Zabudnime na polemiky, že krčné mandle sa prosto vyberať nemajú a berme to ako úvodný fakt. Mne ich vybrali. Povedali, že liečba trvá tri týždne a bolí. A že budem veľa oddychovať. O zmrzline nepadla zmienka. Ani o tom, že budem tri týždne spať len na boku, nepôjdem na slnko, teplá strava bude tabu, hltanie sa stane nepriateľom mojich dní, nesadnem si na bicykel a že to nebude zo dňa na deň lepšie, ale dokonca horšie. Dva týždne som si neumyla hlavu, necítila teplú vodu a znížila sa na čítanie tragických komentárov od hysterických pacientov na internete. Prečo? Lebo aj zo mňa sa pod vplyvom bolesti stal uplakaný podivín s otázkami typu – prečo mi nekázali jesť zmrzlinu? Prečo mi sestrička povedala, že musím aj pevnejšiu stravu a Eva na nete píše len kašičky? Prečo mám na vreckovke krv? Prečo mi nie je lepšie? Prečo ja?!
Až mi manžel pri jedných bolestivých raňajkách takticky nadhodil tému vážne chorých ľudí. „Vieš si predstaviť, že onkologickí pacienti toto zažívajú roky, možno aj celý život? Ležia v nemocnici mesiace, nemôžu ísť na slnko, nevidia rodinu a teplý kúpeľ či trochu krvi na vreckovke je banalita, ktorou by sa radi zaoberali. Čo sú oproti ich problémom tvoje vybraté mandle?“ opýtal sa ma. Áno, každý má svoje „veľké“ starosti a pri púšťaní kohútikom nemyslí na smädné deti v Afrike.
Od operácie prešlo päť týždňov a ja sa bicyklujem po slnkom osvietenej Hlavnej ulici, v Tabačke si dávam najchutnejší burger v meste a o čosi viac si užívam atmosféry bežného života. Lebo tri týždne ostali v spomienkach a z každodenných banalít sa stali tie najlepšie veci. Možno aj preto je témou aktuálneho čísla Zajtrajších novín „obyčajné“ bicyklovanie sa po Košiciach.
Gabriela Krestián Kuchárová
zástupkyňa šéfredkatorky
Foto: Martin Krestián.
Tags: Gabriela Krestián Kuchárová, mandle, život
Prečítajte si aj:
