Ulejme si čistého

| Literatúra, Rozhovory, Téma čísla | 9. 3. 2015

Málo vecí vženie človeku tak prudko pravdu do očí, ako dobre napísaný aforizmus. S vtipom, nadsádzkou, ale i poriadne ostro a kriticky. Napríklad tento: “Chceš mier? Tak nemier.” Ako obdivovateľka Tomáša Janovica som si vždy myslela, že aforizmy píšu páni v rokoch, čo životné skúsenosti zbierali na mnohých frontoch. A potom sa zjaví nejaký dvadsiatnik so zbierkou epigramov a aforizmov, nad ktorými tlieskajú Lasica, Hevier, Kapitáňová i samotný majster Janovic. Od debutu Tomáša Uleja (1987) prešli tri roky a dnes sa hlási s novou zbierkou Bodaj bi! Je ešte lepšia, vyzretejšia a opäť skvele predávaná. Autor zavítal 17. marca do Košíc počas svojho turné, aby v preplnenej kaviarni kníhkupectva Martinus podebatil s čitateľmi nielen o sebe. 


Tomáš, dá sa napísať aforizmus cielene? Sadneš si za počítač a ideš písať, lebo máš termín.

To sa samozrejme nedá. Ako hovorí môj dávnejší aforizmus: Najprv múzy vzývaš, potom prosíš a nakoniec si vystačíš aj bez nich. 

Ako teda vzniká epigram či aforizmus?

Vzniká veľmi tajomným spôsobom. Sám od seba sa zjaví na scéne a ja ho vždy len chytím. S niekým sa len obyčajne rozprávam a ten sa preriekne, vymení písmenko v slove, povie slovo inak, novo, originálne. Začujem to, a tam niekde sa zrodí myšlienka. Aforizmy vlastne kradnem cudzím ľuďom bez toho, aby to vedeli. Alebo nad niečím uvažujem, trápi ma čosi veľké a zrazu sa mi objavia slová, ktoré tam nemajú čo hľadať. Vtedy si uvedomím, že sú viac, ako celé uvažovanie. Tie slová si nájdu mňa.

Máš tento špeciálny lapač významov v sebe zabudovaný už od detstva?

Je to spôsob môjho rozmýšľania. Celý môj svet je v slovách. Slová mi idú pred očami. Aj pred spaním by som rád umlčal mozog, ale tie slová tam stále sú. Niekedy ma valcujú a mám ich plné zuby.

Čo vtedy urobíš?

Počúvam audioknihu, alebo si čítam.

Ďalšie slová?

Ale cudzí príbeh, do ktorého sa zahĺbim a dokážem zaspať. Opustím svoje vlastné myšlienky.

Algoritmus doby
Lajknú ma
a tak sa sám sebe páčim.

Si teda známy aj v súkromí tým, že v bežných rozhovoroch používaš slovné hračky?

Áno, aj, ale tie najlepšie myšlienky mi nikdy nenapadnú hneď. Nie som taký pohotový. Niekedy sa mi podarí pobaviť okolie, ale nie je to veľmi časté. Pamätám si, že na strednej škole môjmu humoru nikto nerozumel. Dokonca moje hlášky prezývali „ulejáky“ a nemysleli to podľa mňa úplne pozitívne.

Kedysi si vymyslel aj tri aforizmy denne, ako je to s tvojou tvorivou vlnou aktuálne?

Nápadov mám stále mnoho, ale oveľa viac ich zahadzujem. Už si viem povedať z prvej, že toto je riadna hlúposť, nad tým ani neuvažuj.

Bude to asi praxou.

Ako každé remeslo, aj písanie aforizmov má pevné pravidlá, ktoré sa človek musí naučiť. Vždy hovorím, že v literatúre je veľa remesla. Keď je to iba remeslo, potom je to zlé, ale keby písanie bola len číra inšpirácia, tak môže vzniknúť pekne chaotická kniha.

Fantómová bolesť
Najviac bolí,
čo ti chýba.

Existujú návody ako napísať novelu, scenár, ale ešte som sa nestretla s informáciami ako napísať aforizmus. Na čom sa učíš?

Najprv som mal v sebe iba svoje myšlienky, neohrabané a neučesané,  ale potom som spoznal tvorbu Tomáša Janovica. Zistil som, že moja neohrabanosť, s akou som formuloval myšlienky, by sa dala nejako upratať. Začal som čítať ďalšie aforizmy, učil som sa od majstrov. Netvrdím, že to nejako veľmi ovládam. Niekedy mám pocit, že som po remeselnej stránke ešte slabý. Niekedy si poviem, že Tomáš Janovic by to nikdy nedal v takomto stave von a ja som to už dal.

Táto sebakritika ti napadne až po publikácii?

Áno,  lebo často som natoľko nadšený aforizmom, ktorý som už aj tak pridlho dolaďoval, že  ho rovno odpublikujem taký nedokonalý, nedorobený. Lenže potom už s ním neviem nič urobiť, akonáhle niečo odpublikujem, zafixujem si tú jeho podobu a som zablokovaný voči ďalším zmenám.

Pocit posledných
Poslední sú vždy prví
čo hovoria,
že sa beží
nesprávnym smerom.

Stalo sa ti, že si vymyslel text, ktorý už existuje?

Jeden, dvakrát sa stalo, že sme dvaja rôzni autori napísali niečo podobné, raz som bol prvý ja, inokedy niekto iný, ale o krádeži sa samozrejme nedá vravieť. Niektoré nápady na aforizmy sú také jednoduché, že je poľahky možné, že napadnú viacerým ľuďom.

 Ilustrácia z knihy Bodaj by!: Marek Cina.

Ilustrácia z knihy Bodaj by!: Marek Cina.

Slovné hračky sú doménou reklamy, dostal si ponuku, alebo uvažoval si o práci v nej?

Raz za čas sa taká ponuka dostaví, ale možnosť ísť do reklamy je pre mňa skoro posledná zo všetkých. Nehovorím definitívne nie, ale teším sa z každého jedného dňa, kedy takúto ponuku ani nemusím riešiť, lebo som šťastný z toho, čo robím. Navyše, nie som človek, ktorý dokáže skrotiť inšpiráciu, a povedať jej – tak a teraz niečo vymysli. Hlavný problém je však v tom, že ja by som vedel písať len pre toho, s kým plne súhlasím a také privilégium asi žiadna agentúra človeku nedá. 

Autor napíše knihu, no pred jej vydaním do nej zasahuje redaktor a často dosť intenzívne. Ako sa vyrovnávaš s redakčnými úpravami svojich krátkych textov?

Do toho si nenechám takmer vôbec zasahovať. Som  ochotný o zmenách v aforizmoch trochu hovoriť, ale veľmi ma to rozčuľuje, keď mi do neho niekto chce veľmi zasahovať. V tomto som strašný egáč. Tak, ako som to napísal, tak to chcem odpublikovať. Som ochotný hovoriť o výmene jedného slovíčka – napríklad spisovného za nespisovné, ale do vážnejších debát sa nepúšťam.

Počas diskusie sa spomínali aj tvoji recenzenti, Tomáš Janovic či Milan Lasica, Daniela Kapitáňová a Daniel Hevier. Hovoríš, že ich slová chvály pre teba veľa znamenajú. Odovzdali ti aj nejakú radu?

Výsadou veľkých ľudí je, že sú veľmi blahosklonní. Tomáš Janovic by mi nikdy nič nevyčítal. Možno aj preto, že vie, ako veľmi by ma to vzalo (úsmev). Som jeho fanúšik od tínedžera, a už vtedy ma v mojich mizerných aforizmoch podporoval. Skôr sa od múdrych ľudí snažím ja sám zbierať nejaké tie rozumy.

Rozhovor s Bohom
Milovať blížnych ako seba?
To sa im, Bože, nesmie stať,
že ich občas ako seba,
budem musieť neznášať.

Tvoje aforizmy sú veľmi obľúbené u odbornej aj širokej verejnosti, knihy predávané, príspevky na fejsbúku lajkované. Nájde sa v reakciách čitateľov aj negatívna odozva?

Raz za čas sa samozrejme nejaká kritika ku mne dostane.

Hovoríš, že myšlienka, ktorú oholíš na kosť a neostane zaujímavou, nie je dobrá. Nepociťuješ preto akúsi márnosť slova?

Pociťujem. Dokonca o tom mám aj aforizmus Zátišie: Vytrhneš, dojmú, opŕchnu, zoschnú (k)vety. Slová sú márnosť. Ale aj život je márny. Takže, keď nás slová aspoň na chvíľu potešia, stálo za to ich povedať.

Aký máš vzťah ako človek, čo sa vyjadruje skratkovito, k uvraveným ľudom?

Prekáža mi veľa slov o ničom. Ale sú aj ľudia, čo hovoria veľa a zaujímavo, napríklad Kornel Földvári. Alebo Stanislav Rakús z Košíc. Keď som sa s ním pred dvoma rokmi stretol na čítačke tu v Košiciach, počúval som ho s otvorenými ústami a dával pozor, aby mi neuniklo ani jedno jeho slovo. To sú ľudia, ktorí majú čo povedať a vedia ako rozprávať. My ostatní by sme ich mali počúvať. Je pravda, že veľa ľudí tliacha, politici v diskusných reláciách, dokopy nič nepovedia ani za polhodinu, to mi lezie na nervy.

Aj mediálne obsahy sú podľa teba plné balastu?

Sú, ale na druhej strane, všetko, čo som sa naučil, bolo z internetu. Ponúka všetky možné informácie. Samozrejme, že aj množstvo balastu, ale je na nás, aby sme si vybrali. Čítal som štúdiu, že náš mozog sa mení vďaka záplave informácií a sme oveľa lepší v posudzovaní informácií. V čom sme však horší, je porozumenie. Informácie nevstrebeme príliš hlboko. Spoliehame sa na externý mozog, nepamätáme si ani telefónne čísla. Takže sme na tento balast asi celkom dobre fyzicky pripravení.

Príbeh zo súčasnosti
Request, confirm, like, comment, message,
invite, tag, request

Untag, delete, unfriend, block.

Rád a veľa čítaš. Dobrý knižný tip je na nezaplatenie. Tak čo by si nám odporučil?

Určite slovenských autorov. Veľmi rád mám Stanislava Rakúsa a Pavla Vilikovského. Z českej poézie J. H. Krchovského. Z brakovej literatúry obľubujem detektívky, to sú moje ženské romány. Niekedy je Vilikovský príliš ťažký po celom dni, takže rád to striedam.

Založil si Zlatý fond denníka Sme, kde mohol ktokoľvek sprístupniť slovenské knihy, a tak máš isto tip aj na niečo domáce a možno už aj zabudnuté.

Je toho veľmi veľa, ale jednoznačne Ivan Horváth a jeho úžasná ornamentálna próza. Špeciálne odporúčam jeho novelu Laco a Bratislava.

Ďakujem za rozhovor.

Lucia Radzová

Tomáš Ulej získal s debutom Ale Cenu Ivana Kraska. Foto: Artklub Trnava

Tomáš Ulej získal s debutom Ale Cenu Ivana Kraska. Foto: Artklub Trnava

Foto: Martin Haburaj

Foto: Martin Haburaj

Chceme ťa! Lebo máš štýl. Poznáš synonymický rad. Kamošíš sa s rytmickým krátením. Íčka pre teba nie sú problém. Ale najmä preto, že oči máš neustále otvorené. (Aj uši a obzory.) Chýba ti už len jediné. Novinárske portfólio. Praxou u nás si ho vytextuješ. Zajtrajšie noviny ponúkajú prax pre študentov a ďalších záujemcov. Nahliadni s nami do sveta žurnalistiky. Napíš nám na info@zajtrajsienoviny.sk.

Tags: , , , , ,

Prečítajte si aj:









pošli na vybrali.sme.sk

Komentáre ku článku: Ulejme si čistého
  1. […] Na strednej som už nepotrebovala pomyselné ovácie, stačilo mi, aby bolo slávne moje meno sťaby uznávanej spisovateľky. A na výške ma bohato uspokojila vidina svojej skratky pod novinovým článkom. Kam sa ten chtíč po sláve vytrácal? On sa nevytrácal, on sa napĺňal. Vďaka Facebooku. Pretože táto sociálna sieť je hotové bulvárne médium. Ľudia o mne všetko vedia. Sledujú ma, uznávajú, závidia, šíria ďalej, komentujú, kritizujú, starajú sa, do čoho ich nič. Človeka to aj celkom strhne a podivný návyk nestrážiť si súkromie sa zrazu stáva závislosťou. Sledujem, či ma sledujú, čekujem, či ma lajkujú. Ak hej, pocit naplnenia je tu. Ale len na celkom krátku chvíľku. Ako to pri drogách býva. Vlastnú sebahodnotu nehľadám v zrkadle, ale na fejsbúkovej nástenke v postojoch druhých. Slávu už nepotrebujem, sociálna sieť dokázala zastúpiť nielen jej odvrátenú stranu. Nakoniec, načo toľko slov, keď to v krátkosti vystihol už niekto iný: „Lajknú ma, a tak sa sama sebe páčim.“ (Tomáš Ulej) […]

    Komentoval Editoriál | Zajtrajšie noviny dňa 09.03.2015 o 08:01:27

  2. […] „Algoritmus doby: lajknú ma, a tak sa sám sebe páčim.“ […]

    Komentoval Také boli Zajtrajšie noviny v roku 2015 | Zajtrajšie noviny dňa 14.12.2015 o 08:00:43







Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.

KRUK Košice T-Systems