Erik Baláž o dokumente Vlčie hory, ale aj o tom, čo robiť pri strete s medveďom

| Rozhovory, Téma čísla | 25. 1. 2016

Videli ste už slovenský dokument Vlčie hory? Aktuálne ho vysielajú na National Geographic Wild, a to v 118 krajinách sveta! Nečudo. Vlčie hory sú jednou z najmenej osídlených krajín v Európe, najkomplexnejší európsky ekosystém, slobodná príroda, kde rastie 1200-ročný dub, v rieke San sa napájajú zubry, vlky a medvede a život v potokoch závisí od bobrej práce. Kým si pozriete technicky kvalitnú, informačne nasýtenú a esteticky dokonalú prácu filmárov, s charizmatickým chrapľákom Mariána Geišberga v pozadí, prečítajte si rozhovor s režisérom a ochranárom Erikom Balážom.

Málokto vie, že Vlčie hory ležia na pohraničí Slovenska, Poľska a Ukrajiny a váš rovnomenný dokument začal 3. januára 2016 vysielať kanál National Geographic Wild. Ako sa podarilo, že si svet konečne všimol pozitívnu a skvelú prácu zopár zanietených Slovákov?

Zrejme sa tam skĺbilo niekoľko vecí. V prvom rade sme vďaka filmárom Karolovi Kaliskému a Jozefovi Fialovi dokázali priniesť reálne zábery z divokej prírody Karpát, aké sa doteraz iným nedarilo nafilmovať. Je tu totiž oveľa menej zvierat ako napríklad v Afrike a sú aj oveľa plachejšie. Takže sme prišli na trh s niečím novým a obrazovo dostatočne kvalitným. Myslím si ale, že aj príbeh filmu, ktorý hovorí o návrate divokej prírody v európskych podmienkach, je zaujímavý a svojím spôsobom nový. Dôležité tiež bolo pochopiť, ako funguje filmársky biznis, získať kontakty a rozhodnúť sa pre správneho distribútora. Náš distribútor nás mal v ponuke na veľtrhu vo francúzskom Cannes, práve tam o nás prejavil záujem
National Geographic.

Prečo sú tunajšie zvieratá plachejšie ako tie v Afrike?

Lebo prakticky v celej Európe sa poľuje. V Afrike sedíte v aute a zvieratá prechádzajúcich okolo na niekoľko metrov. Aj u nás by to bolo rovnaké, ak by sme vytvorili veľké územia bez poľovačiek, a práve to je aj jeden z našich cieľov v budúcnosti.

Vo Vlčích horách ste strávili 500 dní. Bolo to nepretržite, či ste sa vracali v istých obdobiach?

Filmári chodili obyčajne na 7 – 10 dňové výjazdy. Tých 500 dní, to je počet filmárskych dní s kamerou dohromady počas dvoch rokov filmovania. Keďže filmovali dvaja, každý z nich tu prežil približne 250 dní. Môj čas prieskumníka a režiséra sa nepočíta, ale nestrávil som tam tak veľa času ako chalani. Točenie v prírode je ale možno len polovica času potrebného pri výrobe filmu. Druhá polovica je za počítačom.

Čo je dôležité pri točení zvierat vo voľnej prírode?

Je toho samozrejme viac. Dôležité sú znalosti prírody a vytrvalosť v ťažkých podmienkach. Pre nás je tiež podstatná autenticita celého príbehu, takže s prostredím nijako nemanipulujeme, nekŕmime zvieratá a podobne. Je to potom omnoho ťažšie, no tú autenticitu z príbehov cítiť, a tak máme nakoniec trochu navrch oproti záberom z „umelých“ podmienok. Ďalšia dôležitá vec je technicky zvládnuť záber. Dobrá situácia trvá obyčajne krátko a už sa nezopakuje. Filmár musí preto pohotovo reagovať a správne nastaviť parametre kamery, kompozíciu obrazu a podobne.

foto 3

Na záber so zubrom ste čakali niekoľko dní, vlka ste natočili po šiestich mesiacoch, podarilo sa vám nakoniec získať všetky obrazy, po ktoré ste tam šli?

Určite nie. Mali sme predstavu, že natočíme viac záberov vlkov, súboje zubrov… To ale vôbec nevadí. Ak sa podarí nafilmovať 70 % plánovaných záberov, tak tých zvyšných 30 % vyplníme niečím, čo sme neplánovali. Tak to v prírode chodí.

Názov Vlčie hory si územie získalo v časoch, keď krajina „patrila vlkom“. Ako je to s ich populáciou teraz?

Vlk získal čiastočnú ochranu prvýkrát v roku 1975, keď takmer vyhynul. V roku 1995 sa stal celoročným chráneným druhom, ale aj napriek tomu slovenská vláda v roku 1999 zákonom povolila lov vlkov od 1. novembra do 15. januára. V tomto období môžu poľovníci beztrestne a legálne vystrieľať v jednotlivých pohoriach celé svorky.Preto je vlk taký plachý a je ťažké ho nafilmovať, hoci Karpaty sú jedno z najlepších miest na vlky. My sme mali aj trochu smolu, lebo dnes už žijú na území Vlčích hôr omnoho lepšie svorky, ako keď sme točili. Bežne majú viac ako desať členov, čo je potom vidieť aj v teréne. Musia častejšie loviť, a tak sa dajú ľahšie vidieť.

Čím sú ešte Vlčie hory zaujímavé?

To, že sú Vlčie hory také divoké a málo osídlené, znamená najmä obrovský potenciál pre vznik špičkového chráneného územia s ešte väčším počtom divokých zvierat a ekologických procesov. To je to najpodstatnejšie, čo v tomto území vidím ja. Ak by sme ho dokázali chrániť ešte lepšie, môže sa zvýšiť aj potenciál rozvoja prírodného turizmu a celého regiónu. Verím, že by to mohlo fungovať veľmi dobre.

„Keby sme boli schopní chrániť viac území, videli by sme viac zvierat a región by profitoval z turizmu.“

Je to tak, na Slovenskej strane máme napríklad národný park Poloniny, no to je územie, kde sa bežne ťaží aj poľuje. Pod prísnou ochranou je len 7 – 8 % územia tvoreného malými rezerváciami, väčšinou pod hrebeňmi. Keby sme boli schopní chrániť viac území, videli by sme viac zvierat a región by profitoval z turizmu.V dokumente sa spomína, že pod ochranou sú len vyššie položené miesta územia.

Aby ste šírili dôležitosť ochrany prírody, založili ste spoločnosť Arolla Film a v roku 2009 natočili prvý dokument Strážca divočiny. Snímka zobrazuje medvede v Tichej a Kôprovej doline ako plaché zvieratá, ktoré si zaslúžia rešpekt a ochranu. Ja som si pri ceste vlakom s poľovníkmi vypočula debatu o tom, že medvede sú premnožené a mali by sa plánovane strieľať. Aký na to máte názor?

To by bolo na samostatný rozhovor. V skratke asi toľko – počet medveďov nie je dôležitý. Na Slovensku existujú lokality, kde ich je naozaj dosť veľa, napríklad v Tichej a Kôprovej doline, no vôbec to nevadí, pretože tu nevznikajú žiadne konflikty. Na druhej strane sú územia, kde je medveďov menej a vyskytujú sa tam konflikty. Mali by sme sa preto zaoberať tým, ako im predísť. A to už môže byť zložitejšie a pre niekoho aj nepríjemné. Ak je napríklad najväčšie riziko napadnutia medveďom masová spoločná poľovačka, prečo ich nezakázať v lokalitách výskytu medveďov? Alebo by sme mali lepšie zabezpečiť odpady, aby sa k nim nedostali medvede. Odstrel nič nerieši. Ak chodia medvede na odpadky a my ich zastrelíme, o rok môžu prísť ďalšie medvede do tých istých otvorených kontajnerov. Existujú riešenia ako zabezpečiť odpady tak, aby sa k nim medvede nedostali. Jediné, čo medvede v blízkosti ľudských sídiel zaujíma, je ľahko dostupná potrava. Keď ju nenájdu, pôjdu hľadať inde.

Vy máte s medveďmi viac ako 300 stretov a nikdy nezaútočili. Ako sa správať pri stretnutí s nimi?

Pokiaľ to nie je kontajnerový medveď niekde v osade, tak netreba panikáriť. Medveď sám odíde. Ak je príliš blízko a stále o človeku nevie, treba na seba upozorniť hlasom. Keď človeka medveď zaregistruje a je to na blízku vzdialenosť, je lepšie odvrátiť pohľad. Vtedy si medveď môže myslieť, že zbadal človeka ako prvý a snaží sa potichu odísť. Krik, streľba, štekanie psa sú veci, ktoré môžu takúto situáciu zhoršiť.

foto 4

Aké sú najčastejšie mýty o medveďoch?

Je to asi prehnané vnímanie nebezpečenstva, ktoré nám od medveďov hrozí. Od nového roka zahynulo v Tatrách viac ako 10 ľudí a nikoho nezabil medveď. Človek sa môže v horách pošmyknúť a spadnúť, môže naňho spadnúť strom, utopiť sa pri prechádzaní cez potok. Existuje množstvo omnoho väčších rizík ako je medveď. A to ani nehovorím o ceste autom. Napriek tomu ľudia chodia autom, dokonca sa v horách lyžujú! Vystavujú sa tak mnohonásobne väčšiemu riziku, ako je napadnutie medveďom.

Na čom momentálne pracujete?

Pracujeme na novom seriáli s pracovným názvom Tajomstvá Karpát. Začíname s tromi dielmi v Tatrách, každý bude z iného prostredia: vysoké hory, prales a rieka Belá. Budú tam kamzíky, svište, rysy, vlky, medvede a aj nové informácie o tom, ako funguje tatranská divoká príroda. Dokončovať by sme mali koncom tohto roku. Snáď to stihneme.

Ďakujem za rozhovor.

Dokumenty Vlčie hory aj Strážca divočiny sú síce voľne dostupné na internete, ale ak chcete podporiť tvorcov a slovenskú prírodu, zakúpte si DVD cez stránku www.arollafilm.com.



Nezabudnuteľné momenty Erika Baláža pri točení Vlčích hôr:
„Pre mňa to boli zážitky so zvieratami, ktoré som nepoznal z Tatier. Ako prvé ma doslova šokovali zubry. Vidieť čriedu zopár desiatok takýchto veľkých prehistoricky vyzerajúcich zvierat v lese, je ako cestovať v čase. A potom tu boli bobry. To, že dokážu z malého potôčika vyrobiť systém mokradí plný života, je ohromujúce. Predtým som o tom veľa čítal, no teraz som pochopil, že je to absolútne kľúčový druh, a že bez bobra sú vlastne potoky polomŕtve.”

Erik Baláž
Erik Baláž (1978) vyrastal pod Tatrami, čo ovplyvnilo aj jeho budúce smerovanie. Absolvoval štúdium Ekológie lesa na TU vo Zvolene a venoval sa ekológii medveďov. Od začiatku sa zapájal do kampaní na ochranu prírody a veľkých šeliem. Dokonca viedol kampaň na ochranu Tichej a Kôprovej doliny v Tatrách. Je spoluautorom knihy o medveďoch Posledná pevnosť a filmu Strážca divočiny a zároveň aj iniciátorom nového ochranárskeho projektu vo Východných Karpatoch, ktorého súčasťou je aj film Vlčie hory.

Karol Kaliský

Karol Kaliský (1978) pochádza z rodiny lesníka a svoje detstvo spoločne s bratom prežili v tatranskej prírode. Vyštudoval lesníctvo vo Zvolene, dva roky pôsobil ako účastník Projektu na záchranu tatranského kamzíka, ďalších päť rokov robil v Správe TANAP-u. S fotografovaním začal v roku 1995, spolu s bratom Miroslavom a bratrancom Tomášom sa prostredníctvom stránky www.WILDlife.sk snažia nadchnúť ľudí pre myšlienku ochrany divočiny.

Jozef Fiala

Jozef Fiala (1974) vyrastal pod Slanskými vrchmi na Zemplíne. Po ukončení ekológie na Univerzite Komenského v Bratislave pôsobí ako profesionálny ekológ, biológ a fotograf prírody na voľnej nohe. Viac ako 15 rokov sa venoval výskumu ekológie lesných spoločenstiev (najmä vtáčích), pomáha v kampaniach Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk pri ochrane lesov a vyhlasovaní lesných rezervácií.

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto: Jozef Fiala, Karol Kaliský – Arolla Film


Tags: , , , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Erik Baláž o dokumente Vlčie hory, ale aj o tom, čo robiť pri strete s medveďom

Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.





Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems