Tanečnica v tme

| Rozhovory, Téma čísla | 19. 10. 2015

Prvý dojem klame. Tanečnici orientálnych tancov som tipovala aspoň o sedem rokov menej. A najmä, nevšimla som si, že je nevidiaca. Možno ma zaujali jej husté, medené, po zem dlhé vlasy. Možno útlosť a ladnosť v pohybe. Počas interview som však vytušila jej vieru v seba, trpezlivý pokoj a poriadnu dávku sily, pretože slovné spojenie nedá sa nepoužíva. Jana Andrejková (1979) po získaní červeného diplomu ukončila doktorandské štúdium v odbore biomedicínske inžinierstvo na Strojníckej fakulte TUKE. Prácu si napriek tomu momentálne stále hľadá. Radosť jej robia hodiny orientálnych a etnických tancov v košickom klube Nefrit. Pohyby po turecky, španielsky, cigánsky, perzsky či havajsky ju napĺňajú. Nie je pravdou, že Janka je tanečnica v tme. Cíti svetlo a farby, pamätá si všetko, čo kedy videla a verí, že (zá)zrak sa jej opäť vráti.

Na úvod si urobme poriadok v terminológii. Ktoré slová sú korektné a ktoré už nie? Nevidiaca, nevidomá, slepá, hendikepovaná?

Vhodné je používať slová nevidiaca a človek so zrakovým znevýhodnením či obmedzením. V poriadku je aj spojenie človek so zrakovým postihnutím. Pojem slepý je hrubý a uráža. Na konferencii v Španielsku som sa dozvedela, že slovo hendikepovaný nie je správny termín, pretože pochádza z histórie, keď človek so zdravotným postihnutím bol v minulosti nútený iba stáť na rohu ulice a žobrať, keďže sa nemohol zamestnať. (Z etymológie „cap in hand“ – čapica v ruke, pozn. redakcie.)

O zrak ste prišli kvôli nádoru na mozgu pred takmer dvadsiatimi piatimi rokmi. Aké vizuálne obrazy si ešte pamätáte?

Úplne všetko, aj farby. Keď som videla, veľmi som sa tešila zo svojho výborného zraku. Nikdy som nepotrebovala okuliare a nechcela som ich ani nosiť. Túžila som po zdravom zraku. Svojím spôsobom sa mi splnil sen, lebo oči mám zdravé a okuliare nenosím. To, že nevidím, na to som nemyslela. Takže stále hovorím, že keď o niečom snívate, myslite na detaily.

“Keď o niečom snívate, myslite na detaily.“ (Jana Andrejková, nevidiaca tanečnica)

 

Nevidiaca etnotanečnica Janka Andrejková.

Nevidiaca etnotanečnica Janka Andrejková.

Ako je teda možné, že vaše zdravé oči nevidia?

Nádor tlačil na jednotlivé centrá v mozgu a spôsobil mnoho problémov, ktoré som mala, ale časom som sa z nich dostala. Keďže dlho tlačil aj na očné nervy, momentálne nie sú prekrvené, a preto nevidím.

Veríte však, že jedného dňa opäť uvidíte?

Áno, verím. Každé ráno zisťujem, či už vidím a sledujem, kedy to príde.

Predstavujete si nejako konkrétne tento moment?

Konkrétne ani nie. Rozmýšľala som, či by bolo lepšie postupné vrátenie zraku či nárazové. V oboch prípadoch sa budem veľmi tešiť. Hoci sa naokolo veľa vecí zmenilo, moja rodina či nové budovy, je jednoduchšie si zvyknúť na to, že opäť vidíte, ako keď stratíte zrak.

Kto sú vaše druhé oči, ktorým dôverujete?

Mám viacero ľudí, čo mi pomáhajú. Pri tancovaní je to Nika (Nikolína Urbančíková, pozn. redakcie), moja trénerka, kamarátka, spriaznená duša. Pomáha mi pri tancovaní, aby som si prvky vedela predstaviť. V bežnom živote mám asistentov a s nimi sa pohybujem po meste. Mám veľmi veľa záujmov a kamarátov a všade sa potrebujem dostať. Pri obliekaní si viem predstaviť kombinácie šiat po pamäti, čiže viem, čo s čím pasuje. Mamka mi však urobí zrkadlo, spätnú väzbu, či sa to naozaj dokopy hodí.

Čo vás priviedlo k tancovaniu?

O tanci som snívala už ako dieťa. Najviac ma ovplyvnila séria slovenských rozprávok Tisíc a jedna noc. V úvode mladé ženy predvádzali orientálne tance. Reálne sa dostať k tancu nebolo jednoduché. V roku 2003 so mnou robila interview jedna slečna a ona mi spomenula aj orientálne tance. Tak som sa zapojila do kurzu. Odvtedy som vyskúšala viacero klubov aj tanečných štýlov. Konkrétne s Nikou spolupracujem asi od roku 2006. Najprv som len počula o Dobrej čajovni a zdalo sa mi zaujímavé v nej realizovať práve etnické tance. Predstavovala som si, aké to môže byť a nakoniec sa mi to splnilo.

Stáva sa vám častejšie, že si niečo predstavíte a ono sa to naplní?

Áno, stáva. Veľa snívam a čakám, že sa mi to splní. Ak nie hneď, viem, že to príde neskôr.

Janka so svojou trénerkou z klubu Nefrit Nikolínou Urbančíkovou.

Janka so svojou trénerkou z klubu Nefrit Nikolínou Urbančíkovou.

Od tanca čakáte čo?

Tance ma napĺňajú. Ak mám problém, po tancovaní je preč. Je to moja terapia. Snažím sa zdokonaľovať. Kedysi som túžila po vystupovaní. V predchádzajúcom klube sa mi to nedarilo, ale odkedy som v Nefrite, naplnil sa aj tento môj sen. Vystupujem a tancujem vpredu. Túžim sa len zlepšovať.

Ako na vás reagujú ostatné tanečnice?

U Niky už tancujem dosť dlho aj vďaka ostatným dievčatám “spolutanečniciam”, ktoré nemajú problém mi kedykoľvek pomôcť, či už je to v rámci tréningu, alebo pri choreografii, kde sa mi dokážu tiež prispôsobiť.

K etnickým tancom patria aj tematické sukne a celé kostýmy. Kto vám ich šije?

Nika je nie iba perfektný človek, výborná trénerka, ktorá si naštuduje tanec, vyberie hudbu, vytvorí choreografiu a prispôsobí ju aj pre mňa, ak je to potrebné. Navrhne aj kostým, vyberie látku, vystrihne aj ušije. Celý kostým na perzský tanec mi ušila Nika, rovnako aj pre všetky ostatné dievčatá. Červený kostým na španielsky a turecký tanec mi ušila mamka.

Zameriavate sa len na orient?

Tancujem aj salsu, kubánsku salsu, bachatu, kizombu. Istý čas ma bavili aj spoločenské tance. Avšak nebolo ľahké si zohnať stáleho partnera. Takže som ostala pri latinskoamerických tancoch, pretože pri nich sa partneri striedajú. Vtedy sa aj veľa naučím, keďže každý tanečník je inak vysoký, ináč vedie.

Výmena partnerov na kurze je pre laických tanečníkov často stres. Akoby sa hanbili tancovať s cudzím človekom.

Pre mňa to vôbec nie je stres. Veľmi sa z toho teším a hlavne na tých dobrých partnerov. Je však dobre, ak o mne tréner informuje ostatných, že nevidím. Keď sa partneri striedajú a nepoznajú ma, môže sa im zdať, že neštandardne reagujem.

Máte niektorý zmysel viac vyvinutý na úkor zraku?

Stretávam sa s tým, že ľudia si myslia, že mám niektorý iný zmysel lepšie vyvinutý, ale nemyslím si, že je to pravda. Je to len o tom, že sa musím vyslovene sústrediť na veci, na ktoré sa vidiaci človek sústrediť nemusí. Aj hlas druhých ľudí sa musím vyslovene naučiť. Preto sa niekedy viackrát pýtam na meno. Čo si chcem zachovať, je moja predstavivosť. Tá mi pomáhala pri škole aj teraz pri tancovaní. Keď počúvam audioknihy, dej si predstavujem a trénujem si obrazotvornosť. A tak si viem aj lepšie zapamätať iné veci.

Vašu predstavivosť či odhad sme si s fotografkou odskúšali na vlastnej koži. Takmer presne ste opísali našu podobu, hoci sme sa nikdy predtým nestretli. Avšak najskôr ste nám kládli otázky vy, aby ste z nás mohli mať konkrétny dojem. Vidno, že ste skvelý poslucháč. Ste pre svoje okolie bútľavou vŕbou?

Myslím si, že som. Niektorí kamaráti ma vyslovene vyhľadávajú, aby sa zverili a boli vypočutí. Robím len to, čo očakávam od druhých. Mám rada, ak ma niekto počúva, a tak počúvam aj ja druhých.

Ďakujem za rozhovor.

Lucia Radzová
Foto: Mo Tamássyová

Choreografiu si musí nevidiaca tanečnica najprv „ochytať“.

Choreografiu si musí nevidiaca tanečnica najprv „ochytať“.

V kostýme na španielske a cigánske tance.

V kostýme na španielske a cigánske tance.

Perzský tanec si pýta tematické oblečenie aj pohyby.

Perzský tanec si pýta tematické oblečenie aj pohyby.

Na Janke si jej zrakové obmedzenie nevšimnete.

Na Janke si jej zrakové obmedzenie nevšimnete.


Tags: , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Tanečnica v tme
  1. […] Jana Andrejková počas tréningu orientálnych a etnických tancov klubu Nefrit. Foto: Mo Tamássyová […]

    Komentoval Danajský sen | Zajtrajšie noviny dňa 20.10.2015 o 11:01:14







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems