Gabriela Futová: „V mojich knihách sa deti a ich rodičia netvária ako dokonalé rodinky z reklamy.“

| Literatúra | 24. 6. 2016

Jedným z tajomstiev úspechu jej kníh je pravdepodobne skutočnosť, že sa v nich nesnaží nič idealizovať a svojich čitateľov vníma ako rovnocenných partnerov. Žije v Prešove, ale pomerne často ju môžete stretnúť aj v Košiciach. Naposledy tu na detskej onkológii čítala svoju najnovšiu knihu O Bezvláske. Vo svojich textoch sa nevyhýba ani témam, ktoré by hlavne pre niektorých rodičov mohli byť úplným tabu. Spisovateľky Gabriely Futovej sme sa preto spýtali, o čom by sme sa podľa nej s deťmi nemali rozprávať.

Prednedávnom ste v spolupráci s Dobrým anjelom vydali knihu O Bezvláske, čo bolo motivované aj vašou vlastnou skúsenosťou s onkologickým ochorením. Osobne si neviem spomenúť na titul, ktorý sa vypredal tak rýchlo. Očakávali ste podobný úspech?
Ach, to teda vôbec. Môj pôvodný plán bol oveľa jednoduchší a skromnejší. Chcela som napísať špeciálnu rozprávku pre deti na onkologických oddeleniach a ísť im ju holohlavá prečítať. Aby videli, že nemať vlasy ma vôbec netrápi a takto ich povzbudiť. A chcela som, aby to bola rozprávka, ku ktorej by sa bežný čitateľ nedostal, aby sa deti v nemocnici cítili výnimočne, že ony tú rozprávku majú. Lenže celé to vypálilo inak a omnoho krajšie. Ľudka Kolesárová z Dobrého anjela chcela stoj čo stoj riadnu špeci knižku, aj keď iba s jednou rozprávkou, a tak to bola ona, kto rozkrútil to obrovské koleso.

bezvlaska 2

Autorka knihy O Bezvláske Gabriela Futová.

O Bezvláske je len ďalšou zo série vašich výnimočne úspešných kníh pre deti. Aký máte názor na skutočnosť, že autori detskej literatúry sú často stavaní do pozície akýchsi „veľkých detí“?
Neviem ako iní autori, ale ja sa naozaj veľmi rada zapájam do detských aktivít. Zbožňujem, keď deti vymyslia nejakú somarinu a ja im ju pomôžem doviesť do „dokonalosti“. A ak deti nevymýšľajú, vymýšľam ja. Robím „tajomné“ veci, napríklad ich spoza kríkov obhadzujem slivkami. A veľmi ma baví, keď vidím, ako zmätkujú, lebo nevedia, odkiaľ, kto a čo to tam lieta (smiech).

Aké schopnosti by mal mať dobrý autor detskej literatúry?
Toto je veľmi ťažká otázka. Zrejme by mal dokázať pozerať sa na svet detskými očami a logicky mu rozumieť detským rozumom. No a potom by mal vedieť porozprávať svoje príbehy tak, aby im rozumeli.

A čo písanie predstavuje pre vás? Pamätáte si na vašu motiváciu napísať prvú knihu?
Ja už ani neviem, čo pre mňa písanie teraz znamená. Mám chvíle, keď ma nebaví, to sa stáva vtedy, keď mám veľa domácich úloh, a musím sa k nemu nútiť. Potom mám chvíle, keď mi to píše samo. Nejaký nápad prevaľujem v hlave, až ho musím napísať a on sa po tom prevaľovaní prakticky píše sám. Tak či tak, písaniu vďačím za veľa. Prvou knihou som si splnila svoj životný sen a zdvihla som si tak sebavedomie. Vďaka knihám pracujem v knižnici, kde ma to veľmi baví. Precestovala som vďaka nim kus sveta, spoznala Slovensko a zoznámila som sa s množstvom vážne skvelých ľudí. A tá prvá motivácia rástla so mnou od malička. Fakt som stále čosi rozpisovala a vymýšľala. Osobne si myslím, že som sa s túžbou stať sa spisovateľkou normálne narodila.

Z pozitívnych aj negatívnych ohlasov na vaše texty mám pocit, ako keby čitatelia boli často zaskočení ich inakosťou.
Áno, moje texty sú trochu iné. Hoci mám veľmi rada deti, viem, že sú to tvory, ktoré dokážu byť aj tvrdohlavé, zádrapčivé, nevychované a že na nich človek nemusí mať vždy náladu. A viem aj to, že v rodinách sa aj pokričí a rodičia dokážu byť nervózni, a ja tieto skutočnosti v mojich knihách neprikrášľujem. V mojich knihách sa deti a ich rodičia netvária ako dokonalé rodinky z reklamy. A možno toto sa deťom páči, že sa v hrdinoch vidia. Rodičom sa to páči o čosi menej.

Dve knihy ste vydali v spoluautorstve s Romanom Bratom. Aj z tohto gesta cítiť snahu viesť čitateľov k väčšej chápavosti a empatii voči iným. Čím tvorba vo dvojici obohatila vás?
Tvorba vo dvojici bola dobrodružstvom. Keďže som nikdy nevedela, kam nasmeruje dej Roman, musela som počkať, čo vymyslí, a až tak som mohla vymýšľať ja. Vlastne ma takéto písanie nútilo nepresadzovať za každú cenu svoj nápad a tolerovať spôsob rozmýšľania a písania môjho spoluautora.

bezvlaska 1

Gabriela Futová s ilustrátorom Bezvlásky Miroslavom Regitkom. Foto: Dobrý anjel

Okrem toho, že sa vaše texty tešia veľkej čitateľskej obľube, ste sa už určite stretli aj s vlnami kritiky. Prednedávnom sa strhla pomerne búrlivá diskusia v súvislosti s vaším spoluautorstvom Hupsovho šlabikára. Vo viacerých rozhovoroch zaznelo, že ste kvôli tomu takmer stratili chuť písať. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?
Hupsík ma naučil nečítať komentáre pod knihami. Pretože aj keď dokážem prijať kritiku – ak je tá kritika oprávnená, tak ju naozaj akceptujem – nedokážem zvládnuť to takzvané hejtovanie, ktoré sa šíri naším internetom. Mám pocit, že ak človek urobí čokoľvek dobré, neznámi ľudia ho v internetových diskusiách zhodia a zošrotujú len preto, že sa ten človek odvážil vystúpiť z davu. Alebo preto, že sa oni sami nudia, majú nejaké komplexy a pod. Som príliš precitlivená a sprosté komentáre sa ma dotýkajú a zraňujú ma. Úprimne obdivujem ľudí, ktorí idú s kožou na trh a dokážu sa nad hejtermi povzniesť.

Myslíte si, že sme dostatočne tolerantní?
V prvom rade mi napadlo, že ako národ nie sme vôbec tolerantní. Bojíme sa cudzieho a nového a veľmi radi strkáme nos do vecí susedom a známym, aj keď sami nemáme pozametané pred vlastným prahom. A keď niekto v našej blízkosti tolerantný je, tak umlčíme nenávisťou a zlobou aj jeho. Osobne však mám okolo seba ľudí, ktorí tolerantní sú. A nielen to. Sú ľudskí, obetaví, pomáhajú ľuďom aj zvieratám v núdzi, pomáhajú dokonca aj tam, kde iní už dávno zlomili palicu. Takže vlastne na túto otázku naozaj nedokážem odpovedať. Tých ľudí okolo seba si však prenesmierne vážim.

Viaceré názory proti Hupsovmu šlabikáru vychádzali z predpokladu, že isté témy nie sú vhodné pre detského čitateľa. O čom by sme sa teda s deťmi nemali rozprávať?
Podľa mňa sa s deťmi treba rozprávať o všetkom. Akurát spôsobom primeraným veku. V tomto duchu som vychovávala aj svoje dve deti. Ak boli zvedavé, mohli sa pýtať naozaj na čokoľvek. Nikdy som ich neodbila odpoveďou: „Pochopíš, keď vyrastieš.“

Dotkli sme sa pomerne nepríjemnej témy. Ktorá z reakcií na vaše knihy vás v poslednej dobe naopak potešila?
Veľmi, naozaj až tak zimomriavkovo ma vždy poteší, ak mi nejaká mamka napíše, že jej dieťa začalo vďaka mojim knihám čítať. A jasné, že som v siedmom nebi, keď mi niekto napíše, že miluje moje knihy. Ale teší ma veľa iných vecí. Napríklad, že ma decká po besedách objímajú, alebo, že sú ľudia, čo dokážu sadnúť do auta a priviezť svoje deti za mnou. Alebo keď si trieda urobí školský výlet a precestuje sto kilometrov len preto, aby ma stretli v knižnici u nás v Prešove. Alebo keď mi deti píšu listy. Také svoje, úprimné. To sú silné zážitky.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriel Lukáč


Tags: , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Gabriela Futová: „V mojich knihách sa deti a ich rodičia netvária ako dokonalé rodinky z reklamy.“

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems