhlom srdečnom záchvate?
Sú to aj tieto základné kroky: 1. správna poloha (ak sa zranenému ťažko dýcha, tak ho posadím), 2. komunikácia (zisťujem, či má bolesti, kde ich má, či niekde vyžarujú, ako sa mu dýcha, snažím sa ho upokojiť), 3. volám tiesňovú linku 155 alebo 112. Operátor vyťaží hovor, bude sa cielene pýtať na veľa iných vecí a poradí, ako správne ďalej postupovať. Je pravda, že niektorí volajúci ťažko nesú práve to vypytovanie sa zo strany operátorov, ktoré vnímajú ako zdržiavanie. Lenže, kým prvý operátor získava podrobnosti a dáva rady, druhý už kontinuálne informuje záchranku a vysiela ju k miestu.

Môže záchranár odmietnuť podanie prvej pomoci?

Nikdy! Záchranár vždy poskytne prvú pomoc, v žiadnom prípade ju neodmietne podať. Záchranárstvo je poslanie, jedno zo základných pravidiel pracovných činnosti záchranára. Odmietnuť poskytnutie prvej pomoci je nezlučiteľné s etikou a so záchrannou službou.

Aké predpoklady by mal spĺňať každý záchranár?
V prvom rade musí byť ľudský, mať vzťah k človeku a chcieť mu pomáhať. Inak prácu nemôže vykonávať. Nemôže byť počítačovo negramotný. Vždy prichádzajú nové zdravotnícke poznatky, vedomosti, prepracované liečebné štandardy, ale aj aplikácie, technológie a podobne, takže je nútený celý život sa vzdelávať. Musí si zvyknúť aj na kontakt so zranenými, ľudským utrpením, bolesťou, sklamaním, smútkom a smrťou. V neposlednom rade dnes už musí mať aj vysokoškolské vzdelanie. Každý záujemca o toto povolanie si musí uvedomiť, že je to predovšetkým poslanie, profesia s hrdosťou. Zlý záchranár odíde a už sa nevráti, dobrý záchranár ostáva celý život a z našich radov nikdy neodíde. Žije touto prácou a cíti ju srdcom.

Juraj Sýkora radí, ako poskytnúť prvú pomoc pri malých omrzlinách:
„Omrzlina vzniká pôsobením nízkych teplôt na kožu a podkožie. Objavuje sa na všetkých obnažených častiach tela, no najmä na miestach vzdialených od srdca, ktoré majú najslabší krvný obeh – prsty na rukách i nohách, nos, uši a tvár. Stačí, aby človek 15 minút niesol niečo ťažké v rukách bez rukavíc alebo šiel v premočených topánkach dlhší čas pri teplote pod nulou a ľahko príde k omrzlinám. Ak sa to stane, tak zraneného zahrievame (presun do teplého prostredia, teplé a suché oblečenie, vypitie teplého nápoja – hlad a dehydratácia zvyšujú aj nebezpečenstvo podchladenia). Môžeme použiť aj hliníkovú fóliu. Pre zvýšenie teploty tela sa snažíme, aby zranený aktívne pohyboval končatinami. Postihnuté miesto zohrievame vlastnými rukami (zohrievame napríklad v podpazuší), ale omrzliny NEŠUCHAME kvôli riziku poškodenia kože a vniknutiu infekcie. Keď vzniknú pľuzgiere, sterilne ich prekryjeme. Pri ťažších omrzlinách zabezpečíme odbornú zdravotnícku starostlivosť.“ POZOR! Podchladenie a omrzliny by mal vždy posúdiť lekár.

Ďakujem za rozhovor.

Eva Barnišinová

Foto: archív Juraja Sýkoru/Košickej záchranky


Tags: , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Dobrý záchranár z radov nikdy neodíde

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems