Slobodné dieťa Helmut Bistika

| Rozhovory, Téma čísla | 7. 9. 2015

Helmut Bistika je vraj veľmi svojský výtvarník a spája na prvý pohľad nezlučiteľné veci. Tak sme nasadli do auta a 35 km od Košíc našli krásnu rodinnú kaviareň a dielami preplnený ateliér umelca, ktorý nás vítal ako priateľov. Vôňa farieb, pach lepidla, skice, obrazy, socha anjela bez nôh na vozíčku, milujúce sa postavičky z cigaretových škatúľ, staré farebné okná z kostola, záhrada ako v galérii. To všetko nás uchvátilo rovnako ako samotný rozhovor s dospelým dieťaťom Helmutom Bistikom.

Ilustrovali ste knihu Jozefa Puchalu Trinášťhlavý vlak, odpoveďou na ponuku bolo okamžité áno?

Áno, lebo to bola výzva, knihu som ešte neilustroval. Až keď som dostal básne, pochopil som, že sa im treba poriadne venovať, ale bola to pekná práca. Mám veľmi rád rozprávkové knihy a zbieram tie, ktoré sú niečím iné a zvláštne.

Mali ste voľnú ruku?

Áno, a to bolo najkrajšie. Keď vás do niečoho tlačia a diktujú, tak je to násilie.Jozef Puchala ma nechal si vymýšľať, hrať sa, robiť si, čo chcem a ja túto slobodu milujem. A prijal všetko. Urobil by som to síce graficky inak, ale do toho nemám možnosť zasahovať.

Vaše ilustrácie sa podobajú na detské kresby. Bol to zámer?

Neviem. Je to zrejme to dieťa, čo je vo mne, čo rebeluje a chce byť neporiadne, a preto tak možno vyzerajú. Veľa pracujem s hendikepovanými a chorými deťmi, ktoré majú naivnú formu vnímania. Množstvo impulzov z nich preskočilo na mňa a hľadám tak primitívnosť dieťaťa, čo je vo mne. Snažím sa nájsť v sebe miesto, kde jednoduché dieťa zápasí s dospelým a sčítaným človekom. Aj sa mi to darí, hoci je otázne, kde je hranica peknosti a nepeknosti, slušnosti – neslušnosti, primitívna – neprimitívna a kde je hranica umenia, na ktorej sa môžete pohybovať. Moja záchrana je aj to, že som v Medzeve, vo svojom svete so svojimi deťmi, ďalej od profesionálnych a sčítaných výtvarníkov, čo vedia, ako má umenie vyzerať.

„Rodičia vedia, čo sa patrí a čo má ako vyzerať. Ale kde sú potom sloboda a vymýšľanie?” (Helmut Bistika)

 

Kniha Trinásťhlavý vlak je ilustrátorskou prvotinou Helmuta Bistiku.

Kniha Trinásťhlavý vlak je ilustrátorskou prvotinou Helmuta Bistiku.

Počula som, že nemáme deťom vnucovať, čo je správne a čo nie. Keď chcú maľovať oblohu na ružovo, tak ich nemáme presviedčať, že je modrá. Čo si o tom ako maliar a pedagóg myslíte?

Rodičia vedia, čo sa patrí a čo má ako vyzerať. Ale kde sú potom sloboda a vymýšľanie? My obdivujeme, keď si dieťa v televízii vymýšľa, ale keď prídeme domov a robí to naše, tak sme z toho nervózni. Ale asi sme ako rodičia preťažení, a potom nám chýba voľnosť „lietania“. Deti majú svoj svet, lietajú v ňom a to je vzácne. Žiaľ, niektorí pedagógovia to ubijú, lebo žiaka formujú – jednotku dostane len vtedy, ak kresbu urobí podľa zadaných parametrov a predstáv.

Pracujete s deťmi, aj s hednikepovanými a onkologicky chorými a už dávno sa stali aj vašimi motívmi v dielach. Prepojili ste ich s anjelmi, ešte stále je to hlavný motív, ktorý sa všade vnára?

2

Pozrite sa na moju najnovšiu kolekciu. Hoci je úplne odlišná, zasa sú tu panáčikovia s krídlami, rukami, nohami, hlavou. Krídla nie sú len anjeli, ale aj to, že sa vznesiete a odletíte od povinností, problémov. Vznesiete sa niekde, kde nemáte dočinenia so spoločenskými tlakmi, ktoré vám stále niečo vyčítajú. Tu nemôže byť pimplík, že toto nie je slušné, krídla majú vyzerať inak a podobne. Mnohí si myslia, že vlastne provokujem, ale ja len niečo cítim, zažívam a potrebujem to dostať von cez moje diela. Láka ma pozerať sa, ísť hlbšie, pod kožu.

Bežne nechávate na ľuďoch, nech si diela sami interpretujú. No mne pomohlo vaše vysvetlenie, že ten „panáčik“ na obraze má priesvitné telo a šnúrky vnútri, lebo chcete ísť pod kožu, „do žalúdka“ a nepozeráte sa len na viditeľnú krásu ľudí. Zaujímajú vás ich city.

Áno, myslím si, že je dobré sa o umení rozprávať. Ľudia si môžu myslieť, čo chcú, ale kto sa chce pýtať, nech sa pýta. Vďaka otázkam a odpovediam môžeme zistiť, že umelec sa nám nechce vysmievať, ani nás uraziť, ale že sú to napríklad jeho spomienky. A autor tak môže získať spätnú väzbu. Najvzácnejšie sú deti, lebo sú úprimné a priame, nepremýšľajú, ako to povedať, aby vás neurazili. A to vás môže posunúť. Aj keď sú ľudia dielom pobúrení a urazení, v skutočnosti sa len sami urazia nad tým, čo žijú. Vidia nejaký náznak a hneď si to spájajú so svojimi myšlienkami a spomienkami. Dieťa vidí náznak a ide ďalej.

Čo vám dávajú deti okrem úprimnej spätnej väzby?

Všetko. Dávajú mi základný tvar, jednoduchý pohľad na veci. Najmä tie hendikepované a choré deti sú veľmi vďačné. Tešia sa z každej návštevy a vašej blízkosti. Aj my sme takí, len to nedávame hneď najavo. Nemôžeme len tak hocikoho objímať, keď chceme. Tie deti to robia, sú úprimné a ja sa snažím naladiť na ich svet.

Ďakujem za rozhovor.

Gabriela Krestián Kuchárová
Foto: Martin Krestián

Helmut Bistika (1963) sa venuje maľbe, soche, grafike, tvorbe umeleckých objektov. Realizuje kreatívne workshopy a pracuje s hendikepovanými a chorými deťmi. Spoločne s nimi vymaľoval interiér košickej Detskej fakultnej nemocnice, okrem toho má na svedomí aj fasádu Výmenníka Obrody a dlhé roky pripravuje výklad pre parfumériu Schwartz na Hlavnej ulici v Košiciach.
Helmut Bistika vo svojom ateliéri v Medzeve.

Helmut Bistika vo svojom ateliéri v Medzeve.

Bonus, len ked sa zmesti

Chceme ťa! Lebo máš štýl. Poznáš synonymický rad. Kamošíš sa s rytmickým krátením. Íčka pre teba nie sú problém. Ale najmä preto, že oči máš neustále otvorené. (Aj uši a obzory.) Chýba ti už len jediné. Novinárske portfólio. Praxou u nás si ho vytextuješ. Zajtrajšie noviny ponúkajú prax pre študentov. Nahliadni s nami do sveta žurnalistiky. Napíš nám na info@zajtrajsienoviny.sk.

Tags: , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Slobodné dieťa Helmut Bistika
  1. […] […]

    Komentoval Také boli Zajtrajšie noviny v roku 2015 | Zajtrajšie noviny dňa 14.12.2015 o 09:03:24







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems